Nech robíte čokoľvek, ak za to čosi dostávate, stačí to? Nielen na peniaze myslím, ale tak akosi vôbec, celostne, aj na pocit z dobre vykonanej práce, zadosťučinenie, spätnú väzbu, hrejivé slovo pochvaly, srdečné potrasenie rukou či priateľské potľapkanie po pleci, jednoducho, na všetko, čo sa nejakým spôsobom dá pokladať za ocenenie a docenenie. Nemyslím také to klamanie si do vrecka, že svet tam vonku o nás vie, váži si nás a platí nás, ale normálne reálne zhodnotenie vyjadrené peniazmi, dobrými bodmi alebo iným, zvonka verifikovateľným ukazovateľom, napríklad okydávaním na sociálnych sieťach či celkom konvenčným chválením, ohováraním a klebetením.
Lebo ja osobne, a pokojne to môže byť prejav neustráženého narcizmu, sa cítim totálne nedocenený. Plat almužna, nikto nevolá, anonymy nevypisuje, nikto ma nikdy nikde nepočkal a nepodpísal sa mi na rebrách baseballovou pálkou. Až mám niekedy pocit, že ak by som hneď a zaraz prestal robiť, nič by sa nestalo. Žiadne malinkaté, ale dôležité koliesko v poriadku sveta, žiadny systémový prvok, ale súčiastka, ktorá síce v tom stroji je, ale ak by nebola, nič by sa vlastne nestalo. Tak načo to všetko? Kvôli účtom, iste, ak by som prestal platiť, všimnú si ma okamžite, ak ale platím, respektíve, prerozdelím to, čo dostanem, nič sa nedeje, nie som, nikomu chýbať nebudem, nikto slzu nevyroní.
Takto bezútešne to fungovalo až do momentu, keď som sa rozhodol, že sa to zmení. Stačilo inak pomenovať veci.
Deň čo deň celkom nezištne rozprávam študentom múdrosti, obdarúvam ich poznaním. Týždeň čo týždeň obdarúvam .týždeň písaným slovom. Jedno i druhé je nezaplatiteľné, na škole i v redakcii to vedia, a tak ma v niekdajšom výplatnom termíne počastujú darmi. A ja z toho čosi darujem štátu a štát zase daruje mne a zrazu nikto nikomu nie je nič dlžný a môže sa začať nový vek.
Teda, ak sa už nestalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.