Pred rubikonom

Hospodársky menej zdatní členovia eurozóny sa dostali do kritických problémov, pretože investori im už odmietajú zveriť ďalšie peniaze. Eurozóna tomu najskôr čelila vytvorením záchranného fondu, ktorý jednoducho dal spoločné európske peniaze dotyčným štátom na stôl. Lenže nedôvera trhov pokračuje. Ďalším krokom bol zásah ECB, ktorá začala nakupovať dlhopisy problémových štátov. Odhliadnuc od toho, že je to podľa niektorých výkladov európskej legislatívy nelegálne, nie je to ani dlhodobé riešenie. Na tomto fakte nič nezmení ani to, že funkciu nákupcu dlhopisov na trhu má prevziať „vylepšený" euroval. Stále ide o permanentnú záchranu daňovými poplatníkmi.

Európske dlhopisy by boli nutným a logickým vyvrcholením tohto reťazca. Aj keď ich tandem Merkelová – Sarkozy predbežne odsunul nabok. Dnes investori na trhu nakupujú nemecké, talianske či grécke dlhopisy garantované schopnosťou domácich ekonomík ich splatiť, čo sa odráža na ich rôznych úrokoch. Eurobond by bol naproti tomu zaštítený ekonomikou celej eurozóny. Spoločné čísla za eurozónu nie sú nijako impozantné. Dlh sa blíži 90 percentám HDP, tohtoročný deficit vlád dosiahne 4,4 percenta a popri tom ekonomika eurozóny podrástla len o slabučkých 0,2 percenta HDP  v druhom štvrťroku. Lenže oproti Grécku alebo Taliansku sú to dobré východiská, takže investori by prijali  eurobondy s nižším úrokom, ako majú tieto štáty.

Každé ušetrené percento z úrokov by napríklad pre Taliansko znamenalo náklady menšie  približne o 10 miliárd eur ročne. Naopak, nemecké dlhopisy majú najnižšie úroky v Európe, a ak by namiesto nich museli používať menej kvalitné eurobondy, náklady by im narástli. Inštitút Ifo odhadol, že by to Nemcov stálo 47 miliárd eur ročne. Skutočné náklady sú veľmi hypotetické, keďže úrok nevznikne akýmsi priemerovaním, ale určí ho až trh. Príklad USA ukazuje, že aj zadlžená a zamrznutá ekonomika môže mať veľmi nízke úroky. No nedá sa spoľahnúť na to, že úrok na európskych dlhopisoch by sa podobal na úrok nemeckých dlhopisov.

Eurobondy by dokázali vrátiť postihnuté štáty na trhy a udržať eurozónu v chode niekoľko nasledujúcich rokov. Je tu však jedno veľké „aber". Aby toto zabalenie všetkých dlhov do obrovského spoločného balíka fungovalo, je nevyhnutná existencia kontroly nad rozpočtami jednotlivých štátov. Žiadny zdrap papiera s názvom maastrichtské kritériá, ale plná kontrola v podobe fiškálnej únie. K tomu v dlhodobom horizonte patrí aj zjednotenie daní, a ďalšie kroky. 

Zatiaľ čo pre niektoré chronicky nedisciplinované krajiny by to mohlo byť v niektorých ohľadoch ekonomicky výhodné, progresívne krajiny ako Estónsko alebo Slovensko by stratili možnosť konkurovať vyspelejším ekonomikám nižšími daňami. Riešenie dlhu iným, viac prešpekulovaným dlhom nie je veľmi inovatívne. A predstava Komisie, ako z Bruselu rozhoduje o tom, koľko máme vybrať na akých daniach, koho máme dotovať, a koľko máme minúť, je strašidelná. Niežeby boli naši politici lepší. Ale tých môžeme aspoň raz za štyri roky postrašiť.