S napätím očakávané prvé výročie zverejnenia azda najškandalóznejšej reči akéhokoľvek politika, aká kedy uzrela svetlo sveta, kde premiér Gyurcsány priznal, že „klamali sme ráno, večer i v noci,“ prežilo Maďarsko bez násilia, hoci radikálne pouličné úderky avizovali reprízu udalosti z vlaňajšieho septembra.
Demonštrácií i volania po odstúpení premiéra bolo dosť, ale polícia tentoraz nezlyhala na celej čiare.
„Rok po“ je však fatálne rozštiepená nielen maďarská scéna, ale i spolitizovaná verejnosť, pričom konflikt naberá niekedy doslova bizarné rysy. Excelentný príklad je výskum verejnej mienky, ktorý sa pýtal, či sú nové električky Combino v budapeštianskej hromadnej doprave dobré. Drvivá väčšina socialistických voličov odpovedala áno (keďže samosprávu ovláda socialisticko-liberálna koalícia), a presne naopak – nie – hlasovali voliči opozície. Také je Maďarsko dneška, Maďarsko po Gyurcsányho prejave. Ten však nie je príčinou, ale zámienkou de facto permanentnej kampane opozičného Fideszu, ktorej podstatou je „mesidž“, že vláda, ktorá vznikla na lži, je politicky nelegitímna.
To, čím maďarská realita presahuje hranice, je debata po prejave, ktorá sa posunula od obsahu k fenoménu lži v politike ako takému. Z úst politológov odznievajú vety, ktoré akoby snímali zodpovednosť z Gyurcsányho a prenášali ju na samu podstatu demokracie. Hovoria asi toto: Dve veľké maďarské strany zašli v predvolebnom populizme extrémne ďaleko. Ale v situácii, keď „päťdesiat percent voličov nemá ani základné znalosti o ekonomike“, kampane sa bez „kreatívneho interpretovania reality“ viesť ani nedajú. Ide len o mieru. Poznatok, že politici v komunikácii preháňajú či, ako formuloval Gyurcsány v inkriminovanej reči, „nedotýkajú sa všetkých detailov skutočnosti“, isteže nie je objav maďarských intelektuálov. Je to jav, ktorý sa vyskytuje všade. Ale také otvorené a tvrdé spochybnenie „kompetencie“ národa rozhodovať o sebe, aké si v súvislosti s Gyurcsánym dovolili tvorcovia mienky, je novinka vo verejnej diskusii zrejme nielen v Maďarsku.
Samozrejme, lož ako veľká téma súčasnosti nebráni stranám, aby realitu naďalej tvorivo vykladali a prispôsobovali účelu. Dobrým príkladom je slávna Maďarská garda, o ktorej by sme na Slovensku nikdy nepočuli, keby ju koalícia i opozícia okamžite neurobili predmetom politického zápasu. Lživá bola aj komunikačná mantra socialistov, že extrémisti by nemali takú odvahu, keby ich neposmeľoval osobne Orbán, aj obvinenia Fideszu, že vznik MG je dôsledkom „protiľudovej neoliberálnej politiky“ vlády. Maďarské politické stavy dokážu vyprodukovať iba jeden typ zhody: vtedy, keď zo Slovenska (Rumunska, Srbska) a podobne príde echo o nejakej krivde, domnelej či skutočnej, na tamojšej menšine. Deklarácia NR SR o „povojnových aktoch“ im prišla ako na zavolanie.
.peter Schutz
Demonštrácií i volania po odstúpení premiéra bolo dosť, ale polícia tentoraz nezlyhala na celej čiare.
„Rok po“ je však fatálne rozštiepená nielen maďarská scéna, ale i spolitizovaná verejnosť, pričom konflikt naberá niekedy doslova bizarné rysy. Excelentný príklad je výskum verejnej mienky, ktorý sa pýtal, či sú nové električky Combino v budapeštianskej hromadnej doprave dobré. Drvivá väčšina socialistických voličov odpovedala áno (keďže samosprávu ovláda socialisticko-liberálna koalícia), a presne naopak – nie – hlasovali voliči opozície. Také je Maďarsko dneška, Maďarsko po Gyurcsányho prejave. Ten však nie je príčinou, ale zámienkou de facto permanentnej kampane opozičného Fideszu, ktorej podstatou je „mesidž“, že vláda, ktorá vznikla na lži, je politicky nelegitímna.
To, čím maďarská realita presahuje hranice, je debata po prejave, ktorá sa posunula od obsahu k fenoménu lži v politike ako takému. Z úst politológov odznievajú vety, ktoré akoby snímali zodpovednosť z Gyurcsányho a prenášali ju na samu podstatu demokracie. Hovoria asi toto: Dve veľké maďarské strany zašli v predvolebnom populizme extrémne ďaleko. Ale v situácii, keď „päťdesiat percent voličov nemá ani základné znalosti o ekonomike“, kampane sa bez „kreatívneho interpretovania reality“ viesť ani nedajú. Ide len o mieru. Poznatok, že politici v komunikácii preháňajú či, ako formuloval Gyurcsány v inkriminovanej reči, „nedotýkajú sa všetkých detailov skutočnosti“, isteže nie je objav maďarských intelektuálov. Je to jav, ktorý sa vyskytuje všade. Ale také otvorené a tvrdé spochybnenie „kompetencie“ národa rozhodovať o sebe, aké si v súvislosti s Gyurcsánym dovolili tvorcovia mienky, je novinka vo verejnej diskusii zrejme nielen v Maďarsku.
Samozrejme, lož ako veľká téma súčasnosti nebráni stranám, aby realitu naďalej tvorivo vykladali a prispôsobovali účelu. Dobrým príkladom je slávna Maďarská garda, o ktorej by sme na Slovensku nikdy nepočuli, keby ju koalícia i opozícia okamžite neurobili predmetom politického zápasu. Lživá bola aj komunikačná mantra socialistov, že extrémisti by nemali takú odvahu, keby ich neposmeľoval osobne Orbán, aj obvinenia Fideszu, že vznik MG je dôsledkom „protiľudovej neoliberálnej politiky“ vlády. Maďarské politické stavy dokážu vyprodukovať iba jeden typ zhody: vtedy, keď zo Slovenska (Rumunska, Srbska) a podobne príde echo o nejakej krivde, domnelej či skutočnej, na tamojšej menšine. Deklarácia NR SR o „povojnových aktoch“ im prišla ako na zavolanie.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.