S lopatou na ryby

.ako si sa stala farmárkou?
Pracovala som vo firme na prírodné aromatické látky. V Kamerune robíme niečo podobné, akurát to už nespracúvame. Momentálne tam pestujeme rastlinu, ktorej plody pripomínajú fazuľu. Tá rastlina sa používa na výrobu liekov na Parkinsonovu chorobu. Pôvodne sa to pestuje v Indii a Ázii.  Dostali sme osivo z Indie a ja som objavila, že rastlina prirodzene rastie aj v Kamerune. Má tam dobré podmienky. .čo si vlastne vyštudovala?
Niečo úplne iné. Elektrotechnickú školu. .čo ťa vlastne dostalo do Kamerunu?
Keď sme mali firmu na Slovensku, majitelia sa rozhodli, že ju predajú. Môj bývalý šéf, ktorý je dnes vo firme mojím partnerom, mal známeho v Kamerune. Nahovoril nás, aby sme to skúsili, pretože v minulosti tam podnikal. Na severe Kamerunu mali fabriku na vodu, lebo je tam nedostatok vody, žiaľ, ten projekt im nakoniec stroskotal. Vyskúšali sme to a už sme tam pomaly tretí rok. .čo znamená, že vyskúšali?
Náš známy podnikal v meste Marouoa, kde teraz žijem ja. Je to na severe Kamerunu, v úplnom cípe, medzi Nigériou a Čadom. Naším pôvodným zámerom bol projekt biopalív. Začali sme pestovať rastlinu, ktorá sa volá Jatropha. Jej plody obsahujú veľké množstvo oleja, z ktorého sa dá vyrobiť biopalivo, ale potom sa  k tomu pridala idea, že je nedostatok látky, ktorá pomáha ľuďom s Parkinsonovým ochorením. Obsahuje ju rastlina, ktorá má zvonka chlpaté struky a vnútri čiernu fazuľu. Najprv sme sa rozhodli vyskúšať, či to vôbec porastie, a postupne sme to rozbehli. Tento rok sme na farmu doviezli traktor a prenajali sme viac polí. Mám stabilných zamestnancov, ale na sezónne roboty využívam ľudí z okolitých dedín, žijúcich v takých krásnych hlinených chatrčiach. Nemajú z čoho žiť, tak im vlastne dávame možnosť si zarobiť. Pomáhajú nám na poliach a sú radi. .aký je tvoj pracovný deň?
Vstávam o pol šiestej ráno, spravím si kávu. Keď je sezóna a sadí sa, idem na pole. Spočiatku som tam trávila veľa času. Černosi sú síce pracovití, ale treba ich ustavične kontrolovať. .kedy sa tá rastlina sadí?
Sever Kamerunu je taká savanovitá oblasť, skoro  napoly Sahara, môže sa tam sadiť len po období dažďov. To sa začína pomaly v máji a končí v septembri. Práve teraz tam v kuse prší. Takže začíname vysádzať koncom mája. Potom, po výsadbe, keď už riadne prší, treba polia strážiť, aby tam miestni nepúšťali zvieratá. Je tam veľa hovädzieho dobytka, oviec a kôz a miestni tú pôdu využívali hlavne na pasienky. Táto rastlina nie je na bežnú konzumáciu, takže ju nekradnú, dokonca ju neohrozujú ani škodcovia, ale napríklad minulý rok som sa mala menšie pole a rozhodla som sa, že spravíme plot. A ten nám za niekoľko dní takmer úplne rozkradli. (Smiech). No ľudia sú tam v pohode, len treba sa naučiť s nimi vychádzať. Sú veľmi priateľskí, ale musíš si udržiavať istý odstup. Sú zlatí, ale keď si k nim príliš otvorený, môžu to začať zneužívať. Jeden deň príde niekto, tvrdí, že potrebuje peniaze, že mama je chorá a na druhý deň je to iný problém. Sú veľmi milí, ale snažím sa vyhýbať otvorenému konfliktu. .mala si to na začiatku ťažké?
Ani nie. Nemala som  s tým problém, veľmi rýchlo som si zvykla. V Kamerune sa mi páči. Mám veľký dom s veľkým dvorom a psa.
<//strong>Kamerun je jedna z mála krajín, kde nedochádza k nepokojom, prevratom alebo etnickému násiliu. .prečo?
Kamerun je veľmi pokojný. Teraz majú byť prezidentské voľby a rozmýšľala som, či nezostanem radšej doma, ale Kamerunčania nemajú také problémy ako v Nigérii. Žijem neďaleko nigérijských hraníc, ale oni si tie hranice veľmi strážia, aby k nim nepreniklo nič zlé. V oblasti, kde žijem, je až päťdesiat percent moslimov, ale nie sú tam problémy. V Nigérii áno, kúsok od nás sa vraždia, u nás nie. .prečo?
Prezident Paul Biya má tam veľmi silnú pozíciu a darí sa mu zmariť prípadné protesty. Okrem toho, v Kamerune žije veľmi veľa etník. Pomaly každá dedina je jedno etnikum, ktoré má svoj jazyk. Spolu je to asi 250 etník a jazykov. Ľudia sa tam nedokážu tak ľahko proti niekomu spojiť. Prejdeš tridsať kilometrov a ocitneš sa na území, kde černosi vyzerajú trochu inak. Za ten čas som sa ich naučila rozpoznávať, z akého kmeňa sú. Je tam veľmi rozmanitá kultúra. Kamerun sa označuje  za malú Afriku. Je tam vlastne celý prierez africkou vegetáciou a zvieratami. Sú tam dažďové pralesy, kde žijú ešte pygmejovia a postupne to prechádza na sever, kde sú vlastne savany. Keď cestujem cez Zürich, som za šesť hodín v Kamerune. Lenže potom musím cestovať ďalších tisícšesťsto kilometrov. Buď idem lietadlom, alebo je tu ešte jedna šialená kombinácia. Z letiska cestujem autobusom štyri hodiny do hlavného mesta, potom idem celú noc vlakom a nakoniec osem hodín autobusom. Absolvovala som to dvakrát, radšej už cestujem lietadlom. .je šanca, aby v Kamerune zavládla skutočná demokracia?
Kamerun je veľmi vyspelý, ale je tam neuveriteľná korupcia. Pre chudobných ľudí je tam život veľmi krutý. Tam neexistuje niečo ako zdravotné poistenie. Ľudia tam často zomierajú iba preto, že nemajú dostatok peňazí na nemocnicu a lieky.  V Kamerune sú lieky, zoženieš tam lieky skoro tak ľahko ako v Európe, ale ľudia na ne nemajú peniaze. Samozrejme, majú svoju medicínu, napríklad na maláriu používajú odvar z jedného stromu, ktorý obsahuje chinín. No keď maláriu na začiatku zanedbáš a nepodchytíš liekmi, tak môžeš dopadnúť velmi zle. Často sa to môže skončiť aj smrťou. .mala si maláriu?
Dvakrát.  Raz to bolo peklo. Malária je niečo ako silná chrípka. Večer som šla normálne spať a v noci som sa zobudila na to, že mám strašnú triašku, vysokú teplotu a upadala som do delírií. Nemohla som vstať z postele, ani sa obliecť. Mala som také stavy, že som videla démonov, ako mi takými klinmi drvili kosti. Hrôza. Na druhý deň som si dala tabletky a bolo dobre.  .z čoho tam ľudia žijú?
Na juhu Kamerunu je veľa peňazí. Je tam prístav, ktorý je centrálnym prístavom pre celú strednú Afriku. No sever Kamerunu je veľmi chudobný. Ľudia tam žijú hlavne z poľnohospodárstva. Hlavnou obživou je špeciálne proso, ktoré na prvý pohľad vyzerá ako kukurica. Z nej si vyrábajú rôzne kaše a podobne. A na severe je veľa hovädziny, je dosť tvrdá a musíš ju poriadne prepiecť. Najlepšie sú kurence, ktorým hovorím športovkyne, pretože stále behajú po ulici. Ich mäso má výbornú chuť, ale musíš ho dlho variť, pretože je tvrdé. Najlepšie je, že v Európe ochranári protestujú proti tomu, ako vo veľkovýkrmniach trápia kurence. V Kamerune chlap kuratám zviaže nohy a celý deň ich vozí na bicykli. Tridsať kurčiat visí dolu hlavou. (Smiech.) .máme takú romantickú predstavu o Afrike, že divé zvieratá sa pohybujú len tak okolo ľudských príbytkov. Je to tak?
Asi sto kilometrov od farmy je prírodná rezervácia Waza. Žije tam veľa slonov, ktoré často migrujú. Presúvajú sa smerom k Čadu, keď je obdobie sucha, pretože je tam asi viac zdrojov vody a ľudia mi hovoria, že často ničia úrodu. .videla si ich aj ty?
Ja nie. Tam, kde som ja, veľké a divoké zvieratá nežijú. Väčším obývaným oblastiam sa vyhýbajú. Mám jedno pole, asi jedenásť kilometrov od mesta. Je to čarovné miesto s kopcami, zloženými z veľkých okruhliakov, na ktorých žijú opice. U nás sú len drobné zvieratá, chameleóny, hady a škorpióny. .čo hovoríš na humanitárnu pomoc Afrike?
Najlepšou pomocou je dať im prácu. Charitu príliš neuznávam, pretože väčšina z nej sa po ceste stratí priamo v afrických štátoch. Myslím si, že oni sú dosť zvyknutí na to, že im svet pomáha. Žijú v tom, že svet je im povinný pomôcť. Nie sú naučení postarať sa sami o seba. Keď im dáš prácu a ukážeš im, ako na to, tak sú schopní dobre pracovať. Afričania nie sú zvyknutí na riešenie problémov, ale keď sa im pokazí auto, tak sú ho schopní opraviť na kolene. Vo všeobecnosti však nie sú veľmi naučení robiť. Stáva sa, že vidím ráno troch chlapov pod stromom a keď sa večer vraciam domov, stále sú v rovnakej polohe. Dokonca im ženy donesú jedlo. Keď im dáš šancu, majú záujem. Ale myslím, že majú svoju múdrosť, vedia veci, ktoré my nevieme. Ale ja rozprávam o Kamerune, nie o celej Afrike, inde to môže fungovať inak, ale keď som sa rozprávala s ľudmi, ktorí napríklad pracovali na charitatívnych projektoch v Etiópii, povedali mi, že Etiópčania si na pomoc tak zvykli, že nemajú ochotu robiť niečo sami. Veta „Veď načo, keď nám dajú,“ je problémom Afriky. Ľudia všade rovnakí, len žijú v iných podmienkach. Aj u nás sú takí, ktorým sa nechce robiť a sú zvyknutí na podporu. Akurát Afrika preskočila jedno vývojové obdobie. Ľudia tam žili jednoduchým spôsobom života a veľmi rýchlo sa im dostala moderná technika, s ktorou si nevedia rady. Blízko nás žijú ľudia v hlinených chatrčiach, ale každý musí mať mobil, najmä taký, ktorý je najlepší. Aj s televízorom. .presne. Keď som bol vo Venezuele, tak sme s kamarátom videli v pralese dvoch domorodcov, ako sa po španielsky bavili, že jeden z nich má aj DVD. Druhý hovorí, že čo je to DVD. A ten, že nevie, ale má to.
Afričania v tom vedia chodiť, napríklad moji zamestnanci ma prosia, nech im z Európy donesiem počítač. Na nič ho vlastne nevyužijú, len si púšťajú muziku. V Kamerune je však dosť vzdelaných ľudí, mnohí z nich študovali v Európe, ale tam,  kde žijem ja, sú väčšinou chudobní, mnohí ani poriadne nevedia po francúzsky a dohovárajú sa svojím jazykom. .ako sa volá kmeň, kde žiješ?
Fufulde. Mne hovoria Madam Masara, čo v ich jazyku znamená biela. Idem po ulici a deti na mňa kričia Madam Masara! Po meste chodím na motorke a v batohu mám pre ne vždy cukríky. Už z diaľky kričia Masara, bombon! (Smiech). Dokonca som cukríkmi uplatila aj miestnych policajtov. (Smiech). Afričania majú veľmi radi sladké. .čo robia ľudia, ktorí študovali v Európe?
Takmer všetci pracujú v štátnej správe. V Kamerune je neuveriteľná byrokracia. .nebolo to pre vás ťažké, rozbehnúť biznis v Afrike?
Ani nie, ale vždy musíš všade dať úplatok.  Pomôžu ti, ale predovšetkým myslia na seba. Keď som si vybavovala povolenie na pobyt, musela som dať veľký úplatok, aj keď som mala papiere v poriadku. My sme, našťastie, na severe Kamerunu, kde ľudia nemajú z čoho žiť, tak nám dávajú pokoj. Snažíme sa tomu regiónu dosť pomáhať. Napríklad teraz je tam najhoršie obdobie, obdobie dažďov a ľudia nemajú čo jesť, pretože všetky zostávajúce zásoby prosa vysadia, aby mali jedlo. Z minulého roka, keď som robila pokusnú výsadbu, zostal mi zvyšok úrody prosa, ktorú som rozdala po dedinách, kde máme polia. Pomáham aj mojim zamestnancom, dávam im lieky, keď ich potrebujú a nemajú ich za čo kúpiť. .koľko máš zamestnancov?
Stabilných desať, ale keď potrebujem ľudí na pole, tak mi pomáha tridsať dedinčanov. Pochopila som, že mi stačí desať stabilných, ktorých už mám vychovaných a sú spoľahliví. Bola to asi najväčšia vec, ktorá sa mi v Afrike podarila. Naučiť ľudí, že keď budú dobre robiť, môžu mať zabezpečenú prácu na dlhé obdobie. .uvažovanie, že treba si nahrabať dnes, je vlastne uvažovaním chudoby na celom svete.
V ich mysliach bolo, že musím si nahrabať dnes, lebo zajtra nebudem mať čo jesť. Vychovala som ich k tomu, že im začalo na robote a firme záležať, až sa sama čudujem, čo sa mi podarilo. Niekedy si hovorím, Jana, to nie je normálne? Stáva sa mi, že keď napríklad ráno prší, dohodneme sa, že sa nerobí, prídu za mnou na obed, že Jani, počúvaj, že poobede to možno pôjde. Pochopili, že keď chceme, aby z toho niečo bolo, tak musíme robiť a fungovať spolu.  .ako je to s tvojimi zamestnancami. Sú jediní, ktorí vo svojej rodine robia?
Často áno. V Afrike, ale aj Južnej Amerike žijú rodiny pokope. Tam, keď má niekto stabilnú prácu, tak je živiteľom rodiny. No u nás na severe je práce veľmi málo. Rodiny žijú z toho, že si obrábajú svoje políčka. Keď tam má niekto prácu, tak je to veľká vec. .máš nejaký sen, spojený s farmou?
Chcela by som pestovať ďalšie rastliny. Keďže sa snažíme pestovať rastliny pre farmáciu, hľadáme nové plodiny, ktorým by sa tam darilo. .ste jediní, čo v Kamerune pestujú tú rastlinu?
Asi hej, možno by sa niekto našiel, ale sme prví, ktorí ju pestujú vo veľkom. Sme v štádiu, keď sa stále rozbiehame. Až tento rok sme začali s veľkou produkciou. Máme asi 50 hektárov polí. Keď tento rok dopadne dobre, tak v budúcom by sme chceli vypestovať raz toľko. Rozmýšľame, že by sme kúpili ďalší traktor.  .je tam veľa priestoru na poľnohospodárstvo?
Začať niečo v Afrike je pomerne riziková vec, ale v poľnohospodárskej oblasti sú  veľmi dobré podmienky. Ale nemôžeš tam prísť len tak a začať hneď podnikať. Človek potrebuje istý čas, aby sa okukal a spoznal mentalitu ľudí. Ja som mala šťastie, okrem toho nemám problém improvizovať a vychádzať s miestnymi. Afrika je dnes veľmi zaujímavá, pretože má veľké prírodné bohatstvo. Je tam veľa možností, no človek musí byť opatrný. Často som počula, že keď sa bielemu začalo dariť, tak nastali problémy. Snažíme sa to robiť postupne. Nejazdíme na drahých autách, snažíme sa príliš nesvietiť. Sú tam určité skupiny ľudí, majúcich peniaze, ktorým sa to nepáči. .mali ste problémy s miestnymi „landlordami"?
Nie, ale každá dedina má svojho starostu, ktorý si hovorí Džauro a rozhoduje o všetkom. Keď som zháňala pozemky, ktoré boli vhodné pre túto rastlinu, museli sme to prebrať s dedinským šéfom. Keďže sú tam vplyvy arabského sveta, musíš sa s ním naťahovať o cenu. Je to rituál, ktorý trvá aj hodiny. Handrkovanie o cenu ma baví. Chodím na trh s umeleckými vecami, predajcovia sú nešťastní, keď ma vidia. Tvrdia, že som lakomá. Dnes ti to dám lacno, lebo nemám čo jesť!, povedal mi jeden z nich. (Smiech.) .a čo napríklad futbal?
V Kamerune hrajú futbal všetci. Stačí rovná, aj keď hrboľatá plocha, osadia bránky a hrajú. Nevadí im, že uprostred ihriska stojí veľký strom. Futbalu sa tam človek nevyhne. Stalo sa mi, že ma zastavili kamerunskí manažéri, že či im nemôžem pomôcť predať nejakých miestnych hráčov do Európy. Najväčším kamerunským miláčikom je Eto o. Keď vyhral nejaký pohár, tak vo vybraných baroch v hlavnom meste sa pilo na jeho účet. Na druhý deň jeho brat chodil od podniku k podniku a všetky účty vyplatil. Ale Drogbu nemajú radi. Vraj je lakomý. (Smiech.) Keď boli majstrovstvá sveta v Južnej Afrike, pozvala som mojich chlapcov k sebe domov, kúpila im pivo a pozerali sme futbal.  Veľmi ťažko niesli, že Kamerun vypadol. .na záver nám povedz historku, ako sa v Kamerune lovia ryby!
Na severe Kamerunu žijú ryby, ktoré sa v období sucha, keď vyschne jazero, zavŕtajú do zeme. Potom stretneš černocha, ktorý s lopatou na pleci ide na ryby. Absurdné, však!? Jana Grancová (1972)
vyštudovala Elektrotechnickú priemyslovku v Bratislave. Neskôr pracovala v Slovenskom rozhlase, potom dva roky žila vo Švajčiarsku a Amerike. Od roku 2009 vedie farmu v Kamerune, kde pestuje rastlinu s názvom Mucuna pruriens, z ktorej výťažok sa využíva na liečbu ľudí postihnutých Parkinsonovou chorobou . Jej koníčkami sú fotografovanie a hudba.