Medzi tragické udalosti, ktoré dodnes traumatizujú slovensko-maďarské vzťahy, patrí aj Viedenská arbitráž. Hoci pamätníkov dramatických udalostí z jesene 1938 ubúda, aj táto udalosť ostáva v dlhodobej pamäti mnohých slovenských obcí i rodín.
Po Mníchovskej dohode, kde sa maďarské požiadavky neriešili, sa malo o náprave „trianonských krívd“ rokovať neskôr medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom. Maďarská vláda žiadala späť územia, na ktorých žilo maďarské obyvateľstvo podľa sporného sčítania ľudu z roku 1910. Podľa prvých požiadaviek, predložených v októbri 1938 v Komárne, sa malo do Maďarska vrátiť 1 136 000 obyvateľov, z toho asi 431-tisíc slovenskej národnosti.
Česko-slovenská delegácia tieto požiadavky odmietla a trvala na údajoch zo sčítania ľudu v roku 1930.
Spor Maďarska a Česko-Slovenska o územia sa skončil na medzinárodnej arbitráži, ktorá sa konala vo Viedni 2. novembra 1938. Rozhodujúcimi arbitrami boli nemecký a taliansky minister zahraničných vecí. Tí napokon vytýčili aj hranicu. V prospech Maďarska loboval viac taliansky minister, Slovensko viac bránil nemecký minister Ribbentrop. Arbitráž dopadla lepšie v prospech Maďarska. To získalo pätinu slovenského územia a 850-tisíc obyvateľov, z ktorých 272-tisíc bolo českej a slovenskej národnosti. Zo 779 dedín malo 170 slovenskú väčšinu. Najkrikľavejšie prípady boli v oblastiach Nových Zámkov, Vrábľov a Hurbanova. Problematické bolo aj pripojenie Košíc, keďže ich okolie bolo skôr slovenské.
Českí, rusínski a slovenskí kolonisti, ktorí sa dostali po pozemkovej reforme na južné Slovensko, museli anektované územie opustiť. Tieto pozemky si mohli prenajať ľudia „z maďarského hľadiska spoľahliví“. Násilnosti sa v prvé dni páchali najmä na českých a slovenských štátnych zamestnancoch, železničiaroch, obchodníkoch či hospodároch. Slovenskí muži museli rukovať do maďarskej armády, ktorá bojovala na východnom fronte. Ako Nemaďari platili za nespoľahlivých a medzi padlými sa ich mená vyskytovali často. Pokračovalo aj pomaďarčovanie slovenských obyvateľov, slovenských škôl podstatne ubudlo. Najväčšie protesty proti pripojeniu k Maďarsku boli v Komjaticiach a Šuranoch, ktoré boli výrazne slovenské.
Ale medzi porazenými boli aj mnohí maďarskí roľníci. Horný Žitný ostrov stratil svoj najväčší trh – Bratislavu. Robotníci z okolitých dedín, ktorí pracovali v hlavnom meste, zas prišli o prácu. Chýbalo im spojenie s materskou krajinou, ktorá bola za Dunajom.
.eva Čobejová
Po Mníchovskej dohode, kde sa maďarské požiadavky neriešili, sa malo o náprave „trianonských krívd“ rokovať neskôr medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom. Maďarská vláda žiadala späť územia, na ktorých žilo maďarské obyvateľstvo podľa sporného sčítania ľudu z roku 1910. Podľa prvých požiadaviek, predložených v októbri 1938 v Komárne, sa malo do Maďarska vrátiť 1 136 000 obyvateľov, z toho asi 431-tisíc slovenskej národnosti.
Česko-slovenská delegácia tieto požiadavky odmietla a trvala na údajoch zo sčítania ľudu v roku 1930.
Spor Maďarska a Česko-Slovenska o územia sa skončil na medzinárodnej arbitráži, ktorá sa konala vo Viedni 2. novembra 1938. Rozhodujúcimi arbitrami boli nemecký a taliansky minister zahraničných vecí. Tí napokon vytýčili aj hranicu. V prospech Maďarska loboval viac taliansky minister, Slovensko viac bránil nemecký minister Ribbentrop. Arbitráž dopadla lepšie v prospech Maďarska. To získalo pätinu slovenského územia a 850-tisíc obyvateľov, z ktorých 272-tisíc bolo českej a slovenskej národnosti. Zo 779 dedín malo 170 slovenskú väčšinu. Najkrikľavejšie prípady boli v oblastiach Nových Zámkov, Vrábľov a Hurbanova. Problematické bolo aj pripojenie Košíc, keďže ich okolie bolo skôr slovenské.
Českí, rusínski a slovenskí kolonisti, ktorí sa dostali po pozemkovej reforme na južné Slovensko, museli anektované územie opustiť. Tieto pozemky si mohli prenajať ľudia „z maďarského hľadiska spoľahliví“. Násilnosti sa v prvé dni páchali najmä na českých a slovenských štátnych zamestnancoch, železničiaroch, obchodníkoch či hospodároch. Slovenskí muži museli rukovať do maďarskej armády, ktorá bojovala na východnom fronte. Ako Nemaďari platili za nespoľahlivých a medzi padlými sa ich mená vyskytovali často. Pokračovalo aj pomaďarčovanie slovenských obyvateľov, slovenských škôl podstatne ubudlo. Najväčšie protesty proti pripojeniu k Maďarsku boli v Komjaticiach a Šuranoch, ktoré boli výrazne slovenské.
Ale medzi porazenými boli aj mnohí maďarskí roľníci. Horný Žitný ostrov stratil svoj najväčší trh – Bratislavu. Robotníci z okolitých dedín, ktorí pracovali v hlavnom meste, zas prišli o prácu. Chýbalo im spojenie s materskou krajinou, ktorá bola za Dunajom.
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.