No na druhej strane už nemal žiadnu takú povinnosť. Otázkou teda je: bolo pre Západ rozumné vstúpiť do vnútrolíbyjského konfliktu?
Za Kaddáfím nebude smutno nikomu z nás. Ale od jesene 2003 pre nás nebol hrozbou. Na rozdiel napríklad od Saddáma či seba samotného pred desiatimi rokmi.
Už niekoľko dekád pred 11. septembrom 2001 rôzne arabské režimy viedli proti Západu vojnu podporou radikálnych teroristických skupín. Po 11. septembri Západ túto vojnu akceptoval. A správne bolo tie nepriateľské režimy zničiť, zmeniť či „pretiahnuť“ na našu stranu. Najhlasnejší nepriateľ bol Saddám v Iraku, ale nepriateľmi boli aj Kaddáfí v Líbyi, Asad v Sýrii, či ajatoláhovia v Iráne. Po 11. septembri 2001 malo zmysel zaútočiť proti komukoľvek z nich. Po porážke Saddáma v roku 2003 sa Kaddáfí Západu vzdal a fakticky prešiel na našu stranu. Nech už to bol tyran akýkoľvek odpudivý či v minulosti nepriateľský, od jesene 2003 problém pre Západ nepredstavoval. Prečo útočiť práve na neho?
A kto vlastne boli a sú líbyjskí povstalci? Demokrati, islamisti, či niečo medzi tým? Budú oni na našej strane? Pomôžu nám v arabskom či islamskom svete? Nevieme.
Navyše, keď už do vojny vstúpiť, treba tak urobiť s jasným cieľom a s použitím prostriedkov nevyhnutných na jeho dosiahnutie. Nemyslím si, že Západ mal do vojny s Kaddáfím ísť. No keď už sa rozhodol pre vojnu, mal jeho režim zničiť v priebehu dní, nie mesiacov. Západ priebehom vojny proti Kaddáfímu neukázal svetu svoju silu, ale slabosť (aj keď sa zdá, že vojna nakoniec bola úspešná): dve najväčšie európske mocnosti nemali v priebehu leteckej kampane dosť vlastnej munície a museli si ju „požičiavať“ od Američanov! Svet to videl – a to, čo videl, neučinilo Západ vo svete váženejším.
V poriadku, Kaddáfí padol, a teraz späť k prioritám: oživiť ekonomiku Západu; redukovať prehnaný sociálny systém, neudržateľný pre súčasnú západnú spoločnosť, v ktorej sa nerodí dosť detí; dávať oveľa viac prostriedkov na obranu; a predovšetkým, obnoviť ducha Západu.
To, ktorý beduín vládne nad pieskami Sahary – ak nie je voči nám aktívne nepriateľský – nám môže byť jedno. Autor je poradca českého premiéra Petra Nečasa
Za Kaddáfím nebude smutno nikomu z nás. Ale od jesene 2003 pre nás nebol hrozbou. Na rozdiel napríklad od Saddáma či seba samotného pred desiatimi rokmi.
Už niekoľko dekád pred 11. septembrom 2001 rôzne arabské režimy viedli proti Západu vojnu podporou radikálnych teroristických skupín. Po 11. septembri Západ túto vojnu akceptoval. A správne bolo tie nepriateľské režimy zničiť, zmeniť či „pretiahnuť“ na našu stranu. Najhlasnejší nepriateľ bol Saddám v Iraku, ale nepriateľmi boli aj Kaddáfí v Líbyi, Asad v Sýrii, či ajatoláhovia v Iráne. Po 11. septembri 2001 malo zmysel zaútočiť proti komukoľvek z nich. Po porážke Saddáma v roku 2003 sa Kaddáfí Západu vzdal a fakticky prešiel na našu stranu. Nech už to bol tyran akýkoľvek odpudivý či v minulosti nepriateľský, od jesene 2003 problém pre Západ nepredstavoval. Prečo útočiť práve na neho?
A kto vlastne boli a sú líbyjskí povstalci? Demokrati, islamisti, či niečo medzi tým? Budú oni na našej strane? Pomôžu nám v arabskom či islamskom svete? Nevieme.
Navyše, keď už do vojny vstúpiť, treba tak urobiť s jasným cieľom a s použitím prostriedkov nevyhnutných na jeho dosiahnutie. Nemyslím si, že Západ mal do vojny s Kaddáfím ísť. No keď už sa rozhodol pre vojnu, mal jeho režim zničiť v priebehu dní, nie mesiacov. Západ priebehom vojny proti Kaddáfímu neukázal svetu svoju silu, ale slabosť (aj keď sa zdá, že vojna nakoniec bola úspešná): dve najväčšie európske mocnosti nemali v priebehu leteckej kampane dosť vlastnej munície a museli si ju „požičiavať“ od Američanov! Svet to videl – a to, čo videl, neučinilo Západ vo svete váženejším.
V poriadku, Kaddáfí padol, a teraz späť k prioritám: oživiť ekonomiku Západu; redukovať prehnaný sociálny systém, neudržateľný pre súčasnú západnú spoločnosť, v ktorej sa nerodí dosť detí; dávať oveľa viac prostriedkov na obranu; a predovšetkým, obnoviť ducha Západu.
To, ktorý beduín vládne nad pieskami Sahary – ak nie je voči nám aktívne nepriateľský – nám môže byť jedno. Autor je poradca českého premiéra Petra Nečasa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.