Muž, ktorý rozdeľuje

Jeho smrť v americkom Clevelande opäť nastolila v Česku otázku, či prezident Klaus neprehodnotí svoj odmietavý postoj k vyznamenaniu bratov Mašínovcov. Pred časom ich už ocenil premiér Mirek Topolánek a jeho nástupca Petr Nečas si tiež myslí, že Mašínovci si vyznamenanie zaslúžia. Klausovi už vyznamenanie Mašínovcov niekoľkokrát navrhovali pravicoví senátori, on sa však k tomu staval skepticky. „Činy Mašínovcov sú veľmi rozporuplné a určite nemajú iba kladnú stránku. Dokonca si myslím, že tá kladná stránka je oveľa menšia ako stránka záporná,“ povedal Klaus na jar tohto roku. 

Treba však povedať, že Ctirad Mašín ešte za svojho života o žiadne štátne vyznamenania z rúk prezidentov Klausa či Havla príliš nestál. Špeciálne Václava Havla mal mimoriadne v zuboch. „Bol to kretén pestovaný eštebákmi,“ vyjadril sa na jeho adresu v jednom z rozhovorov.

Kto chce lepšie porozumieť konaniu Ctirada Mašína a jeho brata, musí sa vrátiť do minulosti, do prostredia, ktoré ich formovalo.  Ich otec, podplukovník Jozef Mašín, bol, ako sa hovorí, vojak a vlastenec každým cólom.  Počas prvej svetovej vojny vstúpil do československých légií v Rusku. Zúčastnil sa na pamätnej bitke pri Zborove a vypracoval sa na jedného z najlepších prieskumníkov. Podľa svedectiev spolubojovníkov jeho odvaha často hraničila až s hazardérstvom. Po vzniku republiky sa Mašín stal dôstojníkom delostrelectva. Jeho oddanosť armáde dobre ilustruje príhoda, ako nadriadeným oznámil narodenie prvého syna. Postavil sa do pozoru a vyhlásil: „Brat plukovník, hlásim narodenie delovoda.“ Keď po Mníchove 1939 nemecká armáda obsadzovala Česko, bol jedným z mála dôstojníkov, ktorí sa odmietli vzdať. Nakoniec ho síce donútili splniť rozkaz, okamžite však začal zhromaždovať zbrane a organizovať odboj. Spolu s Jozefom Balabánom a Václavom Morávkom vytvorili známu trojicu „Troch Kráľov“ českého odboja. Organizoval bombové útoky, diverzné akcie, ale aj fyzickú likvidáciu kolaborantov. V máji 1941 sa dostal do rúk gestapa. Vydržal brutálne mučenie bez toho, aby niečo prezradil. V roku 1942 ho nacisti  popravili.  Do väzenia sa počas okupácie dostala aj jeho žena Zdena. Synovia Ctirad a Jozef sa podľa otcovho vzoru tiež zapojili do odboja. 

Po vojne boli vyznamenaní a chvíľu sa na nich pozeralo ako na hrdinov.  Časy sa však menili. Komunisti získali moc a Mašínovci skoro pocítili, ako sa nový režim stavia k ľuďom ako sú oni, teda k príslušníkom vlasteneckých rodín, ktoré riskovali život v odboji. Nielenže nový režim týmito ľuďmi pohŕdal, ale ich aj ponižoval a prenasledoval. Keď Ctirad Mašín v roku 1948 žiadal o prijatie na vojenskú akadémiu, bol pre buržoázny pôvod odmietnutý. Takú očividnú nespravodlivosť nemohli chlapci s tvrdou vojenskou výchovou, silným vlasteneckým cítením a prepiatym zmyslom pre česť nechať len tak. Rozhodli sa zhromaždiť okolo seba skupinu ľudí a s režimom bojovať. 

Začínali nevinne, rozbíjaním okien a prepichovaním pneumatík komunistickým agitátorom. Neskôr, po poprave Milady Horákovej, s ktorou ich matka sedela počas okupácie vo väzení, pritvrdili. Na to však potrebovali zbrane. V septembri 1951 preto skupina prepadla dve policajné stanice. Pri prvom prepade Jozef Mašín zastrelil príslušníka ZNB, ktorý sa snažil vytiahnuť zbraň a brániť. Pri druhej akcii policajta zviazali a omámili.  Zbrane získali, no mali pocit, že policajt by ich mohol neskôr opísať. Ctirad Mašín ho podrezal. 

Ctirad sa v tom období dostal na dvadsaťdva mesiacov do uránových baní za prípravu úteku z republiky. Skupina počas jeho uväznenia prepadla v lete 1952 auto prevážajúce peniaze a zastrelila pritom pokladníka Jozefa Rošického. Ten nechcel peniaze odovzdať len tak a vytiahol zbraň.

Po Ctiradovom prepustení z väzenia skupina pokračovala v sabotážnych akciách. Postupne však začala aj s ďalším plánom. Mašínovci boli presvedčení, že vypuknutie novej vojny medzi USA a socialistickým táborom je len otázka času. Preto sa rozhodli dostať na západ, vstúpiť do americkej armády a bojovať proti komunistom. Po westernovej akcii, keď ich na území východného Nemecka neúspešne prenasledovalo viac ako dvadsaťtisíc policajtov a vojakov, sa im prvú časť plánu podarilo uskutočniť. Vstúpili tiež do americkej armády. Keďže však žiadna vojna západu so socialistickým východom nevypukla, z armády neskôr vystúpili a začali v Amerike podnikať.

Toľko fakty. Otázkou ostáva, ako s týmto, nesporne vzrušujúcim príbehom Ctirada a jeho druhov naložiť.  V prvom rade ho treba pre porozumenie danej dobe poznať. Je možné snažiť sa pochopiť ich konanie, s ich oslavou ako hrdinov však treba byť opatrný. Obhajcovia bratov Mašínovcov ich činy najčastejšie hája argumentom, že boli bojovníkmi v regulárnej vojne, ktorú proti nim viedol komunistický režim. Lenže podrezanie už zneškodneného väzňa či zastrelenie civila sa ani vo vojne nenazýva hrdinstvom.