Čo je malé, to je milé

Už dlho sa márne pokúšam zistiť, čím to je, že na Slovensku radi pestujeme cuketu do obludných rozmerov. Kým nemá veľkosť rozložitého predlaktia dobre stavaného drevorubača, ani sa nám neráta. Niektoré plody potom pripomínajú skôr zbraň – ohromný zelený kyjak, ktorým Slováčisko záhradkár asi môže tresnúť v blízkej krčme do stola, až sa rozletí vo dva kusy, a tak si zjedná poriadok s tými, čo fixľujú pri mariáši. Lebo len na to sa takto odrastená cuketa už dá použiť. Nečudo, že táto sympatická plodina potom nie je veľmi obľúbenou surovinou v slovenských domácnostiach. Väčšinou končí naložená nakyslo ako zaváranina alebo ošúpaná a vypražená v cestíčku. Gazdinky, naučené od svojich mám variť vo veľkom hrnci a pre ôsmich, síce z takej dvojkilovej zelenej tekvice nasýtia aj susedov, no pri šúpaní stvrdnutej kôry otupia nejeden nôž a rozšíria slovnú zásobu svojich detí o neželané slovíčka. 

A pritom stačí tak málo. Poobzerať sa po svete a zistiť, že cuketa sa všade inde v kuchyni používa úplne malá, niekde dokonca taká malá ako palec. Vtedy je najlahodnejšia. Nekončí ako rozpačitá zaváranina, ale pripravujú sa z nej tie najmódnejšie a najdelikátnejšie jedlá. Rozhodne sa nešúpe, pretože práve jej chrumkavá zelená šupka má tú charakteristickú, jemnú letnú chuť. Skrátka, všade mimo východného bloku vedia, že čím je cuketa väčšia a staršia, tým je jej chuť horšia, až je napokon úplne nudná a nezaujímavá. 

Ak som ešte notorických záhradkárskych pokoriteľov Guinessových rekordov nepresvedčil, možno pomôže nasledovný fakt. Ak cuketu pestujeme do obludných rozmerov, daruje vám len zopár plodov. Ak z nej zbierate krásne zelené kyjačiky dorastené do veľkosti chlapskej dlane, cuketa sa obhodí okamžite ďalšími a ďalšími kvetmi a vaša žena môže variť naďalej pre ôsmich, ibaže chutnejšie. 

Cuketa patrí k tekviciam a je to ich najštíhlejšia a najštýlovejšia sestra. Niet sa čo čudovať. Ľudstvo klasické tekvice pozná už 12 000 rokov a cuketa je popri svojich červených a žltých sestrách absolútny tínedžer. Svet cuketu totiž objavil až koncom devätnásteho storočia. Okamžite zaujala, bleskovo sa rozšírila a dnes ju nájdeme na stoloch od Grécka cez Japonsko až po Spojené štáty a Latinskú Ameriku. Stala sa dokonca kľúčovou zložkou v preslávenom francúzskom ratatouille, a to je už čo povedať! Najväčší rozkvet zažíva od polky dvadsiateho storočia. A keď píšem rozkvet, myslím to doslova. Jej nádherné, rozložité a na dotyk hebké žlté kvety sa v Taliansku, Grécku ale najmä v Mexiku náruživo zbierajú a kuchtia sa tam z nich neuveriteľné lahôdky. Vyprážajú ich v ľahučkom cestíčku ako chrumkavú tempuru alebo ich plnia syrmi. V Mexiku sa z jej kvetov dokonca pripravuje lahodná polievka. 

Cuketa je veľmi krehká a má jemnú chuť, netreba s ňou preto v kuchyni príliš vymýšľať. Pripravuje sa zásadne čo najjednoduchšie. Pokojne ju používajte aj surovú do studenej kuchyne. Nakrájajte ju pozdĺžne škrabkou na tenké polopriesvitné plátky, pokvapkajte jednoduchou zálievkou z olivového oleja a citróna a podávajte. Ak použijete okrem tradičnej zelenej aj žltú cuketu, budete mať na stole už na pohľad osviežujúci letný šalát.