Mrazilo ma na chrbte

Do múzeí chodí čím ďalej, tým menej ľudí. Lalo Pechy z Mestského kultúrneho strediska mi už roky hovoril, že by sme mali niečo urobiť „vonku“. Ja som stále nevedel ako. Navrhovali mi, že sa fotky zavesia, z čoho som mal hrôzu. Bál som sa, že budú plápolať dotrhané od vetra. Chcel som čosi, čo má profesionálnu prezentáciu. Potom sme zistili, že na fasády domov sa to nedá umiestniť, kvôli vlastníkom a pamiatkarom. Nakoniec nám napadol plot okolo parku.

V posledných rokoch som mal v Levoči a okolí tri výstavy. Táto je prvá, ktorá je viditeľná z auta (Smiech).

Nechali mi v tom úplne voľnú ruku. Dosť som sa trápil, prešiel som svoje archívy a vychádzal som z materiálu, ktorý vznikol už pred dvoma rokmi. Potom som si urobil niekoľko okruhov, skladal do sérií. Rozmýšľal som o tom, čo sa stane, ak fotka bude mať takmer dva metre.

Mal som v malom vytlačené fotky, chodil som popri plote a skladal som si výstavu. Fotil som v štyroch levočských chrámoch – u svätého Jakuba, v Gymnaziálnom kostole, v Minoritskom kostole a v Evanjelickom kostole. Všade mi to umožnili, aj keď si uvedomujem, že najmä „Jakub“ s oltárom Majstra Pavla je masovo navštevovaná pamiatka. Keď som tam vbehol s jednou skupinou turistov, bolo okamžite zle. Pochopil som, že tade cesta nevedie. Vždy som sa potom dohodol so ženami, ktoré púšťajú dnu turistov, na časovom úseku, keď som tam mohol byť sám dve-tri hodiny a pracovať.

Áno, bolo to perfektné. Nepotreboval som nič, iba to, aby vypli osvetlenie, čo urobili. Všetky fotografie vznikli za prirodzeného svetla, aj keď bolo niekedy nízke.

Odpoveď je komplikovanejšia. Nebol som odmalička vedený k viere. Ale nie preto, že by mi to rodičia zakazovali. Môj otec musel byť ako vedúci šľachtiteľskej stanice v Klčove v strane,  zažil hrozné veci: deportáciu, koncentrák, problémy s „eštebákmi“. Má ukrajinský pôvod, do roku 1950 sa skrývali niekde v okolí Bábu. Až potom sa im podarilo získať poľské občianstvo, aby vôbec mohli ostať na území Československa. Otec je hlboko veriaci gréckokatolík. Nikdy nás s bratom do toho netlačil, ani nám to nevyhováral. Viera bola u nás otvorená záležitosť. Keď sme boli malí, priviedol nás k jednému krížu pri Klčove a tam nás pokrstil. Mnohí moji kamaráti z detstva chodili na náboženstvo, ja nie. Mal som s tým problém. Ale nepátral som, boli sme decká. 

Vôbec nie. Kostoly boli pre mňa čosi zvláštne, veľké a tajomné, kde sa stretávali ľudia. Kamarát zo školy, ktorý nechcel chodiť z povinnosti na omše, ma raz požiadal, aby som išiel pred kostol z druhej strany a pozrel sa, aké má v ten deň farár rúcho – či fialové, alebo zelené. A kamarátovi som to povedal, lebo doma sa ho na to pýtali (Smiech).

Pamätám si, že na dedinách boli navštevované masívne. Nedeľa, veľké omše, babičky v krojoch – to už neexistuje a vyčítam si, že som to výtvarne nespracoval. V tom čase som sa zaoberal detailmi vecí, kvetmi, mačkami a podobne. Škoda, že mi to nedošlo skôr. Pred kostolmi a prejavmi viery som mal možno aj trochu ostych, strach. Nepatril som do komunity veriacich. Aj keď, nikdy mi to vo svojej tolerancii nedali najavo. K týmto veciam som sa dostal až po skončení strednej umeleckej školy. Výstava je istým druhom môjho osobného vyrovnania sa s týmto, akoby cestou naspäť. Ale nemám to spojené s jednou vierou, skôr so širokým spektrom rôznych náboženstiev. 

Mrazenie na chrbte. Ťažko sa mi o tom hovorí, boli to veľmi osobné veci... Prvú hodinu v Jakube som sedel zmeravený a nevedel som sa pohnúť. Až potom sa mi to podarilo, aj vďaka zime. A vtedy „to prišlo“. Lietal som tam, behal, hľadal. A „jedol“ som očami všetko, čo vidím. V tom okamihu som pochopil, že to do konca života nenafotím, toľko tam toho je.  Pre mňa to bol vnútorne silnejší zážitok – byť tam – ako samotné fotografovanie. To bol iba akýsi bonus, dar pre mňa. 

Len a len moje pocity. 

Neviem, zatiaľ som nezaznamenal nijaký ohlas. Menili sa tu primátori, ten dnešný za pravicovú koalíciu vyhral v doplňovacích voľbách tuším o šesť hlasov. Údajne chce urobiť koncom leta derniéru výstavy, čo by ma potešilo.

Nie, ani to nečakám. Levoča je mesto, kde som sa narodil, je to prvé veľké mesto v mojom živote. Keď som sem prišiel z Klčova, tak Chrám sv. Jakuba bolo niečo také obrovské, že som nechápal, že to niekto mohol postaviť. Čo aj sakrálne stavby v ľuďoch mali vzbudzovať – pocit našej malosti.

Od roku 2006. 

.cítiš za tých päť rokov posun v živote mesta, v tom, ako vyzerá?

Na jednej strane mám pocit, akoby dnes bolo toto mesto zaspatejšie. V bežný deň sa tu o piatej zastaví čas. Na námestí takmer nikto nebýva, vyľudní sa to tu. Pár zblúdilých turistov si prejde centrum, dajú si pivo, vyspia sa v hoteli, ak vôbec, a idú preč. Pamätám si, že počas socializmu sa tu nedalo zaparkovať, boli tu desiatky autobusov. Mne to však dnes vyhovuje, vždy sa tu veľmi upokojím, keď prídem z hektického Paríža. Spojím sa so svojimi koreňmi. Na chvíľu, a potom idem opäť niekde preč.

Po čase som zistil, že je úplne jedno, kde som. Všade, na každom mieste na svete, si viem nájsť niečo, z čoho môžem urobiť fotku. Nejde o miesto, ale o moje vnútorné nastavenie.