Čo sa košickej budovy týka, tak predstava, že sama Radičová zmení podstatu SDKÚ, bola od začiatku iracionálna. Nemožné. Priznala to nepriamo sama, keď boj o predsednícke kreslo nikdy ani nezvažovala, a priamo zase vtedy, keď vyhlásila, že ísť do čelnej zrážky s ministrom financií sa rovná rozpadu vlády. Preto všetci, ktorí dnes od nej očakávajú, že vlastným telom postaví hrádzu peňažnému toku z nájmu do straníckej kasy, a vyvodí personálne konzekvencie, by si mali byť vedomí nielen toho, že privolávajú explóziu, ale i hierarchie priorít vyžarujúcej z gest premiérky: Vedomá si hriešnosti strany a odporu, ktorému zvnútra čelí, stavia lojalitu k SDKÚ nad vonkajšiu objednávku.
To, že daňová budova len potvrdila, že SDKÚ ani s vynovenou fasádou nedokáže vystúpiť zo svojho tmavého tieňa, je iste pravda. Ale bez kontextu. Model „Nitra Invest“ funguje naprieč politickou scénou a ohnisko neleží v rezortoch, ale v regiónoch (vyššia samospráva) a komunále. Nie je preto zveličením povedať, že keby Aliancia FP a Transparency skúmali s podobnou analytickou hĺbkou ako košickú trofej SDKÚ čokoľvek iné, dodali by verejnosti rovnakú správu.
Skutočnosť, že mimovládky opísali systémový defekt, kde rozdiely medzi stranami, rezortmi, mestami a dedinami existujú „len“ v miere pažravosti a bezočivosti, iste nič neuberá z politickej (trestnej) zodpovednosti v konkrétnej kauze. Je to prípadová štúdia, v ktorej je zarámované, že „takých zmlúv sú zrejme tisíce“ (Peter Kunder, AFP). Ignorovať to znamená nepochopiť, že diabol neleží v osobách, ale v zotrvačnosti kolies, ktoré sa točia nezávisle od toho, kto je práve ministrom či premiérom. Iba ten, kto nepochopil, sa potom čuduje, že manévre, ktoré sa začali za daňového riaditeľa zo Smeru a pokračovali prvým nominantom Mikloša (len so zmenou nadobúdateľa), sa neskončili ani za druhého.
Exemplárnou skicou toho, ako systém beží nezávisle od osôb, je návrh „tichej“ novely informačného zákona. Darmo je Lucia Žitňanská popri Radičovej vnímaná ako to „najprotikorupčnejšie“, čo sa za jedenásť rokov vyskytlo v SDKÚ. Mlyny ju zomleli do tej miery, že asi päť doterajších výnimiek rozširuje jej rezort na viac ako dvadsať, čím sa najmä vo vzťahu k štátnym podnikom vylamujú zákonu všetky zuby. Základný argument, pod ktorým sa to deje, teda, že transparentnosť poškodzuje štátne firmy v hospodárskej súťaži, je absurdný. (Vždy budú prehrávať, lebo sú štátne. Alebo prehrávať nemôžu, lebo sú monopolné). Príznačné je, že kým na čele obrovského záujmového kartelu, ktorý to presadzuje, stojí Juraj Miškov z SaS, jeho stranícky šéf Sulík odkazuje premiérke, že „kauza daňového riaditeľstva hrá Ficovi do kariet“.
To nie sú paradoxy, ale zákonitosti obludy, ktorá tak „nabobtnala“, že degeneruje pod vlastnou váhou. Preto ani nedokáže prekvapiť, že korupčný škandál dostihol aj premiérku, keďže dotácia na biatlon je priamo z rezervy, ktorú sama rozdeľuje. Podozrenie, ktoré by v prípade Dzurindu (Fica, Mečiara) už žilo bujarým životom, teda že si sama (pre stranu) ukrojila z provízie, si dovolí málokto. Kauza však rozleptáva symboliku, ktorej je Radičová nositeľkou, a robí ju natoľko zraniteľnou, že pre verdikty „nulovej tolerancie“, „do troch sekúnd“, „padni komu padni“ a podobne jej berie autoritu.
To, že daňová budova len potvrdila, že SDKÚ ani s vynovenou fasádou nedokáže vystúpiť zo svojho tmavého tieňa, je iste pravda. Ale bez kontextu. Model „Nitra Invest“ funguje naprieč politickou scénou a ohnisko neleží v rezortoch, ale v regiónoch (vyššia samospráva) a komunále. Nie je preto zveličením povedať, že keby Aliancia FP a Transparency skúmali s podobnou analytickou hĺbkou ako košickú trofej SDKÚ čokoľvek iné, dodali by verejnosti rovnakú správu.
Skutočnosť, že mimovládky opísali systémový defekt, kde rozdiely medzi stranami, rezortmi, mestami a dedinami existujú „len“ v miere pažravosti a bezočivosti, iste nič neuberá z politickej (trestnej) zodpovednosti v konkrétnej kauze. Je to prípadová štúdia, v ktorej je zarámované, že „takých zmlúv sú zrejme tisíce“ (Peter Kunder, AFP). Ignorovať to znamená nepochopiť, že diabol neleží v osobách, ale v zotrvačnosti kolies, ktoré sa točia nezávisle od toho, kto je práve ministrom či premiérom. Iba ten, kto nepochopil, sa potom čuduje, že manévre, ktoré sa začali za daňového riaditeľa zo Smeru a pokračovali prvým nominantom Mikloša (len so zmenou nadobúdateľa), sa neskončili ani za druhého.
Exemplárnou skicou toho, ako systém beží nezávisle od osôb, je návrh „tichej“ novely informačného zákona. Darmo je Lucia Žitňanská popri Radičovej vnímaná ako to „najprotikorupčnejšie“, čo sa za jedenásť rokov vyskytlo v SDKÚ. Mlyny ju zomleli do tej miery, že asi päť doterajších výnimiek rozširuje jej rezort na viac ako dvadsať, čím sa najmä vo vzťahu k štátnym podnikom vylamujú zákonu všetky zuby. Základný argument, pod ktorým sa to deje, teda, že transparentnosť poškodzuje štátne firmy v hospodárskej súťaži, je absurdný. (Vždy budú prehrávať, lebo sú štátne. Alebo prehrávať nemôžu, lebo sú monopolné). Príznačné je, že kým na čele obrovského záujmového kartelu, ktorý to presadzuje, stojí Juraj Miškov z SaS, jeho stranícky šéf Sulík odkazuje premiérke, že „kauza daňového riaditeľstva hrá Ficovi do kariet“.
To nie sú paradoxy, ale zákonitosti obludy, ktorá tak „nabobtnala“, že degeneruje pod vlastnou váhou. Preto ani nedokáže prekvapiť, že korupčný škandál dostihol aj premiérku, keďže dotácia na biatlon je priamo z rezervy, ktorú sama rozdeľuje. Podozrenie, ktoré by v prípade Dzurindu (Fica, Mečiara) už žilo bujarým životom, teda že si sama (pre stranu) ukrojila z provízie, si dovolí málokto. Kauza však rozleptáva symboliku, ktorej je Radičová nositeľkou, a robí ju natoľko zraniteľnou, že pre verdikty „nulovej tolerancie“, „do troch sekúnd“, „padni komu padni“ a podobne jej berie autoritu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.