Je taktiež nemožné dostatočne zvýšiť efektivitu gréckej ekonomiky bez devalvácie domácej meny. Grécka pracovná sila je v porovnaní s konkurenciou v iných krajinách veľmi drahá. Znižovanie platov sprevádza masový odpor občanov (už aj pri kozmetických poklesoch), čakanie na dynamický rast produktivity je aj pre optimistov otázka množstva rokov. Grécko pritom potrebuje zlacnieť o desiatky percent. Bez devalvácie vlastnej meny to však nebude možné. Často zaznieva námietka, že vystúpiť z eurozóny je technicky nemožné. Asi najlepšou odpoveďou je samotný úspešný príbeh dnešnej Českej republiky a Slovenska. Po páde komunistického režimu sme najskôr prešli devalváciou československej koruny a neskôr, po mierovom rozdelení, zaviedli vlastné meny. Krajiny sa potom vybrali každá vlastnou cestou. No reformný proces liberalizácie oboch spoločností viedol k dynamickému rastu ekonomík, zvyšovaniu životnej úrovne obyvateľov a posilňovaniu českej a slovenskej koruny. Samozrejme, že tá cesta nebola jednoduchá.
Podobne počúvame, že default Grécka by bol katastrofou. Krajina by stratila dôveru a dlhé roky by sa nevedela normálne financovať na trhu. Mnohé štúdie však ukazujú, že krajiny po defaulte spojenom s reštrukturalizáciou dlhu a devalváciou meny už veľmi skoro nastupujú cestu rastu. Asi po troch rokoch ich ekonomiky vo všeobecnosti dokážu dynamicky stúpať. Rusko už niekoľko rokov po defaulte na konci deväťdesiatych rokov dosiahlo svoje historicky najnižšie sadzby, za ktoré si bolo schopné požičať na dlhopisových trhoch. Default krajiny taktiež nie je žiadna nezvyklá vec. Za posledných 100 rokov sme ich aj v Európe mohli vidieť desiatky. Samotné Grécko bolo za posledné dve storočia takmer polovicu času v defaulte alebo reštrukturalizácii. Nič z toho však určite neznamená, že default krajinu nebude bolieť. Bude a musí. Po prvé preto, že práve Grécko je tá krajina, ktorá neplní svoje záväzky. Po druhé preto, že nová ekonomika musí byť prirodzene vystavaná na poli, kde nezostane kameň na kameni. Iba do konkurencieschopného Grécka dobrovoľne vstúpia noví investori. Historická prax ukazuje, že lepší spôsob, ako si poradiť s krízou, je jej transparenté odkrytie a riešenie problému. Zahmlievanie, klamanie či odďaľovanie konania prináša aj odďaľovanie cesty k prosperite. Oveľa rozumnejšie by preto bolo priznať vzniknuté straty a sústrediť sa na budúcnosť. Všetky ostatné krajiny EÚ bez výnimky by pod varovným príkladom zlyhania „štedrého“ gréckeho štátu dokázali svoje krajiny spravovať rozumnejšie, čo by zvýšilo efektivitu Únie. A nakoniec by dostalo druhú šancu aj samotné euro. Ak by existovali pravidlá, ako euro prijať a podobne možnosť, ako sa eura vzdať (alebo byť vylúčený), vedel by som si v súťaži s alternatívnymi riešeniami predstaviť dlhodobú funkčnosť spoločnej meny. Inak Grékom a ani sebe veľa šancí nedávame. Autor pracuje v spoločnosti Tatra Asset Management.
Podobne počúvame, že default Grécka by bol katastrofou. Krajina by stratila dôveru a dlhé roky by sa nevedela normálne financovať na trhu. Mnohé štúdie však ukazujú, že krajiny po defaulte spojenom s reštrukturalizáciou dlhu a devalváciou meny už veľmi skoro nastupujú cestu rastu. Asi po troch rokoch ich ekonomiky vo všeobecnosti dokážu dynamicky stúpať. Rusko už niekoľko rokov po defaulte na konci deväťdesiatych rokov dosiahlo svoje historicky najnižšie sadzby, za ktoré si bolo schopné požičať na dlhopisových trhoch. Default krajiny taktiež nie je žiadna nezvyklá vec. Za posledných 100 rokov sme ich aj v Európe mohli vidieť desiatky. Samotné Grécko bolo za posledné dve storočia takmer polovicu času v defaulte alebo reštrukturalizácii. Nič z toho však určite neznamená, že default krajinu nebude bolieť. Bude a musí. Po prvé preto, že práve Grécko je tá krajina, ktorá neplní svoje záväzky. Po druhé preto, že nová ekonomika musí byť prirodzene vystavaná na poli, kde nezostane kameň na kameni. Iba do konkurencieschopného Grécka dobrovoľne vstúpia noví investori. Historická prax ukazuje, že lepší spôsob, ako si poradiť s krízou, je jej transparenté odkrytie a riešenie problému. Zahmlievanie, klamanie či odďaľovanie konania prináša aj odďaľovanie cesty k prosperite. Oveľa rozumnejšie by preto bolo priznať vzniknuté straty a sústrediť sa na budúcnosť. Všetky ostatné krajiny EÚ bez výnimky by pod varovným príkladom zlyhania „štedrého“ gréckeho štátu dokázali svoje krajiny spravovať rozumnejšie, čo by zvýšilo efektivitu Únie. A nakoniec by dostalo druhú šancu aj samotné euro. Ak by existovali pravidlá, ako euro prijať a podobne možnosť, ako sa eura vzdať (alebo byť vylúčený), vedel by som si v súťaži s alternatívnymi riešeniami predstaviť dlhodobú funkčnosť spoločnej meny. Inak Grékom a ani sebe veľa šancí nedávame. Autor pracuje v spoločnosti Tatra Asset Management.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.