Vidíš, keby si sa v škole viac snažil, mohol si byť teraz tiež niekde v nemocnici a možno by si práve zachraňoval niekomu život. Povedala moja mama na letisku a kopla do seba whisky, na ktorú som ju pozval, aby sa v lietadle nebála. Matky majú ten vzácny dar vychovávať, aj keď vám už pomaly ťahá na päťdesiat. Vzal som ju aj s deťmi na Sicíliu, pretože moja manželka – lekárka už zase nedokázala harmonicky zladiť prácu s rodinou. Vzal som ju aj preto, že sama by sa nikam nevybrala a každý potrebujeme raz za čas hľadieť na šíre more, neveriť tej nekonečnosti a dýchať ten vzduch. Vzal som ju, lebo ju mám rád. A je to zdravé. Neviem, či až také zdravé ako vláknina na trávenie, ale to už zbytočne predbieham udalosti.
Ubytovala sa s malou Hanou a hneď vo vedľajšej izbe som bol ja so synom. Tešil som sa, že z neho po večeroch dostanem nejaké podrobnosti o frajerke. Juraj sa tešil, že nemusí míňať zo svojich prvých zarobených peňazí na dovolenku. Zato dievčatá vo vedľajšej izbe sa zdali nekompatibilné. Večer k nám z vedľajšej izby doliehali útržky rozhovorov:
„Ochutnaj aspoň tento kukuričný chlebík. Musíš byť hladná.“
„Nie som.“
„Hanka! Na tej večeri si nič nezjedla!“
„No lebo nemali nič, čo mi chutí.“
„Ale z čoho preboha berieš energiu?!“
„Z vesmíru, babi, z vesmíru!“
Mlčanie. Aj moje mame sa občas minú argumenty.
„Môžeš to prepnúť?“
„A ty môžeš zhasnúť?!“
Chvíľu ticha preťal tenký nekompromisný hlások malej Hany:
„Tak ty zhasni, babi a ja prepnem.“ Ich spolužitie bolo plné tajomného napätia, o ktorom nechceli ani jedna hovoriť. Ale pláž bola dokonalá. A na nej si našiel každý z nás kúsok svojho vlastného šťastia. Juraj hral plážový volejbal, hypnotizovaný čokoládovo opálenou Francúzkou. Bol som naňho hrdý, predsa len, vodné pólo sa podpísalo na jeho figúre. Hanka hľadala medúzy, aby sa nechala dobrovoľne popŕhliť s vidinou ošetrenia u plavčíka a ja som sa tváril, že čítam a sledoval tú opálenú Francúzku. Moja matka kŕmila okolité deti zdravými chrumkami a kadečím iným, čo si doniesla zo Slovenska. Jej cieľ bol jasný: vykŕmiť neduživú vnučku Hanku. Záujem cudzích detí o jej blahodarnú stravu bol účinnou kompenzáciou za Hankinu prieberčivosť v jedle.
„Len si daj, António, vieš aké je to zdravé na tvoje črievka? A mať v poriadku črevo, to je to, čo dnes každý podceňuje. Dobré trávenie je základ zdravia.“ Počul som, ako sa moja mama prihovára dvojročnému Talianovi, ktorý sa k nej pravidelne vracal. Vždy, keď bola Hana v bezpečnej vzdialenosti, mama riešila jej výživu, podvýživu, hmotnosť a výšku. „Nečudovala by som sa, keby mala zvýšený cukor. Na raňajky sladké, na obed sladké, na večeru nič alebo sladké. To je otrasné!“
„Áno je, ale nič s tým nenarobím.“
„Lebo si pohodlný to riešiť! Vždy, keď je u mňa, raňajkuje krajec chleba s maslom a so šunkou.“
„Mami, toto už sme stokrát rozoberali, čo u ktorej babky zje. A sama si to označila za normálne.“
„Normálne vydieranie.“
„U teba zje chleba, u druhej babky vyprážaný syr a doma ani zaboha. Tak mi teraz nehovor, že som pohodlný, prosím ťa.“ Hladina môjho pokoja sa narušovala s prílivom a odlivom prednášok o stravovaní. Boh mi je svedkom, že som sa snažil. Pri premýšľaní, čo bolo skôr, vajce, sliepka alebo diétna sestra, som dospel k záveru, že tie dve by nemali nielen spať v jednej izbe, ale ani sedieť pri rovnakom stole. Neskoro.
Nad poslednou večerou visel rituálny mrak zúfalého čakania. Každé ráno sme zaškrtli všetky tri možnosti na večeru. A večer sme čakali, čo príde. Nalial som mame druhý pohár červeného vínka a veril, že táto večera dobre dopadne. Veď je posledná. Hanka pripomína pri jedle divoké zviera privábené bližšie na dohľad. Vyplaší ju aj najmenšia narážka na jedlo. Keď priniesli taniere, bolo mi jasné, že sa ničoho nedotkne. Oprela sa dozadu o stoličku a v mame sa opäť spustil ten istý spínač. Prudko krútila hlavou, vzdychala a šepkala mi:
„Toto nie je normálne! Ukáž mi tu človeka, čo by si nevybral z troch rôznych jedál.“
„Nechaj tak, mami.“
„Tebe na tom nezáleží alebo čo?! Robí to naschvál!“
„Dobrú chuť.“
„Baví ťa to? Trápiš celú svoju rodinu tým, ako sa správaš, Hanka. Taká malá a taká bezohľadná!“ Hanka hypnotizovala dlážku a z oka jej začala vytekať prvá tichá slza.
„Nevšímaj si ju, mami. Prosím ťa, nechaj to tak a jedzme.“
„Ja už jem,“ oznámil Juraj.
„Jasné, plač všetko vyrieši!“ Neprestávala moja mama a ja som pochopil, že sa nezastaví. Potreboval som ju prerušiť a nič lepšie mi nenapadlo, ako prudko vstať a na celú reštauráciu zarevať: „Kurva!!!“
Ráno na letisku sa mama prvýkrát usmiala. Aj to len pod vplyvom whisky, ktorú som jej kúpil. Všetci sme boli hladní, lebo včera nikto nevečeral. Len Hana tlačila do seba nejaký koláč a usmievala sa, ako keby sa nič nestalo. Juraj si písal s frajerkou. A ja som mal stiahnutý žalúdok a hlavu na prasknutie. Hľadanie pokoja môže byť občas až bolestne vyčerpávajúce. Prepáč, mami.
Ubytovala sa s malou Hanou a hneď vo vedľajšej izbe som bol ja so synom. Tešil som sa, že z neho po večeroch dostanem nejaké podrobnosti o frajerke. Juraj sa tešil, že nemusí míňať zo svojich prvých zarobených peňazí na dovolenku. Zato dievčatá vo vedľajšej izbe sa zdali nekompatibilné. Večer k nám z vedľajšej izby doliehali útržky rozhovorov:
„Ochutnaj aspoň tento kukuričný chlebík. Musíš byť hladná.“
„Nie som.“
„Hanka! Na tej večeri si nič nezjedla!“
„No lebo nemali nič, čo mi chutí.“
„Ale z čoho preboha berieš energiu?!“
„Z vesmíru, babi, z vesmíru!“
Mlčanie. Aj moje mame sa občas minú argumenty.
„Môžeš to prepnúť?“
„A ty môžeš zhasnúť?!“
Chvíľu ticha preťal tenký nekompromisný hlások malej Hany:
„Tak ty zhasni, babi a ja prepnem.“ Ich spolužitie bolo plné tajomného napätia, o ktorom nechceli ani jedna hovoriť. Ale pláž bola dokonalá. A na nej si našiel každý z nás kúsok svojho vlastného šťastia. Juraj hral plážový volejbal, hypnotizovaný čokoládovo opálenou Francúzkou. Bol som naňho hrdý, predsa len, vodné pólo sa podpísalo na jeho figúre. Hanka hľadala medúzy, aby sa nechala dobrovoľne popŕhliť s vidinou ošetrenia u plavčíka a ja som sa tváril, že čítam a sledoval tú opálenú Francúzku. Moja matka kŕmila okolité deti zdravými chrumkami a kadečím iným, čo si doniesla zo Slovenska. Jej cieľ bol jasný: vykŕmiť neduživú vnučku Hanku. Záujem cudzích detí o jej blahodarnú stravu bol účinnou kompenzáciou za Hankinu prieberčivosť v jedle.
„Len si daj, António, vieš aké je to zdravé na tvoje črievka? A mať v poriadku črevo, to je to, čo dnes každý podceňuje. Dobré trávenie je základ zdravia.“ Počul som, ako sa moja mama prihovára dvojročnému Talianovi, ktorý sa k nej pravidelne vracal. Vždy, keď bola Hana v bezpečnej vzdialenosti, mama riešila jej výživu, podvýživu, hmotnosť a výšku. „Nečudovala by som sa, keby mala zvýšený cukor. Na raňajky sladké, na obed sladké, na večeru nič alebo sladké. To je otrasné!“
„Áno je, ale nič s tým nenarobím.“
„Lebo si pohodlný to riešiť! Vždy, keď je u mňa, raňajkuje krajec chleba s maslom a so šunkou.“
„Mami, toto už sme stokrát rozoberali, čo u ktorej babky zje. A sama si to označila za normálne.“
„Normálne vydieranie.“
„U teba zje chleba, u druhej babky vyprážaný syr a doma ani zaboha. Tak mi teraz nehovor, že som pohodlný, prosím ťa.“ Hladina môjho pokoja sa narušovala s prílivom a odlivom prednášok o stravovaní. Boh mi je svedkom, že som sa snažil. Pri premýšľaní, čo bolo skôr, vajce, sliepka alebo diétna sestra, som dospel k záveru, že tie dve by nemali nielen spať v jednej izbe, ale ani sedieť pri rovnakom stole. Neskoro.
Nad poslednou večerou visel rituálny mrak zúfalého čakania. Každé ráno sme zaškrtli všetky tri možnosti na večeru. A večer sme čakali, čo príde. Nalial som mame druhý pohár červeného vínka a veril, že táto večera dobre dopadne. Veď je posledná. Hanka pripomína pri jedle divoké zviera privábené bližšie na dohľad. Vyplaší ju aj najmenšia narážka na jedlo. Keď priniesli taniere, bolo mi jasné, že sa ničoho nedotkne. Oprela sa dozadu o stoličku a v mame sa opäť spustil ten istý spínač. Prudko krútila hlavou, vzdychala a šepkala mi:
„Toto nie je normálne! Ukáž mi tu človeka, čo by si nevybral z troch rôznych jedál.“
„Nechaj tak, mami.“
„Tebe na tom nezáleží alebo čo?! Robí to naschvál!“
„Dobrú chuť.“
„Baví ťa to? Trápiš celú svoju rodinu tým, ako sa správaš, Hanka. Taká malá a taká bezohľadná!“ Hanka hypnotizovala dlážku a z oka jej začala vytekať prvá tichá slza.
„Nevšímaj si ju, mami. Prosím ťa, nechaj to tak a jedzme.“
„Ja už jem,“ oznámil Juraj.
„Jasné, plač všetko vyrieši!“ Neprestávala moja mama a ja som pochopil, že sa nezastaví. Potreboval som ju prerušiť a nič lepšie mi nenapadlo, ako prudko vstať a na celú reštauráciu zarevať: „Kurva!!!“
Ráno na letisku sa mama prvýkrát usmiala. Aj to len pod vplyvom whisky, ktorú som jej kúpil. Všetci sme boli hladní, lebo včera nikto nevečeral. Len Hana tlačila do seba nejaký koláč a usmievala sa, ako keby sa nič nestalo. Juraj si písal s frajerkou. A ja som mal stiahnutý žalúdok a hlavu na prasknutie. Hľadanie pokoja môže byť občas až bolestne vyčerpávajúce. Prepáč, mami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.