Začneme trošku osobne. Pred desiatimi rokmi, po náraze prvého lietadla, sme si – jeden v Prahe, druhý v Bratislave – sadli k televízorom, a sledovali na CNN a BBC, čo sa v Amerike deje. Náraz druhého lietadla sme, podobne ako milióny ďalších ľudí, videli v priamom prenose, rovnako ako následné zrútenie sa oboch budov. Na všeličo sme boli ako novinári zvyknutí, ale toto sa vymykalo všetkému. Bolo to ako zlý sen, ako katastrofický film, ale vysielali to spravodajské televízie. Trvalo nám obom dosť dlhú chvíľu, kým sme začali racionálne uvažovať.
Po náraze druhého lietadla bolo jasné, že to je útok. Rozmýšľali sme spolu, o čom to celé je. Je to začiatok svetového konfliktu? Prichádza apokalypsa, koniec sveta, aký sme dovtedy poznali? Ale stále nebolo nič jasné – veď kto by si vôbec trúfol zaútočiť na Ameriku v samotnom centre jej moci, na jeden z jej najpyšnejších a najkrajších symbolov? Odpoveď neprichádzala.
Obaja sme Dvojičky opakovane navštívili, raz dokonca spolu, mali sme to miesto veľmi radi. Zrazu sme si spomenuli na vtipnú čašníčku z malého baru na najvyššom poschodí. Bola tam?
Hľadali sme ďalej. Kto mal tú odvahu a schopnosť napadnúť Ameriku na takomto mieste a v takomto rozsahu? Ruský útok nám nijako nedával zmysel, to už bola minulosť, a Rusi mali vždy iné prostriedky ako nejaké lietadlá. Číňania? To tiež nemalo logiku, aj keď to je neslobodná mocnosť. Kto teda? Hovorili sme si v rýchlom slede: toto by nezvládli žiadni jednotlivci, ale ani organizovaní palestínski či kurdskí teroristi, ktorí sa sem-tam dostali na prvé stránky svetových novín. Toto je niečo strašne veľké...
Jediná úvaha mala aký taký zmysel: že to bola skupina okolo Usámu bin Ládina, ktorý sa už roky predtým vyhrážal Amerike, že ju zničí a ktorý už predtým útočil nielen v New Yorku, ale aj na americké ciele v Tanzánii, Keni, Somálsku či Jemene. Ten muž už dlhšie plnil stránky odborných zahraničnopolitických časopisov, pútal pozornosť a unikal. Prezidentovi Clintonovi sa ho nepodarilo zasiahnuť ani pripraveným raketovým útokom. Žeby toto bola jeho chvíľa? .hrozivé čísla sa nezopakovali
Dnes už je známe, ako bin Ládin akciu plánoval, ako sa mu okrem zničenia Dvojičiek čiastočne podaril aj útok na Pentagón a ako mu len vďaka hrdinským pasažierom letu číslo 93 nevyšiel útok štvrtým lietadlom na Kongres. Poznáme mená antihrdinov – devätnástich samovražedných únoscov, ktorí sa dostali na paluby lietadiel v Bostone, Washingtone a Newarku. Poznáme, naopak, aj mená a osobné príbehy požiarnikov a policajtov New Yorku, ktorí pri pomoci ľuďom v horiacich mrakodrapoch prejavili absolútnu veľkosť. Po desiatich rokoch vieme už aj to, čo nasledovalo, čo naopak nenasledovalo, a čo sa všetko od 11. septembra vo svete zmenilo. Možno sa nezmenil svet, ako vtedy hlásali titulky všetkých médií, ale určite sa zmenilo naše poznanie o ňom.
Tých desať rokov prinieslo nové vojny, ale zmenilo v každodennej rovine aj náš pohľad na bezpečnosť a ochranu vlastného súkromia. Ale ukázalo sa aj to, že terorizmus zostal, aj napriek celému úsiliu Ameriky a jej spojencov, fenoménom doby (samotnej al-Káide sa podarili útoky na Bali, v Madride a Londýne, nehovoriac o radikálnych odnožiach, ktoré doteraz terorizujú Pakistan či Irak). Úspechom bin Ládina sa zrejme nakazili aj skupiny, ktoré mali pôvodne inú agendu, napríklad čečenskí teroristi, ktorí útočili v Moskve.
Zdesenie z padajúcich budov uprostred New Yorku sa však už v takej podobe neopakovalo a ani hrozivé newyorské čísla – tritisíc obetí v jediný deň – sa odvtedy nezopakovali. Jedenástym septembrom sme možno vstúpili do éry superterorizmu, a z čisto matematickej pravdepodobnosti už treba rátať aj s tým, že raz sa niekomu podarí útok na veľké mesto Západu s použitím zbraní hromadného ničenia. Týchto desať rokov sa to však nestalo ani raz – a to je v mori nepríjemných správ pozoruhodný úspech Ameriky, konkrétne siedmich rokov vlády prezidenta Busha a troch rokov vlády prezidenta Obamu. .vojna proti teroru
Ten 11. september priniesol zmenu paradigmy pri pohľade na americkú a v širšom kontexte západnú bezpečnosť. Mohammad Atta a jeho spoločníci premenili lietadlá na zbrane hromadného ničenia. Otázka, ktorú si všetci kládli ihneď po 11. septembri, však znela ešte hrozivejšie: čo keby útočníci mali chemické, biologické či jadrové zbrane? Kombinácia samovražednej teroristickej odhodlanosti s rizikom získania zbraní hromadného ničenia viedla stratégov k vyhodnoteniu podobných útokov v budúcnosti ako absolútnej existenčnej hrozby, a to zasa viedlo k zadefinovaniu vojny proti teroru ako určujúceho faktora bezpečnostnej politiky a dokonca politiky ako takej.
Logicky bola prvým dôsledkom aktívna vojna proti al-Káide. Začala sa zničením jej výcvikových táborov v Afganistane a následnou vojnou proti vláde Talibanu, ktorý v Afganistane poskytol bin Ládinovi ochranu a útočisko. Vojna v Afganistane pritom nie je celkom úspešná, vplyv Talibanu sa nepodarilo zlomiť, takže keď Američania krajinu opustia, je možné, že sa znova dostanú k moci. Samotnú al-Káidu však desať rokov americkej aktivity výrazne oslabilo, keď z pôvodného vedenia zostali už iba skrývajúci sa jednotlivci (minulý týždeň Američania v Pakistane zabili ďalšieho z výkonných šéfov organizácie).
Väčšina útokov na šéfov al-Káidy sa uskutočnila bezpilotnými lietadlami (počet náletov za prezidenta Obamu ešte vzrástol, nasadzujú sa od Pakistanu po Jemen). A samotného Usámu bin Ládina zastrelilo špeciálne komando v Pakistane v máji tohto roku. Jeho organizácia je už dnes v Afganistane a Pakistane slabšia ako jej odnože v Jemene, kde sa údajne presúva jej centrum. Samozrejme, al-Káida nie je iba organizácia či sieť s logistikou a financiami. Je to aj ničivá idea. A keďže desať rokov vojny proti teroru prinieslo aj tisíce nevinných obetí, s nimi sa živila aj liaheň nenávisti voči Západu pre nové generácie. Od nenávisti k schopnosti uskutočniť megaútoky z 11. septembra 2001 je však predsa len dlhšia cesta. Aj preto je vojna proti al-Káide skôr úspechom ako zlyhaním. .irak
Druhým, a už menej samozrejmým dôsledkom 11. septembra bola vojna v Iraku. Z hľadiska prezidenta Busha bola logická: išlo o dvojité riziko, pretože Irak manifestačne podporoval terorizmus a súčasne sa usiloval o zbrane hromadného ničenia (Irak bol „na zozname“ hlavných rizík počas Bushovej vlády ešte pred 11. septembrom). Navyše únoscovia lietadiel, ktoré zaútočili na New York a Washington, boli všetci z arabských krajín, a Bushova vláda si zadefinovala práve absenciu demokratických režimov v arabskom svete ako jeden zo zdrojov terorizmu po svete. Odstránenie Saddáma Husajna malo byť predpokladom vzniku arabskej demokracie, najskôr v Iraku, neskôr azda aj inde.
To všetko sa však podarilo iba čiastočne. Husajnove zbrane hromadného ničenia sa napriek jeho potvrdzujúcemu správaniu nakoniec nenašli, a iracká cesta k demokracii sa ukázala skôr na desaťročia ako na roky. Americkí vojaci sa nadlho ocitli uprostred irackej občianskej vojny, a dokonca aj významná časť americkej verejnosti, inak voči vlastnej armáde a jej šéfovi veľmi lojálnej, v istej chvíli stratila pocit, že ide o rozumnú vojnu, ktorú treba dobojovať. George Bush a Dick Cheney sú doteraz presvedčení, že vojna v Iraku bola správna, rovnako Tony Blair, a podobne to vidí časť bezpečnostných odborníkov. V demokracii je však ťažké viesť vojnu bez toho, aby na jej strane bola verejnosť, ako Spojené štáty zistili už počas vojny vo Vietname. Vojna v Iraku je z rôznych dôvodov prinajlepšom čiastočným úspechom, možno aj menej. V krajine už nevládne Saddám Husajn, no obete občianskej vojny boli tiež masové a nová vláda má politicky bližšie k Iránu ako k Amerike. .cena za informácie
Snaha americkej vlády, chrániť bezpečnosť občanov, otvorila aj diskusie, ktoré dovtedy veľké západné demokracie nemuseli riešiť. Veľkou témou bolo odpočúvanie a sledovanie vlastných občanov, ešte väčšou narábanie s podozrivými či usvedčenými teroristami. Je možné získať od zadržaných teroristov dôležité informácie použitím donucovacích techník, či dokonca za pomoci mučenia? Odporcovia majú silné tromfy. Pragmatický argument znie, že človek pod nátlakom povie čokoľvek, aby sa utrpeniu vyhol, a preto donucovanie či mučenie nemôže priniesť dobré výsledky. Dôležitejší je ideový argument: je predsa nemožné v mene ochrany ľudských práv a demokracie použiť prostriedky, ktoré tie koncepty prinajmenšom sčasti popierajú. Opačný pohľad je však tiež veľmi silný. Snaží sa kombinovať pragmatický a ideový argument do jedného: v mene záchrany množstva nevinných ľudských životov môže byť predsa opodstatnené použiť voči zadržaným teroristom aj fyzické a psychické násilie (hoci aj zástancovia tohto pohľadu slovo „mučenie“ odmietajú). Najväčšiu váhu tomuto pohľadu dodáva veľké množstvo prekazených útokov za posledných desať rokov. 11. september 2011
Aký je svet 10 rokov od útokov na Spojené štáty? Západ je rozdelenejší, ako predtým, ale napriek celej svojej rozpoltenosti má o skúsenosť viac – zažil na vlastnej koži, že sloboda nie je samozrejmá, že má stále silných nepriateľov, že jej zachovanie je drahé a že niekedy sú cenou za ňu tisíce životov. Najväčšiu zodpovednosť v boji s terorizmom a radikálnym džihádom niesli USA a Veľká Británia, ostatná Európa sa väčšinou viezla, postupne dokonca skresala svoje obranné rozpočty. Ale Západ ako celok sa hádam predsa len čosi o sebe naučil.
A arabský svet? Ten je po 10 rokoch v pohybe, aký bol dlho nepredstaviteľný. Či a aký vplyv na to mala vojna s moslimským terorizmom, je ešte otvorená otázka, rovnako ako smer, ktorým sa arabské spoločnosti po svojej jari uberú. Ale sen Bushových poradcov o zmene arabského sveta, ktorý by neprodukoval samovražedných atentátnikov, ale skôr úsilie o vlastnú modernizáciu, je dnes paradoxne reálnejší než skepsa ostrých kritikov „neocons“.
Po náraze druhého lietadla bolo jasné, že to je útok. Rozmýšľali sme spolu, o čom to celé je. Je to začiatok svetového konfliktu? Prichádza apokalypsa, koniec sveta, aký sme dovtedy poznali? Ale stále nebolo nič jasné – veď kto by si vôbec trúfol zaútočiť na Ameriku v samotnom centre jej moci, na jeden z jej najpyšnejších a najkrajších symbolov? Odpoveď neprichádzala.
Obaja sme Dvojičky opakovane navštívili, raz dokonca spolu, mali sme to miesto veľmi radi. Zrazu sme si spomenuli na vtipnú čašníčku z malého baru na najvyššom poschodí. Bola tam?
Hľadali sme ďalej. Kto mal tú odvahu a schopnosť napadnúť Ameriku na takomto mieste a v takomto rozsahu? Ruský útok nám nijako nedával zmysel, to už bola minulosť, a Rusi mali vždy iné prostriedky ako nejaké lietadlá. Číňania? To tiež nemalo logiku, aj keď to je neslobodná mocnosť. Kto teda? Hovorili sme si v rýchlom slede: toto by nezvládli žiadni jednotlivci, ale ani organizovaní palestínski či kurdskí teroristi, ktorí sa sem-tam dostali na prvé stránky svetových novín. Toto je niečo strašne veľké...
Jediná úvaha mala aký taký zmysel: že to bola skupina okolo Usámu bin Ládina, ktorý sa už roky predtým vyhrážal Amerike, že ju zničí a ktorý už predtým útočil nielen v New Yorku, ale aj na americké ciele v Tanzánii, Keni, Somálsku či Jemene. Ten muž už dlhšie plnil stránky odborných zahraničnopolitických časopisov, pútal pozornosť a unikal. Prezidentovi Clintonovi sa ho nepodarilo zasiahnuť ani pripraveným raketovým útokom. Žeby toto bola jeho chvíľa? .hrozivé čísla sa nezopakovali
Dnes už je známe, ako bin Ládin akciu plánoval, ako sa mu okrem zničenia Dvojičiek čiastočne podaril aj útok na Pentagón a ako mu len vďaka hrdinským pasažierom letu číslo 93 nevyšiel útok štvrtým lietadlom na Kongres. Poznáme mená antihrdinov – devätnástich samovražedných únoscov, ktorí sa dostali na paluby lietadiel v Bostone, Washingtone a Newarku. Poznáme, naopak, aj mená a osobné príbehy požiarnikov a policajtov New Yorku, ktorí pri pomoci ľuďom v horiacich mrakodrapoch prejavili absolútnu veľkosť. Po desiatich rokoch vieme už aj to, čo nasledovalo, čo naopak nenasledovalo, a čo sa všetko od 11. septembra vo svete zmenilo. Možno sa nezmenil svet, ako vtedy hlásali titulky všetkých médií, ale určite sa zmenilo naše poznanie o ňom.
Tých desať rokov prinieslo nové vojny, ale zmenilo v každodennej rovine aj náš pohľad na bezpečnosť a ochranu vlastného súkromia. Ale ukázalo sa aj to, že terorizmus zostal, aj napriek celému úsiliu Ameriky a jej spojencov, fenoménom doby (samotnej al-Káide sa podarili útoky na Bali, v Madride a Londýne, nehovoriac o radikálnych odnožiach, ktoré doteraz terorizujú Pakistan či Irak). Úspechom bin Ládina sa zrejme nakazili aj skupiny, ktoré mali pôvodne inú agendu, napríklad čečenskí teroristi, ktorí útočili v Moskve.
Zdesenie z padajúcich budov uprostred New Yorku sa však už v takej podobe neopakovalo a ani hrozivé newyorské čísla – tritisíc obetí v jediný deň – sa odvtedy nezopakovali. Jedenástym septembrom sme možno vstúpili do éry superterorizmu, a z čisto matematickej pravdepodobnosti už treba rátať aj s tým, že raz sa niekomu podarí útok na veľké mesto Západu s použitím zbraní hromadného ničenia. Týchto desať rokov sa to však nestalo ani raz – a to je v mori nepríjemných správ pozoruhodný úspech Ameriky, konkrétne siedmich rokov vlády prezidenta Busha a troch rokov vlády prezidenta Obamu. .vojna proti teroru
Ten 11. september priniesol zmenu paradigmy pri pohľade na americkú a v širšom kontexte západnú bezpečnosť. Mohammad Atta a jeho spoločníci premenili lietadlá na zbrane hromadného ničenia. Otázka, ktorú si všetci kládli ihneď po 11. septembri, však znela ešte hrozivejšie: čo keby útočníci mali chemické, biologické či jadrové zbrane? Kombinácia samovražednej teroristickej odhodlanosti s rizikom získania zbraní hromadného ničenia viedla stratégov k vyhodnoteniu podobných útokov v budúcnosti ako absolútnej existenčnej hrozby, a to zasa viedlo k zadefinovaniu vojny proti teroru ako určujúceho faktora bezpečnostnej politiky a dokonca politiky ako takej.
Logicky bola prvým dôsledkom aktívna vojna proti al-Káide. Začala sa zničením jej výcvikových táborov v Afganistane a následnou vojnou proti vláde Talibanu, ktorý v Afganistane poskytol bin Ládinovi ochranu a útočisko. Vojna v Afganistane pritom nie je celkom úspešná, vplyv Talibanu sa nepodarilo zlomiť, takže keď Američania krajinu opustia, je možné, že sa znova dostanú k moci. Samotnú al-Káidu však desať rokov americkej aktivity výrazne oslabilo, keď z pôvodného vedenia zostali už iba skrývajúci sa jednotlivci (minulý týždeň Američania v Pakistane zabili ďalšieho z výkonných šéfov organizácie).
Väčšina útokov na šéfov al-Káidy sa uskutočnila bezpilotnými lietadlami (počet náletov za prezidenta Obamu ešte vzrástol, nasadzujú sa od Pakistanu po Jemen). A samotného Usámu bin Ládina zastrelilo špeciálne komando v Pakistane v máji tohto roku. Jeho organizácia je už dnes v Afganistane a Pakistane slabšia ako jej odnože v Jemene, kde sa údajne presúva jej centrum. Samozrejme, al-Káida nie je iba organizácia či sieť s logistikou a financiami. Je to aj ničivá idea. A keďže desať rokov vojny proti teroru prinieslo aj tisíce nevinných obetí, s nimi sa živila aj liaheň nenávisti voči Západu pre nové generácie. Od nenávisti k schopnosti uskutočniť megaútoky z 11. septembra 2001 je však predsa len dlhšia cesta. Aj preto je vojna proti al-Káide skôr úspechom ako zlyhaním. .irak
Druhým, a už menej samozrejmým dôsledkom 11. septembra bola vojna v Iraku. Z hľadiska prezidenta Busha bola logická: išlo o dvojité riziko, pretože Irak manifestačne podporoval terorizmus a súčasne sa usiloval o zbrane hromadného ničenia (Irak bol „na zozname“ hlavných rizík počas Bushovej vlády ešte pred 11. septembrom). Navyše únoscovia lietadiel, ktoré zaútočili na New York a Washington, boli všetci z arabských krajín, a Bushova vláda si zadefinovala práve absenciu demokratických režimov v arabskom svete ako jeden zo zdrojov terorizmu po svete. Odstránenie Saddáma Husajna malo byť predpokladom vzniku arabskej demokracie, najskôr v Iraku, neskôr azda aj inde.
To všetko sa však podarilo iba čiastočne. Husajnove zbrane hromadného ničenia sa napriek jeho potvrdzujúcemu správaniu nakoniec nenašli, a iracká cesta k demokracii sa ukázala skôr na desaťročia ako na roky. Americkí vojaci sa nadlho ocitli uprostred irackej občianskej vojny, a dokonca aj významná časť americkej verejnosti, inak voči vlastnej armáde a jej šéfovi veľmi lojálnej, v istej chvíli stratila pocit, že ide o rozumnú vojnu, ktorú treba dobojovať. George Bush a Dick Cheney sú doteraz presvedčení, že vojna v Iraku bola správna, rovnako Tony Blair, a podobne to vidí časť bezpečnostných odborníkov. V demokracii je však ťažké viesť vojnu bez toho, aby na jej strane bola verejnosť, ako Spojené štáty zistili už počas vojny vo Vietname. Vojna v Iraku je z rôznych dôvodov prinajlepšom čiastočným úspechom, možno aj menej. V krajine už nevládne Saddám Husajn, no obete občianskej vojny boli tiež masové a nová vláda má politicky bližšie k Iránu ako k Amerike. .cena za informácie
Snaha americkej vlády, chrániť bezpečnosť občanov, otvorila aj diskusie, ktoré dovtedy veľké západné demokracie nemuseli riešiť. Veľkou témou bolo odpočúvanie a sledovanie vlastných občanov, ešte väčšou narábanie s podozrivými či usvedčenými teroristami. Je možné získať od zadržaných teroristov dôležité informácie použitím donucovacích techník, či dokonca za pomoci mučenia? Odporcovia majú silné tromfy. Pragmatický argument znie, že človek pod nátlakom povie čokoľvek, aby sa utrpeniu vyhol, a preto donucovanie či mučenie nemôže priniesť dobré výsledky. Dôležitejší je ideový argument: je predsa nemožné v mene ochrany ľudských práv a demokracie použiť prostriedky, ktoré tie koncepty prinajmenšom sčasti popierajú. Opačný pohľad je však tiež veľmi silný. Snaží sa kombinovať pragmatický a ideový argument do jedného: v mene záchrany množstva nevinných ľudských životov môže byť predsa opodstatnené použiť voči zadržaným teroristom aj fyzické a psychické násilie (hoci aj zástancovia tohto pohľadu slovo „mučenie“ odmietajú). Najväčšiu váhu tomuto pohľadu dodáva veľké množstvo prekazených útokov za posledných desať rokov. 11. september 2011
Aký je svet 10 rokov od útokov na Spojené štáty? Západ je rozdelenejší, ako predtým, ale napriek celej svojej rozpoltenosti má o skúsenosť viac – zažil na vlastnej koži, že sloboda nie je samozrejmá, že má stále silných nepriateľov, že jej zachovanie je drahé a že niekedy sú cenou za ňu tisíce životov. Najväčšiu zodpovednosť v boji s terorizmom a radikálnym džihádom niesli USA a Veľká Británia, ostatná Európa sa väčšinou viezla, postupne dokonca skresala svoje obranné rozpočty. Ale Západ ako celok sa hádam predsa len čosi o sebe naučil.
A arabský svet? Ten je po 10 rokoch v pohybe, aký bol dlho nepredstaviteľný. Či a aký vplyv na to mala vojna s moslimským terorizmom, je ešte otvorená otázka, rovnako ako smer, ktorým sa arabské spoločnosti po svojej jari uberú. Ale sen Bushových poradcov o zmene arabského sveta, ktorý by neprodukoval samovražedných atentátnikov, ale skôr úsilie o vlastnú modernizáciu, je dnes paradoxne reálnejší než skepsa ostrých kritikov „neocons“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.