Začiatky Dekrétov prezidenta republiky (skrátene Benešových dekrétov) možno nájsť v roku 1940, keď bola v Londýne vytvorená dočasná exilová vláda.
Vtedy Edvard Beneš vyhlásil, že sa ujíma funkcie prezidenta republiky a bola tiež vytvorená Štátna rada. Dočasné štátne zriadenie, ktoré uznala Veľká Británia, sa v tom čase rozhodlo, že bude právne normy po dobu tejto mimoriadnej situácie vydávať vo forme prezidentských dekrétov, ktoré pripravovala a prejednávala vláda a spolupodpisoval prezident, predseda vlády a tí ministri, ktorí ich mali vykonávať. Pre súčasné Slovensko a Česko sú však oveľa dôležitejšie politické dekréty, prijaté v období medzi oslobodením a ustanovením Dočasného národného zhromaždenia 28. 10. 1945.
Všetky dekréty mali vďaka neexistencii parlamentu právnu silu zákona (ústavné dekréty mali silu ústavného zákona), ale už od vypuknutia SNP nadobudli na slovenskom území rovnakú silu aj nariadenia Slovenskej národnej rady, čo malo za následok, že Československá republika bola istý čas vlastne dvojštátím.
Český historik Emanuel Mandler tvrdí, že o Benešových dekrétoch môžeme povedať, že splnili to, čo od nich čakala radikálna verejnosť. Jedným z nich bol dekrét č. 16/1945, známy ako veľký retribučný dekrét, ktorý podstatne zvýšil trestné sadzby za činy postihované dovtedajšími trestnými zákonmi, ale tiež vytvoril zvláštnu súdnu inštanciu, známu ako mimoriadne ľudové súdy. Proti ich rozsudkom neexistoval opravný prostriedok a rozsudok smrti, ktorí tieto súdy vyhlásili sa mal spravidla vykonať už do dvoch hodín.
K ďalším dôležitým normám patrili 4 znárodňovacie dekréty (č. 100 – 103/1945), ktoré zaistili prechod baní, niektorých väčších priemyselných a potravinárskych podnikov, akciových bánk a súkromných poisťovní do štátnych rúk; niektoré „nacionálne perzekučné“ dekréty (č. 5, 12, 28 a 33/1945), ktoré zbavili všetko nemecké a maďarské obyvateľstvo Československa nielen všetkého majetku, ale tiež všetkých práv a nakoniec i štátneho občianstva; alebo ústavný dekrét č. 60/1945, ktorý zmocňoval vládu aby pripravila uskutočnenie zmluvy uzatvorenej so Sovietskym zväzom, ktorou sa Československo zrieklo Podkarpatskej Rusi.
Definitívna bodka za Benešovými dekrétmi padla 28. marca 1946, keď Národné zhromaždenie vyhlásilo zvláštnym ústavným zákonom všetky dekréty za zákonné.
.tomáš Gális
Vtedy Edvard Beneš vyhlásil, že sa ujíma funkcie prezidenta republiky a bola tiež vytvorená Štátna rada. Dočasné štátne zriadenie, ktoré uznala Veľká Británia, sa v tom čase rozhodlo, že bude právne normy po dobu tejto mimoriadnej situácie vydávať vo forme prezidentských dekrétov, ktoré pripravovala a prejednávala vláda a spolupodpisoval prezident, predseda vlády a tí ministri, ktorí ich mali vykonávať. Pre súčasné Slovensko a Česko sú však oveľa dôležitejšie politické dekréty, prijaté v období medzi oslobodením a ustanovením Dočasného národného zhromaždenia 28. 10. 1945.
Všetky dekréty mali vďaka neexistencii parlamentu právnu silu zákona (ústavné dekréty mali silu ústavného zákona), ale už od vypuknutia SNP nadobudli na slovenskom území rovnakú silu aj nariadenia Slovenskej národnej rady, čo malo za následok, že Československá republika bola istý čas vlastne dvojštátím.
Český historik Emanuel Mandler tvrdí, že o Benešových dekrétoch môžeme povedať, že splnili to, čo od nich čakala radikálna verejnosť. Jedným z nich bol dekrét č. 16/1945, známy ako veľký retribučný dekrét, ktorý podstatne zvýšil trestné sadzby za činy postihované dovtedajšími trestnými zákonmi, ale tiež vytvoril zvláštnu súdnu inštanciu, známu ako mimoriadne ľudové súdy. Proti ich rozsudkom neexistoval opravný prostriedok a rozsudok smrti, ktorí tieto súdy vyhlásili sa mal spravidla vykonať už do dvoch hodín.
K ďalším dôležitým normám patrili 4 znárodňovacie dekréty (č. 100 – 103/1945), ktoré zaistili prechod baní, niektorých väčších priemyselných a potravinárskych podnikov, akciových bánk a súkromných poisťovní do štátnych rúk; niektoré „nacionálne perzekučné“ dekréty (č. 5, 12, 28 a 33/1945), ktoré zbavili všetko nemecké a maďarské obyvateľstvo Československa nielen všetkého majetku, ale tiež všetkých práv a nakoniec i štátneho občianstva; alebo ústavný dekrét č. 60/1945, ktorý zmocňoval vládu aby pripravila uskutočnenie zmluvy uzatvorenej so Sovietskym zväzom, ktorou sa Československo zrieklo Podkarpatskej Rusi.
Definitívna bodka za Benešovými dekrétmi padla 28. marca 1946, keď Národné zhromaždenie vyhlásilo zvláštnym ústavným zákonom všetky dekréty za zákonné.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.