Investori do rozhasených európskych ekonomík už aj tak dosiahli dosť. Rozhodnutie predstaviteľov eurozóny dovoliť, aby Európsky stabilizačný a finančný mechanizmus odkupoval staré dlhy už vlastne je istou obdobou európskych dlhopisov. A Európska centrálna banka bude naďalej pokračovať v záchrannej politike poskytovaním úverov v eurozóne problémovým členom a nakupovaním ich vládnych dlhopisov.
Južná Európa však tvrdo presadzuje kompletný prechod na eurobondy. Je to pochopiteľné, vzhľadom na to, že nádej na konvergenciu úrokových mier bola rozhodujúcim dôvodom na prijatie eura v týchto krajinách. A o niečo viac ako desať rokov, od roku 1997 až 2007, sa táto nádej uskutočnila.
V Taliansku konvergujúce úrokové sadzby priniesli strednodobé zníženie úhrad úrokov až do výšky 6 percent HDP. To by postačovalo na splatenie celého talianskeho štátneho dlhu za čosi viac ako pätnásť rokov. Taliansko sa však rozhodlo premrhať toto zvýhodnenie. Pomer talianskeho dlhu voči HDP je dnes 120 percent, čo je tak vysoko, ako keď krajina vstúpila v polovici 90. rokov do eurozóny.
Teraz, keď úrokové sadzby znovu rastú, čo zadĺženým štátom spôsobuje značné problémy, volajú po eurobondoch. Keď ostatné krajiny zagarantujú splatenie dlhov, zadĺžení dúfajú, že sa nízke úrokové sadzby vrátia. Ale kto to zaručí? Dlh Francúzska a Nemecka voči HDP je vysoko nad 80 percent, čo nie je oveľa nižšie ako v Taliansku, a súčasne je to oveľa vyššie ako v Španielsku. Zdieľanie dlhov navyše neznamená, že sú preč. Každý a každá krajina musí splácať svoje dlhy, nie je žiadny spôsob, ako to obísť.
Mnoho rokov Taliansko porušovalo dlhové stropy stanovené Maastrichtskou zmluvou a Paktom stability a rastu. Až vtedy, keď úrokové sadzby v poslednom čase začali stúpať, sa vláda konečne – a rýchlo – usiluje zaviesť úsporný program so súhlasom všetkých politických strán. Len trhy, a nie politické dlhové stropy, sa teda berú vážne, a zavedenie eurobondov by túto výchovnú funkciu odstránilo.
Eurobondy by zrejme utíšili súčasné problémy predĺžených krajín, ale tým, že by sa neliečila príčina ochorenia eurozóny ako celku, skončilo by sa to oveľa horšie. Autor je prezident Ifo inštitútu. Copyright: Project Syndicate 2011
Južná Európa však tvrdo presadzuje kompletný prechod na eurobondy. Je to pochopiteľné, vzhľadom na to, že nádej na konvergenciu úrokových mier bola rozhodujúcim dôvodom na prijatie eura v týchto krajinách. A o niečo viac ako desať rokov, od roku 1997 až 2007, sa táto nádej uskutočnila.
V Taliansku konvergujúce úrokové sadzby priniesli strednodobé zníženie úhrad úrokov až do výšky 6 percent HDP. To by postačovalo na splatenie celého talianskeho štátneho dlhu za čosi viac ako pätnásť rokov. Taliansko sa však rozhodlo premrhať toto zvýhodnenie. Pomer talianskeho dlhu voči HDP je dnes 120 percent, čo je tak vysoko, ako keď krajina vstúpila v polovici 90. rokov do eurozóny.
Teraz, keď úrokové sadzby znovu rastú, čo zadĺženým štátom spôsobuje značné problémy, volajú po eurobondoch. Keď ostatné krajiny zagarantujú splatenie dlhov, zadĺžení dúfajú, že sa nízke úrokové sadzby vrátia. Ale kto to zaručí? Dlh Francúzska a Nemecka voči HDP je vysoko nad 80 percent, čo nie je oveľa nižšie ako v Taliansku, a súčasne je to oveľa vyššie ako v Španielsku. Zdieľanie dlhov navyše neznamená, že sú preč. Každý a každá krajina musí splácať svoje dlhy, nie je žiadny spôsob, ako to obísť.
Mnoho rokov Taliansko porušovalo dlhové stropy stanovené Maastrichtskou zmluvou a Paktom stability a rastu. Až vtedy, keď úrokové sadzby v poslednom čase začali stúpať, sa vláda konečne – a rýchlo – usiluje zaviesť úsporný program so súhlasom všetkých politických strán. Len trhy, a nie politické dlhové stropy, sa teda berú vážne, a zavedenie eurobondov by túto výchovnú funkciu odstránilo.
Eurobondy by zrejme utíšili súčasné problémy predĺžených krajín, ale tým, že by sa neliečila príčina ochorenia eurozóny ako celku, skončilo by sa to oveľa horšie. Autor je prezident Ifo inštitútu. Copyright: Project Syndicate 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.