Rastú?

Vraj každý desiaty človek na Slovensku má tento zdraviu prospešný koníček –  ponevierať sa po lesoch a pozerať pod každý, čo i ten najmenší smriečok, či tam naňho nečaká učupený hríb. Ak ho nájde, prepukne u neho taká radosť, že sa s dotyčnou hubou fotí ako s rodinou na promóciách, mojká ju v rukách, poťažkáva, a napokon opatrne vloží do látkovej tašky alebo naaranžuje do apartného vypletaného hubárskeho košíka. Aj ja som prepadol tejto vášni a holdujem jej s veľkou vervou. Nemám síce počítač zahltený kopami fotiek s hríbovými klobúkmi, veľkými ako tanier, ale vždy, keď vstúpim do lesa, podvedome začnem vetriť, či vo vzduchu necítiť ten pravý závan, ktorý mi našepká, že rastú. A hoci ho aj nezacítim, po chvíli sa prichytím pri tom, že mi aj tak zrak blúdi popod pne a mapuje celý priestor s jednou utkvelou myšlienkou – čo ak? Čo ak tu na mňa čaká dubák ako ruka?
Vraj existuje na zemi hubársky raj. Vkročíte do lesa a potkýnate sa o dubáky, rýdziky, kuriatka, kozáky, bedle, modráky, suchohríby, masliaky, plávky. Na huby idete rovno s kosou. Plánujem tam raz vycestovať. Tou krajinou je Nórsko. Húb ako maku a oni ich, tí Nóri, vôbec nezbierajú! Dokonca, keď si z lesa za košík donesiete domov, začnú sa na vás pozerať veľmi čudne. Čo by človek za to dal, za takýto nevyzbieraný les. Veď, koľko sa musí Slováčisko natrápiť, aby našiel poriadny hríb vo vychodenom lese alebo aby si ustrážil to svoje tajné miesto, kde zaručene každý rok rastú! Čo to dá práce, dlhou pochôdzkou po jalovom lese mýliť suseda, ktorý sa vás rozhodol sledovať...
Huby, to je vášeň. Nielen hubárska, ale najmä kulinárska. Spýtajte sa na ne hociktorého kuchára a uvidíte, ako mu zasvietia oči. Pritom ich výživová hodnota je naozaj mizivá – obsahujú 90 % vody, niekoľko minerálov a zopár vitamínov. V dubákoch síce nájdeme vitamín C, v rýdzikoch dokonca prírodné antibiotikum. Ale čo tam po výžive, keď zacítite tú vôňu ihličia a machu, vodou nasiaknutého lesa, tú korenistú chuť, ktorá vám opantá zmysly!
Najlepšie sú čerstvé huby a pokiaľ je sezóna, je hriech si ju poriadne nevychutnať. Moja krstná mama, s ktorou sme v lesoch nad Oravskou priehradou každé ráno nazbierali kozáky, kuriatka, dubáky či rýdziky, pripravila na obed vždy delikátnu hríbovú polievku. Dodnes sa ju márne pokúšam navariť a aspoň na chvíľu sa tak vrátiť do detstva. To isté prežívam pri pomyslení na vyprážané bedle alebo rýdziky na masle. Každý rok očakávam hubovú sezónu ako na ihlách, neviem sa jej dočkať. Priznávam, prvá kríza prichádza už vo februári. Mám však na to jeden fígeľ. Kúpim mladučké a pevné hlivy ustricové. Natrhám ich na veľkosť palca a iba s čerstvo pomletým čiernym korením restujem na poriadnej hrude masla, kým nie sú zlatavé a jemne chrumkavé. Krátko pred vypnutím ich poriadne posolím. Podávam s poctivým chlebom. Čím viac masla dáte, tým viac budete mať čo chlebom vytierať. A že budete vytierať ako najatí, to vám garantujem. S týmto receptom sa čakanie na hubársku sezónu dá ako-tak vydržať. Autor je scenárista.