Čisté telo, čistý dom, čistá duša

V rubrike .veda o pár stránok skôr vrcholí séria článkov o tom, ako sa naše telo energicky bráni pred nebezpečenstvom, vnútorným rozkladom a otravami, čistí sa a produkuje pri tom rôzne, zväčša negustiózne výlučky. Tie sa dostávajú von na povrch tela, prípadne padajú navôkol. To všetko treba umyť, odstrániť a niekam odpratať. Hovoríme tomu osobná hygiena, očista a upratovanie. 

Aby sme neskapali v špine a slize, mozog nás obdaril dôležitým reflexom – odporom a zhnusením a zapojil do tejto činnosti všetky zmysly. Naše reakcie na smradľavé, slizké, zelenkavé, čvachtavé alebo horké veci sú okamžité a automatické, nepotrebujeme o nich premýšľať ani si ich najprv pomenovať. Keď nám niekto strčí pod nos zvieracie exkrementy, okamžite sa odtiahneme. Nikto príčetný a zdravý ich nevydrží čuchať dlhšie ako päť minút, a to ani v prípade, že je to vedecký experiment a figurant má čuchanie zaplatené. Našťastie, mozog nám dal nielen bič, ale aj cukor, teda nielen odpor k špine, ale aj rozkoš z očisty. Aj čistotu vnímame všetkými zmyslami, ako to krásne, chutné, hebké, voňavé, šuchotavé. Navyše očistu si spájame s láskou, ktorú nám rodičia venujú v prvých rokoch života, keď sa väčšina činností v bdelom stave točí okolo kŕmenia a očisty všetkého druhu. 

Rodičia naše reflexívne správanie podporujú, keď nám odmalička vštepujú citlivosť na špinu, sliz a lepkavosť. Novorodenec ešte nerozlišuje, aké jedlo je špinavé, takže mu nie je ani odporné. Štvoročné dieťa už je podozrievavejšie, osemročné sa správa ako dospelý. A tomu je špina taká odporná, že sa jej štíti dotýkať, očuchávať ju či ochutnávať nielen doslovne, ale aj obrazne. Aj písať a čítať o nej je tak trochu fuj, že? Návyky vštepené rodičmi, ako umývanie, česanie či chodenie na záchod, sú naše základné sociálne zručnosti. Dá sa prežiť aj bez nich, ale dosť osamelo. Sociológ a historik Norbert Elias si dokonca myslí, že práve osvojovanie si hygienických návykov bolo počiatočným štádiom ľudskej civilizácie. 

Bez starostlivosti o zovňajšok by sme možno prežili aj osamote v smradľavej diere, ale nebol by to život dlhý a zdravý, pretože naše telo by bolo zamorené nielen vlastnými výlučkami, ale najmä rôznymi škodcami a parazitmi. Nepomohli by sme si, ani keby sme sa napokon rozhodli niečo s tým predsa len urobiť, pretože by nám v tej samote nikto nepomohol s hľadaním na ťažko dostupných a viditeľných miestach. Aj pre sociálne integrovaných jedincov je to dosť veľká drina, ľudstvu sa podarilo takých bĺch a ploštíc zbaviť až celkom nedávno, a aj to nie všade. Ešte v polovici minulého storočia bolo medzi ľuďmi bežné, že sa zišli a navzájom si vyberali vši a hnidy z hlavy. 

Keď sa ľudia v dobe kamennej začali zaoberať výrobou všelijakých nástrojov a pomôcok, ktoré sa im nechcelo prenášať z miesta na miesto, začali sa usádzať na jednom mieste a budovať si domácnosť. A tú treba upratovať a udržiavať v čistote sústavne, a to najmä tam, kde je v tesnom kontakte s telom. Väčšina dnes známych činností, spojená s upratovaním, sa objavila už v mladšej dobe kamennej a do dnešných dní sa v podstate nezmenila. Vtedajšie príbytky boli usporiadané podobne, ako si to zariadi človek dnes, keď má obmedzený priestor, napríklad v stane, prívese či v kajute na lodi. V neolitickom sídlisku na ostrove Skara Brae mali kamenné príborníky a bielizníky, nádrže na vodu, lôžka, kozuby a latríny zabudované vo vonkajšom obvodovom múre. Bolo to dômyselné hydraulické zariadenie v podobe zvislej šachty, cez ktorú padali dole exkrementy a tiekla voda do zbernej nádoby alebo jamy. Aký to bol len pokrok oproti primitívnejšiemu suchému sanitárnemu systému. Ten mal podobu jednoduchého vedra s pieskom alebo s popolom, ktorý sa po naplnení použil ako hnojivo, palivo alebo vyklopil na smetisko. 

Spolu s tým, ako človek rozšíril pole svojho očistného pôsobenia z vlastného tela aj na obydlie, objavil sa aj univerzálny rys jeho správania – vyhadzovať odpad „von“. Už nielen von z tela, ale von z obydlia, teda za prah domova, prípadne osady. Žiaľ, tento zvyk viedol na spomínanom ostrove Skara Brae k obludným hnojiskám, ktoré izolovali jednotlivé obydlia. Obdivované kamenné aleje a zastrešené chodby boli vraj postavené preto, aby sa ľudia mohli vôbec cez dedinu pohybovať. 

Pre človeka je čistá a pitná voda odjakživa nevyhnutnosťou. Jej použitie na umývanie a kúpanie mimo prírodných zdrojov sa datuje do neolitu, do neskorších čias prosperity, keď bol čas na vymýšľanie spôsobov, ako vodu priviesť k príbytku a špinavú zas odviesť preč. Na vodu slúžili najprv veľké kamenné štvorhranné nádoby, do ktorých sa voda od prameňa nosila v kožených vakoch, v keramických či drevených nádobách, prípadne v lastúrach. Na vedro sme si museli počkať až do doby bronzovej. Vrcholom neskorej neolitickej techniky boli vodné stavby, vďaka ktorým sa mohli začať používať vane na kúpanie aj pranie. 

V neolite má pôvod aj väčšina trikov, ktoré dnes používame pri krášlení tela. O premasťovaní pokožky a parfumovaní vedeli všeličo už rôzne zvieratá, stačí sa pozrieť na psa radostne sa váľajúceho v hovienkach. Ale samotné dekorovanie tela potrebovalo holú bezchlpú pokožku a keď už sme ju mali, tak sme ju začali pomaľúvať aj tetovať, obliekať a zdobiť. 

Po exkurzii do neolitu by mohol vzniknúť dojem, že v otázkach hygieny už má človek takmer všetko zásadné vyjasnené. Prečo si však potom hovel v špine ešte celý stredovek a časť novoveku? Autorka knihy Dejiny čistoty a osobnej hygieny (Academia 2011) Virginia Smithová skúma tento fenoménod neolitu až po horúcu súčasnosť a poctivo sa venuje všetkým aspektom čistoty a hygieny, nielen z pohľadu materiálneho  a praktického, ale skúma aj ideologickú reflexiu čistoty v rátane morálky, náboženstva, politiky a ekonomiky. Smithová si myslí, že sa mýlime, ak považujeme vývoj ľudstva za jednosmerný. „Ľudia sú veľmi prispôsobiví,“ píše, „často sme svedkami toho, ako sa rádoby zušľachtené skupiny mestského obyvateľstva vracajú k predhistorickým praktikám a vnímaniu tela, len čo dôjde k technickej poruche.“ 

Niekedy nás k predhistorickým praktikám vracajú technické poruchy, niekedy ideológie. Zatiaľ čo v starovekom Grécku a Ríme prekvital kult tela a s ním spojená osobná hygiena a všetko, čo jej slúžilo, teda verejné a súkromné studne a kúpele, akvadukty a kanalizácia, po páde Rímskej ríše nastúpila v našej kultúre náboženská askéza, v ktorej bola čistota tela úplne potlačená a čisté malo byť výhradne atribútom duše. Stredovek však nebol taký smradľavý a špinavý, ako sa vo všeobecnosti tvrdí, ľudia sa aj umývali aj krášlili, aj obľubovali verejné kúpele, pokiaľ im to neprekazil mor a syfilitída. Reformácia telo rehabilitovala a čistota sa stala postupne predmetom štátnej politiky až dospela do súčasného štádia, keď sme sa takmer zbavili spolu so špinou aj telesného pachu a v sterilných domácnostiach a sterilných telách začíname byť bezmocnou obeťou mikroorganizmov zocelených všetkou tou hygienickou chémiou.