.už len tá terminológia pobaví: pálenka sa povie rakija, slivovica šljivovica, vínovica lozovača a marhuľovica kajsijevača. Ozaj, a viete, čo sú ćevapi s kajmakom? Hádate správne, čevapčiči s prevarenou obdobou našej smotany. .vo veľkom štýle
Pokiaľ chcete iba, s prepáčením, žrať a chľastať, ste v tomto mestečku v strednom Srbsku správne. Pokiaľ chcete nonstop niekoľko dní (optimisti hovoria o 22 hodinách denne s rannou prestávkou, povedzme, od ôsmej do desiatej, keď osadenstvo spí a nastúpia upratovacie čaty) počúvať tie šialené dychovky, ktoré sú všade – na uliciach, v krčmách, v riečke, dokonca aj na pódiách – a vlezú vám do žíl, ste takisto správne. Pokiaľ chcete aspoň chvíľu ticha a pokoja, choďte inde.
Dlhoročný organizátor Guče Adam Tadić hovorí o festivale, ktorý pôvodne vznikol s ušľachtilým úmyslom zachrániť fenomenálnu balkánsku dychovku, ako o Woodstocku pre trúbky. Nič proti veľkým ramenám, srbským Hendrixom je zrejme Kusturicovými filmami preslávený Boban Marković so svojim virtuóznym synom Markom a orchestrom. Markovićovci vyhrali tento festival toľkokrát, že v roku 2001 si povedali dosť – a odvtedy nesúťažia. Iba prídu a zahrajú pár otrepaných hitov ako nostalgický bonus pre divákov.
A 51. ročník pripravovali organizátori naozaj veľkolepo. Údajne pozvali Obamu, Medvedeva aj Putina. Samozrejme, neprišiel ani jeden z nich, festival zato otvoril, čítate dobre, ruský veľvyslanec v Srbsku. Prečo práve on? Miestni analytici ironicky poznamenávajú, že kým v minulosti nevynechali príležitosť ukázať sa tu srbskí politici, teraz sa možno báli „piskotu a fotoaparátov“. A odhady hovoria o 700-tisíc návštevníkoch v priebehu týždňa (polícia ich počet skromne odhaduje na 100-tisíc), 47 orchestroch zo Srbska a deviatich zo zahraničia. A o štyritisíc hektolitroch piva značky Jelen. .patrioti
Bývalý srbský premiér Vojislav Koštunica sa o Guči svojho času vyjadril ako o „najlepšom spôsobe, ako ukázať dnešné Srbsko“, o „návrate ľudí ku koreňom, zábave a zmysle života“. A varovne dodal, že ak Srbi pôjdu do EÚ bez svojich melódií a farieb, tak stratia poňatie, kto vlastne sú.
Aj v Srbsku sa pritom nájdu skeptici, ktorí pripomínajú, že nie až takým úzkoprsým sedliakom z okolia sa tieto orgie alkoholu a „voľných mravov“ zdajú akési vzdialené od pôvodnej myšlienky. Ak zavítate do miestneho múzea, kde je krásna expozícia, pochopíte ich. Trúbky nie sú pre Srbsko vôbec typické, do regiónu Dragačevo ich priniesli ako svoj nástroj demobilizovaní vojnoví veteráni na prelome 19. a 20. storočia, inšpirovaní rakúskymi a českými spolubojovníkmi. Neskôr dedinské dychovky opustili bojové pole a hrávali pri všetkých významných civilných životných udalostiach: pri narodení, krste, svadbe aj pohrebe. Mená ako Uroš Rakićević (bojoval v srbsko-tureckej vojne v rokoch 1876 až 1878) či Čedomir Nedović patria do elitnej galérie srbských trubačov. Dobové fotografie ukazujú sprievody v krásnych krojoch, sprievodoch s ozdobenými koňmi a vozmi. Dnešná Guča je však všetko iné, len nie etnografický skanzen.
Celkom vtipné sú preto moralizujúce povzdychy pohoršených srbských intelektuálov. Novinár Teofil Pančić považuje Guču za prehliadku opilstva a gýča. „Zvlášť mi ide na nervy, keď sa vyťahuje ako argument, že Guču navštevujú početní cudzinci. Navštevujú ju preto, lebo tam môžu byť prascami, čo doma nemôžu, a nikto im nebude nič vyčítať,“ povedal Pančić a dodal, že Guča nie je nič iné ako propagácia obrazu Srba ako dobrého divocha. Jeho kolega Zoran Tmušić ide na portáli Vesti-online.com ešte ďalej a pripomína „francúzskych tínedžerov, ktorí v opitosti sexujú pred pomníkom trubača a fajčia trávu“.
Neprepadajme však podobnej naivite. V Guči dnes skutočne nestretnete bohabojných šumadijských a zlatiborských roľníkov, ktorí tradíciu zakladali. Tých odpudzuje veľa vecí; od ožratej (teda dobre sa baviacej) mládeže až po skazeného predavača, ktorý v pondelok upečie prasa a predáva kilo za 800 dinárov (osem eur), pričom to isté prasa odloží do mrazničky, aby ho v sobotu trochu ohrial na ražni a predával ho po 1 500 dinárov za kilo. Pozoruhodnejšia než predražené pečené prasce či jahňatá je erupcia vlastenectva, miestami iba gýčovitého, občas protivného. Mladík, ktorý v zelenej četníckej čiapke a červených plavkách stojí po kolená v riečke a do rytmu dychovky máva srbskou zástavou, je milý, patriotické marmelády takisto, no predavači tričiek s portrétmi vojnových zločincov Ratka Mladića či Radovana Karadžića ani trochu.
Pokiaľ chcete iba, s prepáčením, žrať a chľastať, ste v tomto mestečku v strednom Srbsku správne. Pokiaľ chcete nonstop niekoľko dní (optimisti hovoria o 22 hodinách denne s rannou prestávkou, povedzme, od ôsmej do desiatej, keď osadenstvo spí a nastúpia upratovacie čaty) počúvať tie šialené dychovky, ktoré sú všade – na uliciach, v krčmách, v riečke, dokonca aj na pódiách – a vlezú vám do žíl, ste takisto správne. Pokiaľ chcete aspoň chvíľu ticha a pokoja, choďte inde.
Dlhoročný organizátor Guče Adam Tadić hovorí o festivale, ktorý pôvodne vznikol s ušľachtilým úmyslom zachrániť fenomenálnu balkánsku dychovku, ako o Woodstocku pre trúbky. Nič proti veľkým ramenám, srbským Hendrixom je zrejme Kusturicovými filmami preslávený Boban Marković so svojim virtuóznym synom Markom a orchestrom. Markovićovci vyhrali tento festival toľkokrát, že v roku 2001 si povedali dosť – a odvtedy nesúťažia. Iba prídu a zahrajú pár otrepaných hitov ako nostalgický bonus pre divákov.
A 51. ročník pripravovali organizátori naozaj veľkolepo. Údajne pozvali Obamu, Medvedeva aj Putina. Samozrejme, neprišiel ani jeden z nich, festival zato otvoril, čítate dobre, ruský veľvyslanec v Srbsku. Prečo práve on? Miestni analytici ironicky poznamenávajú, že kým v minulosti nevynechali príležitosť ukázať sa tu srbskí politici, teraz sa možno báli „piskotu a fotoaparátov“. A odhady hovoria o 700-tisíc návštevníkoch v priebehu týždňa (polícia ich počet skromne odhaduje na 100-tisíc), 47 orchestroch zo Srbska a deviatich zo zahraničia. A o štyritisíc hektolitroch piva značky Jelen. .patrioti
Bývalý srbský premiér Vojislav Koštunica sa o Guči svojho času vyjadril ako o „najlepšom spôsobe, ako ukázať dnešné Srbsko“, o „návrate ľudí ku koreňom, zábave a zmysle života“. A varovne dodal, že ak Srbi pôjdu do EÚ bez svojich melódií a farieb, tak stratia poňatie, kto vlastne sú.
Aj v Srbsku sa pritom nájdu skeptici, ktorí pripomínajú, že nie až takým úzkoprsým sedliakom z okolia sa tieto orgie alkoholu a „voľných mravov“ zdajú akési vzdialené od pôvodnej myšlienky. Ak zavítate do miestneho múzea, kde je krásna expozícia, pochopíte ich. Trúbky nie sú pre Srbsko vôbec typické, do regiónu Dragačevo ich priniesli ako svoj nástroj demobilizovaní vojnoví veteráni na prelome 19. a 20. storočia, inšpirovaní rakúskymi a českými spolubojovníkmi. Neskôr dedinské dychovky opustili bojové pole a hrávali pri všetkých významných civilných životných udalostiach: pri narodení, krste, svadbe aj pohrebe. Mená ako Uroš Rakićević (bojoval v srbsko-tureckej vojne v rokoch 1876 až 1878) či Čedomir Nedović patria do elitnej galérie srbských trubačov. Dobové fotografie ukazujú sprievody v krásnych krojoch, sprievodoch s ozdobenými koňmi a vozmi. Dnešná Guča je však všetko iné, len nie etnografický skanzen.
Celkom vtipné sú preto moralizujúce povzdychy pohoršených srbských intelektuálov. Novinár Teofil Pančić považuje Guču za prehliadku opilstva a gýča. „Zvlášť mi ide na nervy, keď sa vyťahuje ako argument, že Guču navštevujú početní cudzinci. Navštevujú ju preto, lebo tam môžu byť prascami, čo doma nemôžu, a nikto im nebude nič vyčítať,“ povedal Pančić a dodal, že Guča nie je nič iné ako propagácia obrazu Srba ako dobrého divocha. Jeho kolega Zoran Tmušić ide na portáli Vesti-online.com ešte ďalej a pripomína „francúzskych tínedžerov, ktorí v opitosti sexujú pred pomníkom trubača a fajčia trávu“.
Neprepadajme však podobnej naivite. V Guči dnes skutočne nestretnete bohabojných šumadijských a zlatiborských roľníkov, ktorí tradíciu zakladali. Tých odpudzuje veľa vecí; od ožratej (teda dobre sa baviacej) mládeže až po skazeného predavača, ktorý v pondelok upečie prasa a predáva kilo za 800 dinárov (osem eur), pričom to isté prasa odloží do mrazničky, aby ho v sobotu trochu ohrial na ražni a predával ho po 1 500 dinárov za kilo. Pozoruhodnejšia než predražené pečené prasce či jahňatá je erupcia vlastenectva, miestami iba gýčovitého, občas protivného. Mladík, ktorý v zelenej četníckej čiapke a červených plavkách stojí po kolená v riečke a do rytmu dychovky máva srbskou zástavou, je milý, patriotické marmelády takisto, no predavači tričiek s portrétmi vojnových zločincov Ratka Mladića či Radovana Karadžića ani trochu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.