Samozrejme, je možné vedno s analytickou obcou dôvodiť i tak, že očakávania rastu 4,4 percenta HDP a z toho vychádzajúceho 3,8-percentného schodku sú jednoducho optimistické. A think-tanky či banky už dávno revidovali svoje prognózy.
Kľúčové však nie je to, či 4,4 alebo akýsi realistickejší odhad, ale prístup. Ak totiž niekto, napríklad Ivan Mikloš, naozaj verí, že ekonomika porastie takmer predkrízovým tempom (teda mal by veriť, ak dal takú prognózu), tak je nezrozumiteľné, prečo plánuje znižovať deficit len o percento (zo 4,9 na 3,8). Je to predsa on, Mikloš, ktorý vie, že „sme malá, otvorená krajina, životne závislá od vonkajšieho prostredia, a budúcnosť tohto prostredia je veľmi neistá. Ak si dnes môžeme dovoliť niečo prognózovať, tak v súvislosti s tým, čo sa deje vo svete, najmä USA, Japonsku a eurozóne, je to zrejme len prognóza ťažkých, zložitých čias.“ Pokiaľ teda minister má takéto temné očakávania, prečo v situácii, ktorá by mu priestor na rýchlejšie znižovanie schodku vytvárala, tak nerobí?
Opodstatnenosť výhrady potvrdil, paradoxne, o pár dní Mikloš osobne. Zoči-voči zlým správam (pozri vyššie) pripustil korekciu k menšiemu schodku. A, čo je zaujímavé a podstatné, súčasne s priznaním, že smerom dole sa môže (bude) korigovať aj rast HDP... Už to jasne prezrádza, že rozpočet, ktorý údajne pripravovali mesiace, bol skomponovaný na princípe, že ak rastie HDP, netreba sa až tak „naháňať“ s úsporami, lebo ten jednopercentný plán zníženia deficitu, ktorý si postavili, sa „zaplatí“ príjmami.
A to je presne tá rozpočtová filozofia, ktorá vohnala Európu do dlhovej pasce. Je pravda, že po tom, čo na Počiatkov posledný rozpočet trestuhodne ani nesiahli, tento rok robia korekciu 1,7 miliardy (uvidíme, čo z toho bude).. Zásadné však je, že v tejto dobe, keď sa dlhy stali otázkou zachovania alebo straty štátnej suverenity, je samo znižovanie deficitu, teda tempa zadlžovania, primálo na to, aby sa Slovensko mohlo cítiť bezpečne. Kým návrh rozpočtu vychádza z konceptu „opatrného zostupu na maastrichtskú hranicu“, jediné správne riešenie je dostať sa čo najrýchlejšie na nulu. Kto neverí, nech vezme na vedomie, že ak za ďalší rok zdražie slovenskej vláde požičiavanie na trhoch o toľko, o koľko medzi júnom 2010 a júnom 2011, tak sme už tam, kde Taliansko.
Zádrh je v tom, že azda ani nie na ministerstve financií, ale v koalícii stále prežíva väčšinová predstava o ekonomike ako o „perpetuu mobile“, ktoré zabezpečí každý rok viac peňazí na výdavky, než ten predchádzajúci. A na tú spotrebu, na ktorú už ani vybrané dane nestačia, sa vydajú dlhopisy, ktoré dôverčivý trh nielenže kúpi, ale navyše za vynikajúcu cenu. Takže na úrokoch, pokiaľ sa úplne neroztopia v inflácii, štát zaplatí málo. Svedectvom presne tejto filozofie, ktorá bankrotuje nielen v Grécku, ale na celom Západe, je rozpočet 2012. Kľúčová korekcia sa teda musí udiať v hlavách politikov. Pokiaľ nechcú štát vystaviť vlnobitiam, aké videli na juhu a v Írsku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.