Rád vyhrávam
Nebaví ma hrať obyčajné hry len tak. Musí o niečo ísť, aspoň o víťazstvo, alebo aspoň o haliere. Od detstva ma bavilo vyhrávať v diskusii, najmä s dospelými, to bola najväčšia méta. Aj keď všetci vedeli, ako to bolo, že to okno som rozbil ja, vedel som argumentovať tak, že som z toho vyšiel nevinne. Trest ma neminul, ale ja som odchádzal s pocitom, že som rétoricky vyhral. Hru beriem vážne
Hrávame tenis s kamarátom Petrom a berieme to strašne vážne. Začali sme nakupovať dobré veci, naozaj kvalitné rakety, drahé tenisky, potítka, gripy. Dospeli sme do štádia, že si raz za dva-tri zápasy vymieňame aj výplet, ako takí blázni. Myslíme si, že si tým pomôžeme k výhre, lenže to robíme obidvaja naraz. Nakupovanie je rituál
Nemám rád zháňanie po obchodoch, ale kupovať tých dvadsať rovnakých vecí, to ma zvláštne baví. 20 dkg pikantného a 20 dkg vajíčkového šalátu, tie mám najradšej po futbale, čerstvý chlieb, oranginu, paradajky, papriku, biovajíčka, páči sa mi ten papierový obal, maslo, mlieko, „treščie játra“, to ma Ernest naučil, dve plechovky, hrášok a kukurica, to je ako pochúťka, a nejaké ovocie. Toto robím týždeň čo týždeň. Nudné, ale nenudí ma to. Dobrý metabolizmus ide do peňazí
Nadpolovičnú, možno až ústavnú väčšinu svojich príjmov som prejedol a prepil po reštauráciách. Veľa ľudí ma asi považuje za slušáka, ale keď je o jednej v noci dobrá nálada, treba predsa zostať do tretej. To dáva životu farbu, občas aj temnejšiu. Väčšina ľudí, keď pije, sa postupne uvoľňuje, ja si však môžem dať, koľko chcem a stále mám rovnaký pocit, nezačnem zle artikulovať ani sa potácať. Nič mi to nerobí, iba je to drahé a je s tým veľa roboty. Moji priatelia majú v tomto nezaslúženú výhodu. Až na konci, veľmi ďaleko, príde bod uvoľnenia. Lenže vzápätí, žiaľ, okamžite zaspím. Pokojne aj v polke vety. Organizmus asi niečo rieši, a po pár minútach môžem zase makať od začiatku. Únavné, ale bojujem. Ženy? Pekné!
Keďže nie som ženatý, niektorí ľudia si mysleli, že ženy nemusím, dokonca, že som inak orientovaný. Coming out: Nie som. Keď sa chce človek oženiť alebo usadiť, tak aspoň v tej chvíli to musí byť v jeho živote to najdôležitejšie. Lenže prvých dvadsať rokov po revolúcii to tu bolo také intenzívne, že ženatí zanedbávali svoje rodiny a život nás slobodných sa odohrával v tom, čo sa dialo s touto krajinou. Už môžem mať psa
Keď som bol malý, hovorilo sa, že pes ani mačka nepatria do bytu. Zostala mi nenaplnená potreba. Andulky mi uleteli, korytnačka mi ušla, čo je úctyhodný výkon. Pred troma rokmi som si prekvapene uvedomil, že už o tom rozhodujem ja. Tak prišiel veľký japonský pes, akita inu. Volá sa Bukši, s každým je kamoš, ale zase, keď sa zastaví, tak s ním nepohnem. Na cvičisko by som však nešiel, tam je cvičený pán, nie pes. Ameriku zastávam nekriticky
Byť súčasťou toho najnovšieho, najlepšieho, byť v centre, kde sa niečo vymýšľa, to mám najradšej. Preto ma dostal Apple a preto rád chodím do Ameriky. Mám životnú potrebu občas vypadnúť z provincie. Stačí mi týždeň v Amerike a vráti sa mi tvorivosť a očarenie životom. Na mesiac.
Nebaví ma hrať obyčajné hry len tak. Musí o niečo ísť, aspoň o víťazstvo, alebo aspoň o haliere. Od detstva ma bavilo vyhrávať v diskusii, najmä s dospelými, to bola najväčšia méta. Aj keď všetci vedeli, ako to bolo, že to okno som rozbil ja, vedel som argumentovať tak, že som z toho vyšiel nevinne. Trest ma neminul, ale ja som odchádzal s pocitom, že som rétoricky vyhral. Hru beriem vážne
Hrávame tenis s kamarátom Petrom a berieme to strašne vážne. Začali sme nakupovať dobré veci, naozaj kvalitné rakety, drahé tenisky, potítka, gripy. Dospeli sme do štádia, že si raz za dva-tri zápasy vymieňame aj výplet, ako takí blázni. Myslíme si, že si tým pomôžeme k výhre, lenže to robíme obidvaja naraz. Nakupovanie je rituál
Nemám rád zháňanie po obchodoch, ale kupovať tých dvadsať rovnakých vecí, to ma zvláštne baví. 20 dkg pikantného a 20 dkg vajíčkového šalátu, tie mám najradšej po futbale, čerstvý chlieb, oranginu, paradajky, papriku, biovajíčka, páči sa mi ten papierový obal, maslo, mlieko, „treščie játra“, to ma Ernest naučil, dve plechovky, hrášok a kukurica, to je ako pochúťka, a nejaké ovocie. Toto robím týždeň čo týždeň. Nudné, ale nenudí ma to. Dobrý metabolizmus ide do peňazí
Nadpolovičnú, možno až ústavnú väčšinu svojich príjmov som prejedol a prepil po reštauráciách. Veľa ľudí ma asi považuje za slušáka, ale keď je o jednej v noci dobrá nálada, treba predsa zostať do tretej. To dáva životu farbu, občas aj temnejšiu. Väčšina ľudí, keď pije, sa postupne uvoľňuje, ja si však môžem dať, koľko chcem a stále mám rovnaký pocit, nezačnem zle artikulovať ani sa potácať. Nič mi to nerobí, iba je to drahé a je s tým veľa roboty. Moji priatelia majú v tomto nezaslúženú výhodu. Až na konci, veľmi ďaleko, príde bod uvoľnenia. Lenže vzápätí, žiaľ, okamžite zaspím. Pokojne aj v polke vety. Organizmus asi niečo rieši, a po pár minútach môžem zase makať od začiatku. Únavné, ale bojujem. Ženy? Pekné!
Keďže nie som ženatý, niektorí ľudia si mysleli, že ženy nemusím, dokonca, že som inak orientovaný. Coming out: Nie som. Keď sa chce človek oženiť alebo usadiť, tak aspoň v tej chvíli to musí byť v jeho živote to najdôležitejšie. Lenže prvých dvadsať rokov po revolúcii to tu bolo také intenzívne, že ženatí zanedbávali svoje rodiny a život nás slobodných sa odohrával v tom, čo sa dialo s touto krajinou. Už môžem mať psa
Keď som bol malý, hovorilo sa, že pes ani mačka nepatria do bytu. Zostala mi nenaplnená potreba. Andulky mi uleteli, korytnačka mi ušla, čo je úctyhodný výkon. Pred troma rokmi som si prekvapene uvedomil, že už o tom rozhodujem ja. Tak prišiel veľký japonský pes, akita inu. Volá sa Bukši, s každým je kamoš, ale zase, keď sa zastaví, tak s ním nepohnem. Na cvičisko by som však nešiel, tam je cvičený pán, nie pes. Ameriku zastávam nekriticky
Byť súčasťou toho najnovšieho, najlepšieho, byť v centre, kde sa niečo vymýšľa, to mám najradšej. Preto ma dostal Apple a preto rád chodím do Ameriky. Mám životnú potrebu občas vypadnúť z provincie. Stačí mi týždeň v Amerike a vráti sa mi tvorivosť a očarenie životom. Na mesiac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.