Mojžiš, Adelaide, Remeš, Rossini

Keď v roku 1828 v súvise s triumfom Rossiniho opery Mojžiš Johann Wolfgang Goethe položartom podotkol, že opera by sa nemala začínať modlitbou na javisku, ale ukážkou potupy Izraelitov, zahriakli ho. Netušil, že režisér Graham Vick posunie o veľa desaťročí boj Židov o slobodu spod egyptského jarma do úplne inej polohy. Jeho inscenácia skoršej verzie tejto opery – Mojžiš v Egypte – nielenže doslova zmilitarizovala biblický príbeh, ale pridala aj „odér“ antisemitizmu v podsunutom zmysle, podľa ktorého každý „preexponovaný odboj“, teda aj únik Židov cez rozostúpené more, môže byť formou „terorizmu“. Príkladom takejto pseudometafory je Mojžiš sám, ktorý slávnu modlitbu v poslednom dejstve spieva so samopalom v rukách.
Kontroverzným poňatím nedotknuteľnej historicko-religióznej predlohy sa zaoberali aj talianske denníky. Ako hudobno-dramatický celok však toto mimoriadne invenčné Rossiniho dielo vyznelo skvele – počnúc senzitívne suverénnym dirigentom Robertom Abbadom až po všetky postavy a ich excelentné spevácke i herecké kreácie (najmä Sonia Ganassi, Alex Esposito či Dmitry Korchak). 
Okrem tohto vibrujúceho zážitku zaujala v tohoročnom Rossiniho Pesare opera Adelaide di Borgogna (na festivale prvýkrát scénicky uvedená), kde sa zaskveli predovšetkým dva veľké ženské hlasy: Daniela Barcellona (v mužskej role) a Jessica Pratt. Reprízovaná opera La scala di seta (Hodvábny rebrík) pripomenula rodiaci sa invenčný trysk skladateľovej potencie v žánri jemu najbližšom, komickej opere – buffa. Oba belkantové koncerty, ktoré som navštívil, upútali odvážne cizelovaným neefektným repertoárom. Znamenitá mezzosopranistka (favorizovaný hlas majstra Rossiniho) Marianna Pizzolato vygradovala svoj koncert koloratúrou rôznych skladateľov najmä 18. storočia, aby brilantne pridala dva Rossiniho prídavky. Vynikajúci mladý Dmitry Korchak (dnes už hviezda veľkých operných domov) konfrontoval s neobyčajne pokorným ponorom v podarenej symbióze piesňovú intimitu Sergeja Rachmaninova a  Gioachina Rossiniho.
Festival bol kolorovaný početnými edukačno-historickými vstupmi a besedami vrátane výstavy rossiniovskej bibliografie v pesarskej knižnici. Klavírnymi koncertmi organizátori pripomenuli aj jubileum Franza Liszta, ktorý býval častým hosťom slávnych sobotných večierkov v Rossiniho vile v Passy pri Paríži a ktorý transformoval do klavírnej bravúry veľa  slávnych nôt Rossiniho, Belliniho či Verdiho.
Okrem toho bolo Pesaro zase plné plagátov, výklady a hotely boli plné vecičiek s Rossiniho visačkou, nechýbali nové porcelánové busty majstra Gioachina. Vďaka trvalému záujmu a  stabilnej sponzorskej štedrosti prebiehal dvojtýždňový pestrý rossiniovský kolotoč bez akéhokoľvek znaku ekonomickej krízy, ktorá visí nad krajinou, sláviacou okrúhle jubileum svojej prvej samostatnej politicko-geografickej podoby vďaka slávnemu Garibaldimu a jeho družine.
Chmáry finančnej neistoty neovplyvnili ani návštevnosť festivalu, kde sa popri domácom publiku (sympaticky podopretom mladou generáciou) hmýrili tváre hostí početných národností a farieb pletí.
Dokladom internacionálnej sily hudby bola aj každoročná inscenácia slávnej Rossiniho Cesty do Remeša, ktorú naštudovala mladá garnitúra spevákov z celého sveta pod taktovkou taiwanskej dirigentky Yi-Chen Lin. Porovnávajúc viaceré inscenácie tohto zmyselne a kúzelne iskrivého diela bola predvedená verzia o čosi menej vervná, na druhej strane vari vláčnejšie vypointovaná. 
Napokon, pesarský festival je zlatý štandard špičkovej opernej produkcie vo všetkých jej  divadelných aspektoch s akcentom na muzikálnu zložku, kde sa nedá „podliezť latka" kvality. Tento atribút je zárukou ďalších neopakovateľných zážitkov. Rossini Opera Festival, 10. – 23. august 2011, Pesaro. Autor je neurológ a milovník opery.