Prvý mýtus znie, že nemáme kvalitné školy, pretože máme príliš veľa vysokých škôl a príliš veľa absolventov. Nesprávnosť vysvetlím na dvoch príkladoch. Ak zjednodušíme vzdelávanie iba na službu, tak existuje mnoho trhov, kde úvaha o prílišnom počte hráčov na trhu neplatí. Donedávna sa hovorilo o bratislavských reštauráciách, že sú nekvalitné alebo drahé, ale žiadny kvalitný kuchár sa nesťažoval na príliš veľa reštaurácií alebo príliš veľa kuchárov. To isté platí pre trh s autami, nehnuteľnosťami, hotelmi alebo hotdogmi. Ani monopol jednej reštaurácie alebo vysokej školy či politickej strany by sám od seba nezaručil žiadnu kvalitu.
Spochybňovanie vysokého počtu absolventov nemá zmysel aj z iného dôvodu: neexistuje žiadny vzťah medzi pomerom vysokoškolsky vzdelaných ľudí k obyvateľstvu (použil som skupinu 25- až 34-ročných) v krajinách OECD a počtom univerzít (na milión obyvateľov) jednotlivých krajín v šanghajskom rebríčku TOP 500 univerzít. Nórsko malo v roku 2008 0,84 univerzity na milión obyvateľov v TOP 500 s pomerom 46 percent vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. Rovnaký počet univerzít na milión obyvateľov má napríklad Rakúsko, ale iba s pomerom 19 percent vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. .druhý mýtus
Slovenské vysoké školy vyštuduje každý, a aj preto nie sú kvalitné. Realita na Slovensku je absolútne odlišná a ľahko overiteľná. Slovensko je dokonca nad priemerom krajín OECD: takmer štyria z desiatich vysokoškolákov štúdium nedokončia. Podobne, ako v prípade prvého mýtu, platí, že implicitne myslené odopieranie možnosti vzdelávať sa prostredníctvom rôznych limitov alebo kvót vôbec nerieši problém kvality vysokých škôl. .tretí mýtus
Slovenské vysoké školy produkujú veľa nezamestnaných, a preto sa neoplatí do nich investovať. Čo sa týka nezamestnanosti absolventov našich vysokých škôl z roku 2008 a 2009, tak je pravda, že po šiestich mesiacoch od ukončenia štúdia bolo nezamestnaných v priemere 7,6 percenta absolventov (často spomínaní politológovia majú nezamestnanosť na úrovni absolventov technických vied s približne 6,2 percenta). V porovnaní s celkovou nezamestnanosťou z roku 2009 (12,1 percenta) sú vysokoškolsky vzdelaní obyvatelia podľa vzdelania skupina obyvateľov s najmenšou nezamestnanosťou. Medzinárodné porovnania tiež ukazujú, že úroveň zamestnanosti vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva je na Slovensku nad priemerom OECD. Napriek tomu, že Slovensko zatiaľ nemá vysokú školu v prvej päťstovke, investovať do vysokoškolského vzdelania sa Slovensku sa jednoznačne oplatí. Dlhodobo najrýchlejšie stúpajú platy absolventom vysokých škôl (a gymnázií, ktorí idú väčšinou na vysoké školy) čo znamená, že trh si ich žiada najviac. Podľa analýzy Inštitútu finančnej politiky je na Slovensku návratnosť súkromných investícií do vysokoškolského vzdelania na druhom mieste v rámci krajín OECD (návratnosť štátnych investícií je nad priemerom OECD a nad dlhodobým priemerom výnosnosti zo svetových akciových trhov). A nakoniec je dokázaný vzťah, že v krajinách OECD zároveň s rastúcim pomerom vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov rastie aj HDP na obyvateľa. Nielen preto, že nemáme prírodné zdroje, ľudské zdroje sú našou najväčšou devízou a z dlhodobého hľadiska ekonomická budúcnosť Slovenska bude musieť byť založená na kvalitnom vzdelaní. .čo robiť ďalej
Niektoré z hlavných problémov nedostatočnej kvality našich vysokých škôl sú, že študenti a uchádzači o štúdium nemajú dosť informácií o školách a o kvalite vzdelávania, ktoré školy poskytujú. Akreditácia je zložitá a byrokratická a vysoké školy nemajú dostatok spätnej väzby na kvalitu pedagogickej činnosti. Aj preto sa naštartovala inflácia titulov zo slovenských vysokých škôl a medzi školami prakticky neexistuje informovaná konkurencia. To najlepšie, čo môže štát v takom prípade zodpovedne urobiť, nie je centrálne rušiť vysoké školy alebo obmedzovať počet študentov, ale zamerať sa na tri oblasti, tak ako sa aj v návrhu novely vysokoškolského zákona deje: znižovať informačnú nerovnosť, sfunkčniť akreditáciu a viac sa zamerať na kvalitu pedagogickej činnosti.
Za veľkú zmenu v prístupe štátu možno považovať znižovanie informačnej nerovnosti. V skratke, ak jedna strana trhu kvalitu pozná (napríklad vedenie vysokých škôl) a druhá nie (povedzme uchádzači o štúdium), tak súťaž na trhu nedokáže zabezpečiť požadovanú úroveň kvality. V takom prípade, ak uchádzač alebo študent nedokáže rozoznať kvalitu a podľa nej sa rozhodovať, tak neexistuje dostatočná motivácia vytvárať kvalitu, lebo pre trh je najlacnejšie generovať nekvalitu. Nejde o žiadne slovenské špecifikum, za tento ekonomický koncept získal v roku 2001 americký ekonóm George Akerlof Nobelovu cenu (spoločne so Spencom a Stiglitzom). Na Slovensku sa nikdy nezverejňovala nezamestnanosť ani platy absolventov jednotlivých vysokých škôl, fakúlt a odborov alebo počty úväzkov vysokoškolských pedagógov. Ministerstvo preto začalo so zverejňovaním takýchto údajov, ktoré by mohol uchádzač potrebovať pri rozhodovaní o výbere školy. Týmto postupom sa bude vytvárať školám konkurenčnejšie prostredie a vedenie vysokých škôl bude trhovými mechanizmami motivované na zvyšovanie kvality.
Akreditácia sa sprísni, sprofesionalizuje a odbyrokratizuje. Namiesto 7 600 programov bude akreditovaných napríklad iba 360 odborov. Kritériá akreditácie sa budú dôsledne kontrolovať a zamerajú sa na kvalitu vedeckých výstupov v medziodborovom porovnaní (inšpirovali sme sa britským hodnotením RAE), a tiež na kvalitu zverejňovaných diplomových prác a menovaných profesorov.
V neposlednom rade sa štát zameria aj na spätnú väzbu kvality pedagogickej činnosti jednotlivých škôl. V rámci OECD sa za spoluúčasti Slovenska rozbieha projekt AHELO, ktorý by mal v budúcnosti takúto spätnú väzbu poskytnúť prostredníctvom testovania študentov vysokých škôl (niečo ako testovanie PISA na základných školách). Úroveň kvality bude, samozrejme, záležať aj na morálke a na duchu spoločnosti. Ak sa bude aj napriek novým motiváciám tolerovať kupovanie záverečných prác, tak sa v kvalite vysokých škôl ďaleko neposunieme. Autor je asistent ministra školstva.
Spochybňovanie vysokého počtu absolventov nemá zmysel aj z iného dôvodu: neexistuje žiadny vzťah medzi pomerom vysokoškolsky vzdelaných ľudí k obyvateľstvu (použil som skupinu 25- až 34-ročných) v krajinách OECD a počtom univerzít (na milión obyvateľov) jednotlivých krajín v šanghajskom rebríčku TOP 500 univerzít. Nórsko malo v roku 2008 0,84 univerzity na milión obyvateľov v TOP 500 s pomerom 46 percent vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. Rovnaký počet univerzít na milión obyvateľov má napríklad Rakúsko, ale iba s pomerom 19 percent vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov. .druhý mýtus
Slovenské vysoké školy vyštuduje každý, a aj preto nie sú kvalitné. Realita na Slovensku je absolútne odlišná a ľahko overiteľná. Slovensko je dokonca nad priemerom krajín OECD: takmer štyria z desiatich vysokoškolákov štúdium nedokončia. Podobne, ako v prípade prvého mýtu, platí, že implicitne myslené odopieranie možnosti vzdelávať sa prostredníctvom rôznych limitov alebo kvót vôbec nerieši problém kvality vysokých škôl. .tretí mýtus
Slovenské vysoké školy produkujú veľa nezamestnaných, a preto sa neoplatí do nich investovať. Čo sa týka nezamestnanosti absolventov našich vysokých škôl z roku 2008 a 2009, tak je pravda, že po šiestich mesiacoch od ukončenia štúdia bolo nezamestnaných v priemere 7,6 percenta absolventov (často spomínaní politológovia majú nezamestnanosť na úrovni absolventov technických vied s približne 6,2 percenta). V porovnaní s celkovou nezamestnanosťou z roku 2009 (12,1 percenta) sú vysokoškolsky vzdelaní obyvatelia podľa vzdelania skupina obyvateľov s najmenšou nezamestnanosťou. Medzinárodné porovnania tiež ukazujú, že úroveň zamestnanosti vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva je na Slovensku nad priemerom OECD. Napriek tomu, že Slovensko zatiaľ nemá vysokú školu v prvej päťstovke, investovať do vysokoškolského vzdelania sa Slovensku sa jednoznačne oplatí. Dlhodobo najrýchlejšie stúpajú platy absolventom vysokých škôl (a gymnázií, ktorí idú väčšinou na vysoké školy) čo znamená, že trh si ich žiada najviac. Podľa analýzy Inštitútu finančnej politiky je na Slovensku návratnosť súkromných investícií do vysokoškolského vzdelania na druhom mieste v rámci krajín OECD (návratnosť štátnych investícií je nad priemerom OECD a nad dlhodobým priemerom výnosnosti zo svetových akciových trhov). A nakoniec je dokázaný vzťah, že v krajinách OECD zároveň s rastúcim pomerom vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov rastie aj HDP na obyvateľa. Nielen preto, že nemáme prírodné zdroje, ľudské zdroje sú našou najväčšou devízou a z dlhodobého hľadiska ekonomická budúcnosť Slovenska bude musieť byť založená na kvalitnom vzdelaní. .čo robiť ďalej
Niektoré z hlavných problémov nedostatočnej kvality našich vysokých škôl sú, že študenti a uchádzači o štúdium nemajú dosť informácií o školách a o kvalite vzdelávania, ktoré školy poskytujú. Akreditácia je zložitá a byrokratická a vysoké školy nemajú dostatok spätnej väzby na kvalitu pedagogickej činnosti. Aj preto sa naštartovala inflácia titulov zo slovenských vysokých škôl a medzi školami prakticky neexistuje informovaná konkurencia. To najlepšie, čo môže štát v takom prípade zodpovedne urobiť, nie je centrálne rušiť vysoké školy alebo obmedzovať počet študentov, ale zamerať sa na tri oblasti, tak ako sa aj v návrhu novely vysokoškolského zákona deje: znižovať informačnú nerovnosť, sfunkčniť akreditáciu a viac sa zamerať na kvalitu pedagogickej činnosti.
Za veľkú zmenu v prístupe štátu možno považovať znižovanie informačnej nerovnosti. V skratke, ak jedna strana trhu kvalitu pozná (napríklad vedenie vysokých škôl) a druhá nie (povedzme uchádzači o štúdium), tak súťaž na trhu nedokáže zabezpečiť požadovanú úroveň kvality. V takom prípade, ak uchádzač alebo študent nedokáže rozoznať kvalitu a podľa nej sa rozhodovať, tak neexistuje dostatočná motivácia vytvárať kvalitu, lebo pre trh je najlacnejšie generovať nekvalitu. Nejde o žiadne slovenské špecifikum, za tento ekonomický koncept získal v roku 2001 americký ekonóm George Akerlof Nobelovu cenu (spoločne so Spencom a Stiglitzom). Na Slovensku sa nikdy nezverejňovala nezamestnanosť ani platy absolventov jednotlivých vysokých škôl, fakúlt a odborov alebo počty úväzkov vysokoškolských pedagógov. Ministerstvo preto začalo so zverejňovaním takýchto údajov, ktoré by mohol uchádzač potrebovať pri rozhodovaní o výbere školy. Týmto postupom sa bude vytvárať školám konkurenčnejšie prostredie a vedenie vysokých škôl bude trhovými mechanizmami motivované na zvyšovanie kvality.
Akreditácia sa sprísni, sprofesionalizuje a odbyrokratizuje. Namiesto 7 600 programov bude akreditovaných napríklad iba 360 odborov. Kritériá akreditácie sa budú dôsledne kontrolovať a zamerajú sa na kvalitu vedeckých výstupov v medziodborovom porovnaní (inšpirovali sme sa britským hodnotením RAE), a tiež na kvalitu zverejňovaných diplomových prác a menovaných profesorov.
V neposlednom rade sa štát zameria aj na spätnú väzbu kvality pedagogickej činnosti jednotlivých škôl. V rámci OECD sa za spoluúčasti Slovenska rozbieha projekt AHELO, ktorý by mal v budúcnosti takúto spätnú väzbu poskytnúť prostredníctvom testovania študentov vysokých škôl (niečo ako testovanie PISA na základných školách). Úroveň kvality bude, samozrejme, záležať aj na morálke a na duchu spoločnosti. Ak sa bude aj napriek novým motiváciám tolerovať kupovanie záverečných prác, tak sa v kvalite vysokých škôl ďaleko neposunieme. Autor je asistent ministra školstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.