Je to trochu ako s tou vytúženou slobodou. Môžeš robiť aj povedať čo chceš, tak robíš aj hovoríš hovadiny. Smelo, pretože ťa za to nikto nepotrestá. Pajdušáková, ako som ti už možno napísal, si na internete prečítala, že vtedy a vtedy, už presne neviem kedy, bude koniec sveta a normálne sa na to začala pripravovať. Príprava bola zvláštna, lebo si najprv išla kúpiť potraviny do zásoby. Keď som sa jej opýtal, načo, nevedela, alebo nechcela odpovedať, povedala, že pre istotu, to znamená, že uverila, že bude koniec sveta, ale myslela si, že ona predsa len prežije a bude ďalej žiť zo zásob. Pokiaľ ide o ten internet, ja to teda nepoužívam, aj keď viem, že by mi to vyplnilo čas čakania, myslím tým tie dlhé chvíle, kým naozaj nebude koniec, nie síce sveta, ale môj, ale od Pajdušákovej viem, že (podľa nej) to má obrovské výhody, jednak, že sa všeličo dozvieš, a potom, a to je (podľa Pajdušákovej) to najdôležitejšie, že tam môžeš napísať čo chceš, nemusíš sa podpísať, (alebo sa podpíšeš „Jožo z Trnavy“ a pritom si Fero z Trenčína) a ono to na tom internete vyjde a strhne sa diskusia na primeranej úrovni. Väčšinou si tam nadávajú. To sa volá internetová diskusia. V podstate je to to isté ako za komunizmu. Zmyslom diskusie bolo, že všetci budú s tebou súhlasiť. Kto nesúhlasil, mal po chlebe. Mám na to svoj názor, ale nesúhlasím s ním. Tak sa kedysi vtipkovalo. Alebo, ja nehovorím ani tak, ani tak, ale na moje slová dôjde. To bolo, ako sa vraví, právne nepolapiteľné. Ale neveril by si, že aj na tom internete si niekedy ľudia porozumejú. Pajdušáková len tak skusmo napísala, že jeden politik (nechcem menovať, aby to nebolo polapiteľné) je k...t. Neveril by si, koľko súhlasných ohlasov dostala. Dá sa teda povedať, že internet je predsa len nástrojom porozumenia. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.