Zdanlivá introvertnosť a neobyčajnosť islandskej hudby môže súvisieť s dlhou, čiastočnou izoláciou ostrova od Európy aj Ameriky. Islanďania prežili storočia s malým pomerom importovanej populárnej hudby, čo ich nepriamo stimulovalo k intenzívnejšej kreativite a sebestačnosti. Individualizmus sa stal jednou z najpodstatnejších čŕt ich spoločnosti; našťastie, príznačná škandinávska solidarita v rámci komunity a vrodená zodpovednosť voči jej ostatným členom dotvorili tú „ľudskú” stránku individualizmu. Neobyčajná sloboda vo všetkých ohľadoch v krajine, kde každý pozná každého, postupne vyústila do zmesky, kde neexistujú jednoznačné trendy ani vlny. Hudba je tu jedinečná.
Hudba ostrova, kniha o Islande, jeho umení, obyvateľoch, ale aj pocitoch jej autora Juraja Kušnierika, už stavia na týchto základoch a pokúša sa o ilustráciu a vysvetlenie islandskej kreativity. Čitateľa vnáša niekam doprostred situácie na súčasnej popovej scéne. Tento priamočiary prístup absolútne odráža Jurajov typicky priateľský štýl komunikácie, ktorý je už známy z jeho novinárskej a moderátorskej kariéry. Taktiež neprekvapí, že všetky dojmy a zážitky opisuje veľmi subjektívne a sugestívne. Z každej vety je jasné, že tento ostrov, dotýkajúci sa polárnej čiary, ho fascinuje a aktívne vstupuje do života.
Pestrosť formy je najpútavejším aspektom tejto stotridsaťstranovej knižôčky a jej čítanie ubehne prekvapivo rýchlo. Svižnosť textu je zabezpečená hlavne aspektom ľudskosti. Hoci sa o severanoch hovorí ako o chladných a mlčanlivých, Juraj je magnet na zhovorčivé duše, ktoré ho nielen vťahujú do vlastných životov, ale aj sa pokúšajú zodpovedať na jeho primárnu otázku: čo spôsobilo, že taký malý národ vyprodukoval také množstvo umenia svetovej kvality.
Ak hľadáte odpoveď na túto otázku, Hudba ostrova vás troška potrápi. Jurajov spontánny štýl roztrúsil kúsky skladačky do rôznych replík a rozhovorov, ktoré sa objavujú aj na nečakaných miestach. So zakladateľmi legendárneho vydavateľstva Smekkleysa („bez vkusu”) sa stretávame viackrát, takisto aj s Lovísou – vždy trocha inak, ale s rovnakým posolstvom. In medias res vstup do spoločensko-kultúrneho diania spôsobuje, že prehľad histórie je popretŕhaný náhodnými zážitkami a evolúcia islandskej kreativity tak sčasti ostáva Rubikovou kockou, napriek tomu, že táto kniha ju mohla ponúknuť už do istej miery poskladanú.
Čiastočný neporiadok v chronológii hudby, ale aj v Jurajových návštevách, je vyvážený početnými rozhovormi s ľuďmi od geológa Pálla Einarssona cez mnohých nezávislých umelcov ako Sin Fang až po harcovníkov ako Emilíana Torrini alebo Valgeir Sigurðsson. Posolstvá týchto rozpráv sú v závere knihy príjemne zosumarizované do niekoľkých bodov, vysvetľujúcich nezvyčajnú originalitu islandskej hudby. Marketing založený na podpore mladých a neznámych ich uznávanými kolegami, pracovitá vikinská nátura, ale aj spoločná voda, ktorú všetci pijú, sú čitateľovi ponúknuté v jednoduchej, no vyargumentovanej forme.
Ako je zdôraznené už v úvode, „táto kniha nie je Islanďanoch ani o Islande;” Juraj si teda nekladie utopické ciele obsiahnuť celú hudobnú scénu so všetkými jej peripetiami. Hudba ostrova je viac o ľuďoch, ktorí ju spoluformujú a robia ostrov pestrým a nápaditým miestom. Je to milá kniha, otvorená všetkým názorom a podnetom, napísaná jednoduchým a čítavým spôsobom. (Tak či onak, možno aj Hudba ostrova je svojská vďaka tej zázračnej vode, ktorú tak Juraj ospieval.)
Juraj Kušnierik: Hudba ostrova, vyd. Artforum 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.