O trištvrte na deväť narazilo do prvého mrakodrapu v New Yorku prvé lietadlo, krátko potom ďalšie do druhého, o necelú tri štvrte hodinu narazilo tretie lietadlo do Pentagónu vo Washingtone – hľa, veď to pokračuje! stupňuje sa to!! blíži sa to sem!!!, bývali sme neďaleko. Telefonoval som s kolegami, s Milanom Ježovicom a ďalšími, volal som do Bratislavy, odkiaľ zase volali mne, zháňali sme sa po dcére, ktorá bola učiteľka na Manhattane a ráno chodila do práce blízko miesta hrôzy. Sedel som ako prikovaný pri televízore. Znovu a znovu ukazovali majestátnu budovu Capitolu Hill, amerického Kongresu s kupolou, postavenú na kopci, bola ideálnym terčom pre útok. Mne osobne väčšmi symbolizovala Ameriku než Dvojičky či Biely dom – a nemohol sa zbaviť presvedčenia, že do nej každú chvíľu narazí ďalšie lietadlo.
Na veľvyslanectve sme zriadili krízový štáb, pomáhali sme našim občanom, ktorých tragédia zastihla v Amerike. Viacerí študenti a mladí ľudia sa nehlásili svojim rodinám, priateľom, kolegom. Na ambasáde hučali telefóny, prichádzali maily. Chceli sme sa vyhnúť označeniu „nezvestní“, aké prinášali agentúry a ktoré príbuzným spôsobovalo traumu, hovorili sme radšej o osobách, „ktoré sa doposiaľ neohlásili svojim blízkym“ a zisťovali sme, kde sú. Našťastie, nik zo Slovenska nezahynul.
Zhodou okolností sme na 11. a 12. septembra chystali spoločný program s washingtonským Múzeom holokaustu, kde mali vyznamenať partizánsku skupinu Židov z koncentračného tábora v Novákoch, ktorí bojovali v Povstaní. Alexander Bachnár si za všetkých prišiel vyznamenanie osobne prevziať a pri tejto príležitosti sme pripravili seminár a vernisáž výstavy Yuriho Dojča s fotografiami ľudí zo Slovenska, čo prežili holokaust. Slávnostný večer v múzeu sa napokon nekonal, podujatie na ambasáde, na ktoré už pricestovalo mnoho hostí z celej Ameriky, sa zmenilo na panychídu.
Solidarita nebolo prázdne slovo – tak ako nám pomáhala v auguste 1968, tak ju potrebovali aj Američania, a vedeli si vážiť aj tú, ktorá prichádzala zo Slovenska. Dostávali sme ohlasy od amerických Slovákov a ich spolkov. Pani Helen Fedorová, prezidentka Slovenskej americkej spoločnosti vo Washingtone, vyslovila vďaku Slovákom, „že na nás myslia vo svojich myšlienkach a modlitbách. Všetci sme poznali niekoho, kto pri útokoch zahynul alebo niekoho, kto poznal niekoho.“ Podobne mi napísal napríklad prezident Združenia slovenských katolíkov Philip. A. Altavilla: „Záväzok Slovenskej republiky, stáť po boku Ameriky v týchto pohnutých časoch, si ceníme viac, ako si Vy alebo slovenská vláda vie predstaviť. Táto tragická udalosť nie je len americkým problémom. Ďakujem za všetko, čo bolo vykonané – minúty ticha, podpisovanie kondolenčných kníh, modlitby a omše, pálenie sviečok. Tieto láskavé činy nebudú nikdy zabudnuté.“
Dodnes si spomínam, ako naši umelci vo februári 2000 vystupovali vo World Trade Center, keď sa tam konal mesiac slovenskej kultúry. Dodnes obdivujem televíznych komentátorov, ktorí s citom a priam štátnickym rozhľadom oslovovali národ v prvých hodinách po katastrofe. Skláňam sa pred záchrancami, hasičmi, policajtmi, pred tisícami Newyorčanov a ďalších dobrovoľníkov z celej krajiny, ktorí prichádzali pomôcť. Amerika bola očividne otrasená, zranená, zneistená, spálené a rozmetané životy trčali do vzduchu – a predsa všade bolo cítiť obrovskú emocionálnu podporu a neskutočný pocit spolupatričnosti. autor bol v rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA
Na veľvyslanectve sme zriadili krízový štáb, pomáhali sme našim občanom, ktorých tragédia zastihla v Amerike. Viacerí študenti a mladí ľudia sa nehlásili svojim rodinám, priateľom, kolegom. Na ambasáde hučali telefóny, prichádzali maily. Chceli sme sa vyhnúť označeniu „nezvestní“, aké prinášali agentúry a ktoré príbuzným spôsobovalo traumu, hovorili sme radšej o osobách, „ktoré sa doposiaľ neohlásili svojim blízkym“ a zisťovali sme, kde sú. Našťastie, nik zo Slovenska nezahynul.
Zhodou okolností sme na 11. a 12. septembra chystali spoločný program s washingtonským Múzeom holokaustu, kde mali vyznamenať partizánsku skupinu Židov z koncentračného tábora v Novákoch, ktorí bojovali v Povstaní. Alexander Bachnár si za všetkých prišiel vyznamenanie osobne prevziať a pri tejto príležitosti sme pripravili seminár a vernisáž výstavy Yuriho Dojča s fotografiami ľudí zo Slovenska, čo prežili holokaust. Slávnostný večer v múzeu sa napokon nekonal, podujatie na ambasáde, na ktoré už pricestovalo mnoho hostí z celej Ameriky, sa zmenilo na panychídu.
Solidarita nebolo prázdne slovo – tak ako nám pomáhala v auguste 1968, tak ju potrebovali aj Američania, a vedeli si vážiť aj tú, ktorá prichádzala zo Slovenska. Dostávali sme ohlasy od amerických Slovákov a ich spolkov. Pani Helen Fedorová, prezidentka Slovenskej americkej spoločnosti vo Washingtone, vyslovila vďaku Slovákom, „že na nás myslia vo svojich myšlienkach a modlitbách. Všetci sme poznali niekoho, kto pri útokoch zahynul alebo niekoho, kto poznal niekoho.“ Podobne mi napísal napríklad prezident Združenia slovenských katolíkov Philip. A. Altavilla: „Záväzok Slovenskej republiky, stáť po boku Ameriky v týchto pohnutých časoch, si ceníme viac, ako si Vy alebo slovenská vláda vie predstaviť. Táto tragická udalosť nie je len americkým problémom. Ďakujem za všetko, čo bolo vykonané – minúty ticha, podpisovanie kondolenčných kníh, modlitby a omše, pálenie sviečok. Tieto láskavé činy nebudú nikdy zabudnuté.“
Dodnes si spomínam, ako naši umelci vo februári 2000 vystupovali vo World Trade Center, keď sa tam konal mesiac slovenskej kultúry. Dodnes obdivujem televíznych komentátorov, ktorí s citom a priam štátnickym rozhľadom oslovovali národ v prvých hodinách po katastrofe. Skláňam sa pred záchrancami, hasičmi, policajtmi, pred tisícami Newyorčanov a ďalších dobrovoľníkov z celej krajiny, ktorí prichádzali pomôcť. Amerika bola očividne otrasená, zranená, zneistená, spálené a rozmetané životy trčali do vzduchu – a predsa všade bolo cítiť obrovskú emocionálnu podporu a neskutočný pocit spolupatričnosti. autor bol v rokoch 1999 – 2003 veľvyslanec SR v USA
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.