A ako som si za jazdy premýšľal najrýchlejšiu trasu, tak sa to stalo. Úvaly pri Prahe sú také tiché mestečko, kde je polovica ciest asfaltovaných a polovica nie. Najmä v nedeľu napoludnie tam skapal pes. Lenže jednou asfaltovanou ulicou, navyše do kopca, sa zrejme na poludňajší obed s rodičmi hnala autom asi dvadsaťročná slečna. Ulica viedla strmo do kopca, takže ona nevidela mňa a ja som nevidel ju. Aspoň nie včas. Autu sa nič nestalo, môj bicykel tiež odišiel po vlastných, ale ja som predviedol zrejme niečo veľkolepé. Polovicou tváre som sa zviezol po ceste, takže hlava krvácala, niečo som si vykonal s predlaktím, zápästím a malíček sa fakt škaredo zlámal. Ľudia z náprotivného domu volali záchranku a policajtov a ja som sa po 37 rokoch dostal opäť do nemocnice a mohol som si na vlastnej koži vyskúšať kvalitu českého zdravotníctva.
Skúsenosť je to zatiaľ viac než dobrá. Začalo sa to záchrankou, ktorá prišla dosť rýchlo, bola nová, skvele vybavená a posádka milá – ako sa vraví, profi. Keďže Úvaly už sú Stredočeský kraj, nešli sme do Prahy, ale do nemocnice v Kolíne. Možno aj to bola výhra. Nečakal som na ošetrenie ani minútu, hneď bolo šitie, dezinfekcia, röntgen celého tela, potom ruky, no a potom prišlo narovnávanie a šitie môjho malíčka, aby sa z podoby S dostal do podoby mäkkého I. No, čo vám mám vravieť, nič moc, ale doktori a sestrička boli takí milí, že som si dovolil len niekoľkokrát vykríknuť „Kurva! KURVA!“ a bolo. Ešte v ľahu ma odviezli na sálu a dostal som rovno do žíl antibiotiká, aby sa rana nezapálila. A od tej chvíle som tu už štvrtý deň pacientom. Pollitrové vrecko antibiotík dostávam štyrikrát denne, na to ešte nejaké infúzie, tri tabletky k raňajkám, obedu a večeri, dve malé proti opuchom a jednu väčšiu na bolesť, večer ešte jednu na spanie. Jedlo trikrát denne, čaj, čo hrdlo ráči, večer mi sestričky stále chcú natierať chrbát, aby som si ho od váľania neotlačil. Izba je nová, pekná a čistá, pretože som v rekonštruovanom krídle „oblastnej nemocnice“. Čoskoro tak bude vyzerať celá, pretože na ďalšom krídle, ako sledujem, sa pracuje naozaj od siedmej ráno do štvrtej popoludní. Kúpeľňu v izbe máme a mohla by byť v slušnom trojhviezdičkovom hoteli, varia tak, že by sa v novinárskej reštaurácii patriacej k Lidovým novinám a Mladej fronte mohli učiť, a nábytok je, hoci v špitáli, nielen nový, ale aj pekný. A tá moja posteľ! Na tlačidlo ju motorček dvíha a spúšťa a rôzne nakláňa, takže keď z nej chcem mať kreslo, mám kreslo, keď chcem spať, alebo si len tak zdriemnuť, tak sa položím. Dokonca som sa pristihol, že aby som sa nemusel ráno pri vstávaní z postele namáhať, vezmem ovládanie, motorček zavrčí a posteľ vstane vlastne za mňa. A čo ma tiež potešilo – všetko zariadenie je české.
Super sú aj doktori a väčšina sestričiek. Stále sa ma pýtajú, či niečo nepotrebujem, keď som začal chodiť po izbe, hneď mi priniesli záves na ruku v dlahe, nalievajú mi čaj, ohrievajú obed, keď mám nejaký preväz, a keď na ne z postele zazvoním zvončekom, trvá len niekoľko sekúnd, kým s úsmevom pricupitajú. Ak to takto vyzerá v českých nemocniciach normálne, nie je na tom české zdravotníctvo ani trochu zle. Len dúfam, že také dobré zážitky nemám preto, že som už pri prevoze sanitkou musel prezradiť, že som novinár Lidových novín, a že sa nejako neprejavuje náhoda, že primárom je môj spolužiak zo základky, ktorý sa so mnou hneď na druhý deň ráno prišiel porozprávať... Autor je redaktor Lidových novín
Skúsenosť je to zatiaľ viac než dobrá. Začalo sa to záchrankou, ktorá prišla dosť rýchlo, bola nová, skvele vybavená a posádka milá – ako sa vraví, profi. Keďže Úvaly už sú Stredočeský kraj, nešli sme do Prahy, ale do nemocnice v Kolíne. Možno aj to bola výhra. Nečakal som na ošetrenie ani minútu, hneď bolo šitie, dezinfekcia, röntgen celého tela, potom ruky, no a potom prišlo narovnávanie a šitie môjho malíčka, aby sa z podoby S dostal do podoby mäkkého I. No, čo vám mám vravieť, nič moc, ale doktori a sestrička boli takí milí, že som si dovolil len niekoľkokrát vykríknuť „Kurva! KURVA!“ a bolo. Ešte v ľahu ma odviezli na sálu a dostal som rovno do žíl antibiotiká, aby sa rana nezapálila. A od tej chvíle som tu už štvrtý deň pacientom. Pollitrové vrecko antibiotík dostávam štyrikrát denne, na to ešte nejaké infúzie, tri tabletky k raňajkám, obedu a večeri, dve malé proti opuchom a jednu väčšiu na bolesť, večer ešte jednu na spanie. Jedlo trikrát denne, čaj, čo hrdlo ráči, večer mi sestričky stále chcú natierať chrbát, aby som si ho od váľania neotlačil. Izba je nová, pekná a čistá, pretože som v rekonštruovanom krídle „oblastnej nemocnice“. Čoskoro tak bude vyzerať celá, pretože na ďalšom krídle, ako sledujem, sa pracuje naozaj od siedmej ráno do štvrtej popoludní. Kúpeľňu v izbe máme a mohla by byť v slušnom trojhviezdičkovom hoteli, varia tak, že by sa v novinárskej reštaurácii patriacej k Lidovým novinám a Mladej fronte mohli učiť, a nábytok je, hoci v špitáli, nielen nový, ale aj pekný. A tá moja posteľ! Na tlačidlo ju motorček dvíha a spúšťa a rôzne nakláňa, takže keď z nej chcem mať kreslo, mám kreslo, keď chcem spať, alebo si len tak zdriemnuť, tak sa položím. Dokonca som sa pristihol, že aby som sa nemusel ráno pri vstávaní z postele namáhať, vezmem ovládanie, motorček zavrčí a posteľ vstane vlastne za mňa. A čo ma tiež potešilo – všetko zariadenie je české.
Super sú aj doktori a väčšina sestričiek. Stále sa ma pýtajú, či niečo nepotrebujem, keď som začal chodiť po izbe, hneď mi priniesli záves na ruku v dlahe, nalievajú mi čaj, ohrievajú obed, keď mám nejaký preväz, a keď na ne z postele zazvoním zvončekom, trvá len niekoľko sekúnd, kým s úsmevom pricupitajú. Ak to takto vyzerá v českých nemocniciach normálne, nie je na tom české zdravotníctvo ani trochu zle. Len dúfam, že také dobré zážitky nemám preto, že som už pri prevoze sanitkou musel prezradiť, že som novinár Lidových novín, a že sa nejako neprejavuje náhoda, že primárom je môj spolužiak zo základky, ktorý sa so mnou hneď na druhý deň ráno prišiel porozprávať... Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.