Strecha jednej z Dvojičiek bola mojím najobľúbenejším miestom v New Yorku. Tam som sa s Big Apple vždy zvítal aj rozlúčil. Veľká zlá káva, čerstvý muffin, vtipkovanie s personálom baru na 108. poschodí a prechádzka po terase, z ktorej sa letiace helikoptéry tam dolu zdali ako modelárske hračky, boli pre mňa rituálom slobody. Aj preto som nedýchal, keď som v živom prenose videl obe mohutné veže padať. Dvojičky predsa nemôžu padnúť, na to sú príliš veľké, príliš dôležité a príliš symbolické. Too big to fail, hovoril som si, hoci sa už menili na prach, čo zahalil ranný Manhattan.
Až postupne mi všetko dochádzalo. Zničiť súčasne panorámu New Yorku, srdce finančného sveta a symbol Západu nemohol hocikto. Ešte jasnejšie to bolo po správe o paralelnom útoku na Pentagón. Pri rýchlom telefonáte s Danom Bútorom sme kandidátov zúžili na Čínu a Bin Ládina. A položili sme si jedinú otázku: Začala sa práve ďalšia svetová vojna?
Od odpovede na túto otázku závisí až dodnes takmer všetko: pohľad na oprávnenosť vojny v Afganistane, ale aj v Iraku, celkové hodnotenie Georgea Busha, rozpočty štátov NATO na obranu aj rozdielny prístup Ameriky a Európy k terorizmu. Lebo, ak sa 11. septembra 2001 udial iba izolovaný, hoci spektakulárny teroristický čin, potom bola reakcia Ameriky a Veľkej Británie prehnaná, veľmocenská a účelová. Ak ale išlo o začiatok dlhodobej a premyslenej stratégie radikálneho islamu, potom sa Bush a Blair pri všetkých svojich chybách ukázali ako najzodpovednejší politici Západu.
Poviem to priamo: Bush a Blair sa nielenže nemýlili pri odhade toho, čo znamenal 11. september 2011, oni navyše ukázali nepriateľom slobody, že Západ je nielen konzum a úpadková kultúra, ale stále ešte aj schopnosť brániť vlastné hodnoty, najmä slobodu, s nasadením života. Myslím si, že práve s týmto odhodlaním teroristi nerátali a práve preto túto vojnu predbežne prehrali. Akokoľvek sa môže západná elita vysmievať z Busha, bol to najmä on, kto niesol zodpovednosť za slobodný svet – a uniesol ju.
Samozrejme, 10 rokov vojny prinieslo aj zlyhania. Chybné informácie o Husajnových zbraniach hromadného ničenia (Husajn v zajatí priznal, že blufoval, aby odstrašil Irán), zverské správanie sa amerických dozorcov vo väznici Abu Grajb, nedostatočný plán povojnového Iraku aj Afganistanu sú veľké chyby. V niečom možno až fatálne. Ale sú to chyby aktívnych, ktorí odmietli ustupovať fanatikom. Ako však hodnotiť Zapatera, ktorý po útoku na madridské vlaky zbabelo stiahol španielskych vojakov z Iraku? A ako inak nazvať lavírovanie Chiraca a Schrödera, než ako mníchovské?
Najväčšie víťazstvá týchto desiatich rokov sú dve – že teroristom sa v Amerike nepodarilo útok zopakovať, a že nastalo veľké oslabenie ich celosvetovej siete. Remízou je Irak, kde sú namiesto Husajna slobodné voľby, ale stále aj nepokoj a násilie, rovnako ako v Afganistane. Prehrou desiatich rokov je pasivita Európy a z toho plynúce vnútorné oslabenie NATO.
Paradox na záver – pred desiatimi rokmi, pri pohľade na padajúce Dvojičky, sa zdalo jasné, že najväčšou výzvou a ohrozením Západu je radikálny islam. Niežeby nebol. Ale už vtedy existovalo iné ohrozenie slobodného sveta, ohrozenie zvnútra, len ostávalo skryté. Na výzvu fanatikov z 11. septembra 2001 Západ, hoci rozdelený, napokon rázne odpovedal. Na vlastnú pohodlnosť, zaplatenú životom na dlh, už nie.
Až postupne mi všetko dochádzalo. Zničiť súčasne panorámu New Yorku, srdce finančného sveta a symbol Západu nemohol hocikto. Ešte jasnejšie to bolo po správe o paralelnom útoku na Pentagón. Pri rýchlom telefonáte s Danom Bútorom sme kandidátov zúžili na Čínu a Bin Ládina. A položili sme si jedinú otázku: Začala sa práve ďalšia svetová vojna?
Od odpovede na túto otázku závisí až dodnes takmer všetko: pohľad na oprávnenosť vojny v Afganistane, ale aj v Iraku, celkové hodnotenie Georgea Busha, rozpočty štátov NATO na obranu aj rozdielny prístup Ameriky a Európy k terorizmu. Lebo, ak sa 11. septembra 2001 udial iba izolovaný, hoci spektakulárny teroristický čin, potom bola reakcia Ameriky a Veľkej Británie prehnaná, veľmocenská a účelová. Ak ale išlo o začiatok dlhodobej a premyslenej stratégie radikálneho islamu, potom sa Bush a Blair pri všetkých svojich chybách ukázali ako najzodpovednejší politici Západu.
Poviem to priamo: Bush a Blair sa nielenže nemýlili pri odhade toho, čo znamenal 11. september 2011, oni navyše ukázali nepriateľom slobody, že Západ je nielen konzum a úpadková kultúra, ale stále ešte aj schopnosť brániť vlastné hodnoty, najmä slobodu, s nasadením života. Myslím si, že práve s týmto odhodlaním teroristi nerátali a práve preto túto vojnu predbežne prehrali. Akokoľvek sa môže západná elita vysmievať z Busha, bol to najmä on, kto niesol zodpovednosť za slobodný svet – a uniesol ju.
Samozrejme, 10 rokov vojny prinieslo aj zlyhania. Chybné informácie o Husajnových zbraniach hromadného ničenia (Husajn v zajatí priznal, že blufoval, aby odstrašil Irán), zverské správanie sa amerických dozorcov vo väznici Abu Grajb, nedostatočný plán povojnového Iraku aj Afganistanu sú veľké chyby. V niečom možno až fatálne. Ale sú to chyby aktívnych, ktorí odmietli ustupovať fanatikom. Ako však hodnotiť Zapatera, ktorý po útoku na madridské vlaky zbabelo stiahol španielskych vojakov z Iraku? A ako inak nazvať lavírovanie Chiraca a Schrödera, než ako mníchovské?
Najväčšie víťazstvá týchto desiatich rokov sú dve – že teroristom sa v Amerike nepodarilo útok zopakovať, a že nastalo veľké oslabenie ich celosvetovej siete. Remízou je Irak, kde sú namiesto Husajna slobodné voľby, ale stále aj nepokoj a násilie, rovnako ako v Afganistane. Prehrou desiatich rokov je pasivita Európy a z toho plynúce vnútorné oslabenie NATO.
Paradox na záver – pred desiatimi rokmi, pri pohľade na padajúce Dvojičky, sa zdalo jasné, že najväčšou výzvou a ohrozením Západu je radikálny islam. Niežeby nebol. Ale už vtedy existovalo iné ohrozenie slobodného sveta, ohrozenie zvnútra, len ostávalo skryté. Na výzvu fanatikov z 11. septembra 2001 Západ, hoci rozdelený, napokon rázne odpovedal. Na vlastnú pohodlnosť, zaplatenú životom na dlh, už nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.