Silvia Josifoska: Nie som džezová speváčka

Mama mala rada džez a raz si kúpila platňu Písně otce vod, ktorá vtedy vyšla v Supraphone. To bol jeden z prvých albumov, ktorý som sama objavila. Bola to kompilácia čiernej hudby z tridsiatych rokov. Naučila som sa pesničku Alberta, Alberta, ktorú som potom doma hrávala na gitare. Tak ma chytilo klasické blues. Neskôr prišli aj iné veci. 

Keď sme sa zo Žiliny presťahovali do Bratislavy, spoznala som muzikantov ako je Ďuro Turtev, Boboš Procházka alebo Jano Litecký-Šveda, čiže špičku slovenského blues. Na Heydukovej ulici bol vtedy taký maličký klub, kde som so svojou prvou kapelou skúšala. Volala sa Zo Zoo, bolo to dosť insitné, melodické, ale rockové. Ten klub prevádzkoval  Ďuro Turtev. Zdalo sa mu, že mám dobrý feeling a tak mi navrhol, či by som si nechcela zaspievať s jeho skupinou Bluesweiser. Úplne prvýkrát som s nimi vystúpila v Čiernom havranovi, kde som zaspievala nejaký spirituál. Potom sme mali ešte zopár spoločných koncertov, až prišla kapela Sanyland, ktorej súčasťou som bola štyri roky. To bol folk, blues, country. Taký mix. Slavo Grék, čiže Sany, spieval najmä country, ja ostatné veci. Sanyland bola skutočná kapela. Žili sme spolu, veľa sme cvičili, často sme koncertovali, oslavovali sme spolu narodeniny, chodili sme spolu na drinky, boli sme priatelia a bolo nám spolu dobre. So mnou však stále lomcovalo blues, a tak som si ako bočák spravila kapelu Mr. Band. Fungovala asi tri-štyri roky. Hrali sme blues, funk a soul, čo v Sanylande nebolo. Hral tam Maťko Zajko, Dano Salontay, Ajdži Sabo a Roman Kraic. Kapela sa rozpadla niekedy v roku 2000, keď Dano odišiel do Ameriky a následne založil Dlhé diely. 

Počúvala som Milesa Davisa a cez jeho hudbu som sa dostávala k džezu. Ja vlastne nie som a ani nikdy nebudem džezová speváčka. Je mi vlastné skôr fusion - latino, blues, groove, soul či funk. Nie swing alebo bebop, čo majú radi ortodoxní džezmeni. Mala som šťastie, že som sa zapáčila jednému z najväčších džezových klaviristov na Slovensku, Gabovi Jonášovi. Stretol ma v jednom podniku, kde vystupoval. Povedal mi, že ma pozná a že by si so mnou rád zahral. Mne padla sánka, dostala som trému. Tak sme začali spolu hrávať, krátko na to sme spravili kapelu s Ďurom Burianom. Čiže noví ľudia, nové veci. Mala som šťastie na výborných muzikantov, ktorí mi otvorili nové svety. Okrem techniky spevu nemám hudobnú školu. Hoci poznám noty, teóriu džezu som neovládala. Gabo Jonáš bol veľký učiteľ, ktorý mi hrou otváral nové cesty. Pristupovala som k tomu ako dieťa, čo sa učí nový jazyk. Dostávala som sa do toho intuíciou a ušami.

V roku 2004 som nahrala sólový album Blues. Sú na ňom veci, ktoré sme vtedy hrávali s Bobošom Procházkom. Pôvodne sme chceli nahrať demáč. Nahrávali sme to v Pezinku u Petra Preložníka v podstate naživo. Zapáčilo sa nám to, malo to atmosféru, a tak sme si povedali, že prečo to nevydať. 

Členovia kapely Neřez ma poznali z nejakých festivalov a zdalo sa im, že som ten správny slovenský adept na pesničku Jaromíra Nohavicu. Tak som s ním naspievala jeho vôbec prvý duet. Volalo sa to Vánoce v Bratislavě.

Raz sme boli so Sanym v bývalom Rádiu Twist ako hostia v programe Jara Filipa. Jarovi sa to veľmi páčilo. Nahrával vtedy cédečko a zavolal ma, aby som tam spievala vokály. Pesnička, ktorá sa mi najviac páčila, mi nakoniec prischla – LSD. Stretnutie s Jarom Filipom bolo veľmi hlboké, príjemné a inšpiratívne. Nahrali sme to a naživo sme to odohrali asi len dvakrát, z toho raz na Pasienkoch. Zavolal mi Rišo Müller a spýtal sa ma, že čo robím večer. Ja že nič. Tak poď na Pasienky zaspievať LSD. To boli pre mňa silné momenty. 

Všetci sa ma pýtajú, prečo nerobím vlastné pesničky. Ale ja to tak necítim. Sú ľudia, ktorí majú potrebu robiť vlastné veci, no ja ju nemám. Radšej prerábam veci, ktoré zložili iní. Niektorí to vnímajú ako veľké mínus. Ja však nie.