Muhammad bol vojakom v Kaddáfího armáde a zajali ho pred štyrmi dňami v pobrežnom meste Tadžura, len 14 kilometrov na východ od Tripolisu, s ďalšími 34 spolubojovníkmi. Niektorí teraz spia v ďalších posteliach v nemocničnej izbe. Izbu stále strážia líbyjskí povstalci, ktorí pred niekoľkými dňami dobyli metropolu po šiestich mesiacoch ľudového povstania proti plukovníkovi Muammarovi Kaddáfím. Mnohí zajatci sú pripútaní k posteliam, ale nie Abdelwahád. Jeho ľavá noha, zlomená a obviazaná, by mu nedovolila utiecť.
„Keď ma zajali, spomínam si, že som nad sebou videl veľa rozhnevaných tvárí,“ rozpráva. „Začali ma biť, potom mi ktosi strelil do nohy z pušky. A potom ma priniesli sem.“ Tento slobodný muž z Tripolisu, ešte donedávna nezamestnaný, tvrdí, že sa pridal ku Kaddáfího armáde sotva pred mesiacom, a to iba preto, že mu sľúbili mesačný žold 300 dinárov – v prepočte okolo 150 eur. „Nemali sme prístup k televízii ani k novinám,“ vysvetľuje. „Naši velitelia nám ukázali len fotografie a vyhlasovali, že proti nám bojujú vojaci z cudziny. Votrelci.“ .musela som ich popraviť
O niekoľko izieb ďalej leží 19-ročná dievčina z Tripolisu a rozpráva celkom iný príbeh. Pred rokom ju prostredníctvom rodinného priateľa prinútili vstúpiť do Kaddáfího ľudovej armády. Potom ju opakovane znásilňoval vysoký líbyjský dôstojník, jeho syn a jeho bratranec. To sa dialo počas vojenského výcviku, ktorý absolvovala v okrajovej časti mesta. Keď ju vycvičili za ostreľovačku, Nasrín el Fordžaniová bola prevelená na vojenskú základňu, bývalé stredisko požiarnikov, v líbyjskom hlavnom meste. A tam musela počas bitky o Tripolis popravovať zajatých povstalcov.
„Nespomínam si, koľkých ľudí som zabila,“ hovorí a prepukne v plač. „Moji velitelia opakovali, že ak neposlúchnem rozkazy, zabijú ma. Počas každej popravy stáli vždy traja z nich pri mne.“ Pred niekoľkými dňami, keď to už nezniesla, sa pokúsila o útek zo základne, ktorá sa nachádza neďaleko Kaddáfího komplexu Bab Al-Azizíja. Vyskočila z okna na druhom poschodí a takmer si zlomila panvu. Zranenú ju odniesli do nemocnice, a teraz je tam – zatknutá.
Rovnako ako u Abdelwaháda, ani jej osud nie je jasný. Dočasná národná rada, politický orgán zastupujúci povstalcov, ktorí zvrhli líbyjského diktátora a jeho rodinu po 42 rokoch autokratickej vlády, bude musieť riešiť stovky podobných prípadov. Na jej verdikty čakajú muži a ženy, ktorí bojovali za plukovníka, či už ich k tomu viedlo presvedčenie, úsilie zabezpečiť si aspoň skromné živobytie, alebo ich jednoducho niekto prinútil. Ich budúcnosť závisí od rovnováhy, ktorá azda zavládne medzi pochopiteľnou túžbou po pomste za obete Kaddáfího režimu, a medzi víziou zmierenia, ktoré sa Rada pokúša po vojenskom víťazstve presadiť. Bude to mať ťažké, keď boli objavené stovky tiel ľudí, ktorých dal Kaddáfí popraviť v posledných dňoch svojej vlády nad Tripolisom. .plukovník ako moskyt
Pod kontrolou lojalistov kaddáfíovského režimu zostávajú len mestá Sirte a južná Sabha. Národná rada tvrdí, že si zabezpečila podporu Tuaregov a Tabuov, ktorí boli tradične verní Kaddáfímu, a s ich pomocou podnikne finálnu kampaň proti diktátorovi. Na nedávnej tlačovej konferencii jeden člen TNC prirovnal hrozbu, ktorú teraz Kaddáfí predstavuje, k „moskytovi za horúcej letnej noci“. V Tripolise sa držia len posledné bunky jeho síl v južných štvrtiach, a nové úrady aj civilisti už venujú pozornosť obnove základných služieb, ktoré počas bojov prestali fungovať. Netečie voda, takže ľudia sa musia spoliehať na miestne studne alebo na cisterny, čo každé ráno prichádzajú z neďalekých hôr. Po uzavretí hraníc s Tuniskom stúpla cena benzínu z 25 centov na 7 dinárov za lieter, lieky a potraviny dochádzajú a každý deň sa v niekoľkých častiach mesta vypína elektrina. „Väčšinou musíme mať zapnuté generátory. Denne takto spotrebujeme tisíc litrov dieselového paliva,“ vysvetľuje Sadik al Turki, 37-ročný majiteľ miestnej cestovnej kancelárie, ktorý sa z nutnosti stal šéfom nemocnice Matiga.
„Keď som sem minulý týždeň prišiel na obhliadku, našiel som tu iba troch lekárov a štyri zdravotné sestry. Tak som sa rozhodol zostať.“ Médiá zverejnili výzvu a nemocnicu zaplavili stovky dobrovoľníkov, čo nastúpili na voľné miesta ošetrovateľov, upratovačov a kuchárov. Nemocnica žije výhradne z civilných darov, ktoré sa sem väčšinou dostávajú prostredníctvom mešít a náboženských organizácií.
V iných štvrtiach sa už začalo so zberom odpadkov a vznikajú malé súdy, ktoré súdia gaunerov a banditov, čo využili ľahkú dostupnosť zbraní a vytvorili kriminálne gangy. V Súk Džame, ktorá patrí k prvým štvrtiam Tripolisu, čo sa vzbúrili proti Kaddáfímu, zbierajú miestne výbory peniaze na pomoc chudobným rodinám a skladujú zásoby jedla, ak by náhodou lojalisti podnikli neveľmi pravdepodobnú protiofenzívu. „Každý dáva núdznym tú trochu, ktorú si môže dovoliť,“ vysvetľuje Karim Treki, dizajnér, ktorý má teraz na starosti dobrovoľné dary a ich distribúciu. Vodí nás po dome plnom balíčkov ryže a cestovín. .strieľa sa na oslavu
Povstalci majú kontrolu takmer nad celým mestom a obyvatelia sa postupne vracajú do svojich domovov. Tešia sa zo slobody. Každý večer sa čoraz viac áut dostaví na centrálne Zelené námestie (po revolúcii premenované na Námestie mučeníkov), aby sa radovali aj s bojovníkmi. Oslavné salvy z kalašnikovov znejú po Tripolise celú noc. Obchody sa zase otvárajú ešte aj v Al Mansúre, oblasti, ktorá sa nachádza neďaleko Kaddáfího komplexu Bab Al-Azizíja, kde sa minulý týždeň odohrávali kruté boje. „Tri dni som bol doma, vôbec som nevychádzal von. Všade naokolo rachotilo delostrelectvo,“ vysvetľuje obchodník Salim Faradž al Zaíd, ktorý v nedeľu otvoril svoj obchod. „Kaddáfího sily každý deň chodievali cestou popred môj obchod. Ľudia utekali, len čo zazreli černocha, pretože to mohol byť Kaddáfího žoldnier.“
O pár metrov ďalej stojí opevnený komplex Bab Al-Azizíja, ktorý bol ešte donedávna Kaddáfího rezidenciou, a teraz leží v rozvalinách, prestrieľaný guľkami a rozkradnutý po tom, čo sa tu rabovalo. Za dňa prichádzajú zo všetkých kútov Líbye tisícky ľudí, obzerajú si palác a prázdne kasárne okolo neho, pózujú na fotografiách v zasadačke, kde sa v ruinách dajú rozoznať len biele čalúnené kreslá a jeden oválny stôl. .bojím sa ďalšej diktatúry
„Kaddáfí sľúbil, že nás bude hnať z jednej ulice do druhej ,z jednej miestnosti do druhej. A teraz robíme presne to isté my,“ žartuje prednášateľ na Tripoliskej univerzite, ktorý nechcel byť menovaný. Tak ako väčšina jeho krajanov, aj on sa raduje z novonadobudnutej slobody, ale nemôže nemyslieť na hrozbu extrémizmu. „Dúfam, že TNC sa čím skôr zbaví Abdelhakima Belhadža,“ vysvetľuje.
Belhadž je vodca povstaleckej Vojenskej rady Tripolisu a bývalý člen Líbyjskej islamistickej skupiny bojovníkov (LIFG), ozbrojenej frakcie, ktorá vznikla v roku 1995, aby proti Kaddáfímu rozpútala džihád. Táto organizácia je podozrivá z kontaktov s al-Káidou. Kým Belhadž a LIFG sa v roku 2008 oficiálne vzdali ozbrojeného boja po tom, čo niekoľkých z vodcov skupiny (aj Belhadža) prepustili z väzenia, mnohí Líbyjčania sa obávajú, akú činnosť bude skupina vyvíjať, hoci sa v marci pridala k povstalcom.
„Belhadž je rovnaký diktátor ako ten pred ním. nepáči sa mi jeho program. Obávam sa, že sa pokúsi manipulovať povstalcami s pomocou krajín, ako je Saudská Arábia. Saudi už pokazili revolúcie v Jemene a v Sýrii a to isté chcú urobiť tu.“ Podľa tohto vysokoškolského učiteľa už teraz vysielajú do Líbye nové saudské televízne stanice a propagujú radikálnu formu islamu, ktorý nemá nič spoločné s líbyjskými tradíciami. „Nenávidím Kaddáfího, ale robil jednu dobrú vec: bojoval proti islamskému extrémizmu. Len dúfam, že TNC bude schopná robiť to isté.“ .nechceli sme demokraciu, ale pomstu
Líbyjčania majú zážitok zo slobody a jej osláv príliš čerstvý, aby sa venovali takýmto témam. Keď sa ich pýtam, ako si predstavujú budúcnosť, vždy radšej zdôraznia, čo ich spája, než čo ich delí. Prevláda optimizmus a ľudia sú presvedčení, že TNC nemôže byť taká zlá ako predchádzajúci režim. „Kaddáfí všetko zničil, aj školstvo. Zakázal vyučovanie cudzích jazykov. Zničil súkromné vlastníctvo a vládu zákona, pretože ľuďom umožnil neplatiť nájomné a jednoducho okupovať domy,“ vysvetľuje Serak el Garwí, 34-ročný telefonista zamestnaný v medzinárodnej firme v Tripolise. „A to všetko preto, aby zasial do spoločnosti rozbroje a mohol bez odporu vládnuť sám,“ pokračuje, keď spolu prechádzame po Námestí mučeníkov.
Každé popoludnie sem prichádzajú desiatky Líbyjčanov, upratujú, čistia námestie od guliek a prachu z predchádzajúcej noci, pripravujú miesto na ďalšie oslavy. „Až do februára som Líbyu nenávidel. Teraz, po prvý raz vo svojom živote, cítim, že ku mne patrí,“ vysvetľuje 41-ročný Muhammad Enfais, bývalý robotník z ropného priemyslu, ktorý sa minulý mesiac pridal k revolúcii. Dňa 21. júla odišiel z Tripolisu do Benghází a podstúpil vojenský výcvik. Pred dvoma dňami vstúpil do Tripolisu s víťaznými povstalcami. „Povedal som si, že už neprežijem jediný Ramadán pod vládou Kaddáfího, nie po tom, koľkých ľudí v Benghází vo februári zavraždil,“ vysvetľuje a odkazuje na začiatok protestov v povstaleckom hlavnom meste. „Nechopili sme sa zbraní, aby sme žiadali demokraciu, ale aby sme pomstili tých zabitých.“
Kým v ostatných častiach Líbye vypuklo povstanie dosť rýchlo, režim si po potlačení prvých protestov vo februári udržal pod kontrolou Tripolis. Bezpečnostné sily nútili ľudí, aby otvárali obchody, a študentov nahnali späť na univerzitu. Do predminulého týždňa sa v Tripolise nemohli objaviť iné protesty, ako kde-tu grafiti na stenách a niekoľko podomácky vyrobených náloží, ktoré protikaddáfíovsky naladené skupiny hádzali v chudobných štvrtiach. „Keď sa začalo povstanie, strašne som chcel ísť do Benghází,“ spomína 25-ročný vysokoškolák Eklas Burnas. „Celá Líbya okolo nás explodovala, a my sme nemohli ani otvoriť ústa.“ .plukovník je stále môj vodca!
Teraz sa situácia dramaticky zmenila. Kaddáfí je stále nezvestný a jeho prívržencov rýchlo ubúda. Málokto v Líbyi pochybuje o úspechu revolúcie, ani len tí, ktorí plukovníka stále podporujú. Tak ako 25-ročný A. M., ktorý z obáv o svoju bezpečnosť nechce byť menovaný. „Kaddáfí vždy bol a zostane mojím vodcom,“ vysvetľuje. „Urobil chyby, zabil veľa ľudí, ale pochybujem, že tu ešte niekedy bude taká bezpečnosť a stabilita ako za jeho vlády. Ako chcú odzbrojiť všetkých tých civilistov, ktorí získali zbrane? Z niektorých sa možno stanú zločinci, z iných teroristi.“
Jeho rodina zaplatila za revolúciu vysokú cenu. Kým dvaja bratia sa dali k povstalcom, strýko a bratranec zostali lojálni Kaddáfímu. „Môjho strýka zabili v Zawaji, môjho bratranca povstalci zajali a zmizol. Nevieme, čo sa s ním stalo,“ pokračuje. „Som sklamaný.“ Tvrdí, že dosť Líbyjčanov stále Kaddáfího podporuje, ale nepredpokladá, že po jeho páde vypukne v krajine dlhá občianska vojna. „Aj ja som verný predovšetkým svojej vlasti a svojmu ľudu.“
Rovnakú predstavu má mnoho prívržencov Dočasnej rady, keď sa ich pýtam, ako treba riešiť prípady zajatcov, ako sú napríklad Awdelwahád a Fordžaniová. „Osobne som presvedčený, že tí vzdelanci, ktorí z Kaddáfího absurdných táranín robili akademické teórie, nesú viac viny ako títo vojaci,“ vysvetľuje vysokoškolský učiteľ.
„Keby sa bol Kaddáfí pred niekoľkými dňami zbalil a zmizol ako tuniský prezident Ben Alí, možno by sa boli Líbyjčania pozabíjali pri krvavom boji o moc,“ pritakáva El Garwí. „Lenže boj proti Kaddáfímu nás spojil. Tú skúsenosť máme všetci rovnakú, a tak sme pochopili, že sme všetci podobní a čo môžeme v prípadnej občianskej vojne stratiť.“ Autor je stály spolupracovník .týždňa
„Keď ma zajali, spomínam si, že som nad sebou videl veľa rozhnevaných tvárí,“ rozpráva. „Začali ma biť, potom mi ktosi strelil do nohy z pušky. A potom ma priniesli sem.“ Tento slobodný muž z Tripolisu, ešte donedávna nezamestnaný, tvrdí, že sa pridal ku Kaddáfího armáde sotva pred mesiacom, a to iba preto, že mu sľúbili mesačný žold 300 dinárov – v prepočte okolo 150 eur. „Nemali sme prístup k televízii ani k novinám,“ vysvetľuje. „Naši velitelia nám ukázali len fotografie a vyhlasovali, že proti nám bojujú vojaci z cudziny. Votrelci.“ .musela som ich popraviť
O niekoľko izieb ďalej leží 19-ročná dievčina z Tripolisu a rozpráva celkom iný príbeh. Pred rokom ju prostredníctvom rodinného priateľa prinútili vstúpiť do Kaddáfího ľudovej armády. Potom ju opakovane znásilňoval vysoký líbyjský dôstojník, jeho syn a jeho bratranec. To sa dialo počas vojenského výcviku, ktorý absolvovala v okrajovej časti mesta. Keď ju vycvičili za ostreľovačku, Nasrín el Fordžaniová bola prevelená na vojenskú základňu, bývalé stredisko požiarnikov, v líbyjskom hlavnom meste. A tam musela počas bitky o Tripolis popravovať zajatých povstalcov.
„Nespomínam si, koľkých ľudí som zabila,“ hovorí a prepukne v plač. „Moji velitelia opakovali, že ak neposlúchnem rozkazy, zabijú ma. Počas každej popravy stáli vždy traja z nich pri mne.“ Pred niekoľkými dňami, keď to už nezniesla, sa pokúsila o útek zo základne, ktorá sa nachádza neďaleko Kaddáfího komplexu Bab Al-Azizíja. Vyskočila z okna na druhom poschodí a takmer si zlomila panvu. Zranenú ju odniesli do nemocnice, a teraz je tam – zatknutá.
Rovnako ako u Abdelwaháda, ani jej osud nie je jasný. Dočasná národná rada, politický orgán zastupujúci povstalcov, ktorí zvrhli líbyjského diktátora a jeho rodinu po 42 rokoch autokratickej vlády, bude musieť riešiť stovky podobných prípadov. Na jej verdikty čakajú muži a ženy, ktorí bojovali za plukovníka, či už ich k tomu viedlo presvedčenie, úsilie zabezpečiť si aspoň skromné živobytie, alebo ich jednoducho niekto prinútil. Ich budúcnosť závisí od rovnováhy, ktorá azda zavládne medzi pochopiteľnou túžbou po pomste za obete Kaddáfího režimu, a medzi víziou zmierenia, ktoré sa Rada pokúša po vojenskom víťazstve presadiť. Bude to mať ťažké, keď boli objavené stovky tiel ľudí, ktorých dal Kaddáfí popraviť v posledných dňoch svojej vlády nad Tripolisom. .plukovník ako moskyt
Pod kontrolou lojalistov kaddáfíovského režimu zostávajú len mestá Sirte a južná Sabha. Národná rada tvrdí, že si zabezpečila podporu Tuaregov a Tabuov, ktorí boli tradične verní Kaddáfímu, a s ich pomocou podnikne finálnu kampaň proti diktátorovi. Na nedávnej tlačovej konferencii jeden člen TNC prirovnal hrozbu, ktorú teraz Kaddáfí predstavuje, k „moskytovi za horúcej letnej noci“. V Tripolise sa držia len posledné bunky jeho síl v južných štvrtiach, a nové úrady aj civilisti už venujú pozornosť obnove základných služieb, ktoré počas bojov prestali fungovať. Netečie voda, takže ľudia sa musia spoliehať na miestne studne alebo na cisterny, čo každé ráno prichádzajú z neďalekých hôr. Po uzavretí hraníc s Tuniskom stúpla cena benzínu z 25 centov na 7 dinárov za lieter, lieky a potraviny dochádzajú a každý deň sa v niekoľkých častiach mesta vypína elektrina. „Väčšinou musíme mať zapnuté generátory. Denne takto spotrebujeme tisíc litrov dieselového paliva,“ vysvetľuje Sadik al Turki, 37-ročný majiteľ miestnej cestovnej kancelárie, ktorý sa z nutnosti stal šéfom nemocnice Matiga.
„Keď som sem minulý týždeň prišiel na obhliadku, našiel som tu iba troch lekárov a štyri zdravotné sestry. Tak som sa rozhodol zostať.“ Médiá zverejnili výzvu a nemocnicu zaplavili stovky dobrovoľníkov, čo nastúpili na voľné miesta ošetrovateľov, upratovačov a kuchárov. Nemocnica žije výhradne z civilných darov, ktoré sa sem väčšinou dostávajú prostredníctvom mešít a náboženských organizácií.
V iných štvrtiach sa už začalo so zberom odpadkov a vznikajú malé súdy, ktoré súdia gaunerov a banditov, čo využili ľahkú dostupnosť zbraní a vytvorili kriminálne gangy. V Súk Džame, ktorá patrí k prvým štvrtiam Tripolisu, čo sa vzbúrili proti Kaddáfímu, zbierajú miestne výbory peniaze na pomoc chudobným rodinám a skladujú zásoby jedla, ak by náhodou lojalisti podnikli neveľmi pravdepodobnú protiofenzívu. „Každý dáva núdznym tú trochu, ktorú si môže dovoliť,“ vysvetľuje Karim Treki, dizajnér, ktorý má teraz na starosti dobrovoľné dary a ich distribúciu. Vodí nás po dome plnom balíčkov ryže a cestovín. .strieľa sa na oslavu
Povstalci majú kontrolu takmer nad celým mestom a obyvatelia sa postupne vracajú do svojich domovov. Tešia sa zo slobody. Každý večer sa čoraz viac áut dostaví na centrálne Zelené námestie (po revolúcii premenované na Námestie mučeníkov), aby sa radovali aj s bojovníkmi. Oslavné salvy z kalašnikovov znejú po Tripolise celú noc. Obchody sa zase otvárajú ešte aj v Al Mansúre, oblasti, ktorá sa nachádza neďaleko Kaddáfího komplexu Bab Al-Azizíja, kde sa minulý týždeň odohrávali kruté boje. „Tri dni som bol doma, vôbec som nevychádzal von. Všade naokolo rachotilo delostrelectvo,“ vysvetľuje obchodník Salim Faradž al Zaíd, ktorý v nedeľu otvoril svoj obchod. „Kaddáfího sily každý deň chodievali cestou popred môj obchod. Ľudia utekali, len čo zazreli černocha, pretože to mohol byť Kaddáfího žoldnier.“
O pár metrov ďalej stojí opevnený komplex Bab Al-Azizíja, ktorý bol ešte donedávna Kaddáfího rezidenciou, a teraz leží v rozvalinách, prestrieľaný guľkami a rozkradnutý po tom, čo sa tu rabovalo. Za dňa prichádzajú zo všetkých kútov Líbye tisícky ľudí, obzerajú si palác a prázdne kasárne okolo neho, pózujú na fotografiách v zasadačke, kde sa v ruinách dajú rozoznať len biele čalúnené kreslá a jeden oválny stôl. .bojím sa ďalšej diktatúry
„Kaddáfí sľúbil, že nás bude hnať z jednej ulice do druhej ,z jednej miestnosti do druhej. A teraz robíme presne to isté my,“ žartuje prednášateľ na Tripoliskej univerzite, ktorý nechcel byť menovaný. Tak ako väčšina jeho krajanov, aj on sa raduje z novonadobudnutej slobody, ale nemôže nemyslieť na hrozbu extrémizmu. „Dúfam, že TNC sa čím skôr zbaví Abdelhakima Belhadža,“ vysvetľuje.
Belhadž je vodca povstaleckej Vojenskej rady Tripolisu a bývalý člen Líbyjskej islamistickej skupiny bojovníkov (LIFG), ozbrojenej frakcie, ktorá vznikla v roku 1995, aby proti Kaddáfímu rozpútala džihád. Táto organizácia je podozrivá z kontaktov s al-Káidou. Kým Belhadž a LIFG sa v roku 2008 oficiálne vzdali ozbrojeného boja po tom, čo niekoľkých z vodcov skupiny (aj Belhadža) prepustili z väzenia, mnohí Líbyjčania sa obávajú, akú činnosť bude skupina vyvíjať, hoci sa v marci pridala k povstalcom.
„Belhadž je rovnaký diktátor ako ten pred ním. nepáči sa mi jeho program. Obávam sa, že sa pokúsi manipulovať povstalcami s pomocou krajín, ako je Saudská Arábia. Saudi už pokazili revolúcie v Jemene a v Sýrii a to isté chcú urobiť tu.“ Podľa tohto vysokoškolského učiteľa už teraz vysielajú do Líbye nové saudské televízne stanice a propagujú radikálnu formu islamu, ktorý nemá nič spoločné s líbyjskými tradíciami. „Nenávidím Kaddáfího, ale robil jednu dobrú vec: bojoval proti islamskému extrémizmu. Len dúfam, že TNC bude schopná robiť to isté.“ .nechceli sme demokraciu, ale pomstu
Líbyjčania majú zážitok zo slobody a jej osláv príliš čerstvý, aby sa venovali takýmto témam. Keď sa ich pýtam, ako si predstavujú budúcnosť, vždy radšej zdôraznia, čo ich spája, než čo ich delí. Prevláda optimizmus a ľudia sú presvedčení, že TNC nemôže byť taká zlá ako predchádzajúci režim. „Kaddáfí všetko zničil, aj školstvo. Zakázal vyučovanie cudzích jazykov. Zničil súkromné vlastníctvo a vládu zákona, pretože ľuďom umožnil neplatiť nájomné a jednoducho okupovať domy,“ vysvetľuje Serak el Garwí, 34-ročný telefonista zamestnaný v medzinárodnej firme v Tripolise. „A to všetko preto, aby zasial do spoločnosti rozbroje a mohol bez odporu vládnuť sám,“ pokračuje, keď spolu prechádzame po Námestí mučeníkov.
Každé popoludnie sem prichádzajú desiatky Líbyjčanov, upratujú, čistia námestie od guliek a prachu z predchádzajúcej noci, pripravujú miesto na ďalšie oslavy. „Až do februára som Líbyu nenávidel. Teraz, po prvý raz vo svojom živote, cítim, že ku mne patrí,“ vysvetľuje 41-ročný Muhammad Enfais, bývalý robotník z ropného priemyslu, ktorý sa minulý mesiac pridal k revolúcii. Dňa 21. júla odišiel z Tripolisu do Benghází a podstúpil vojenský výcvik. Pred dvoma dňami vstúpil do Tripolisu s víťaznými povstalcami. „Povedal som si, že už neprežijem jediný Ramadán pod vládou Kaddáfího, nie po tom, koľkých ľudí v Benghází vo februári zavraždil,“ vysvetľuje a odkazuje na začiatok protestov v povstaleckom hlavnom meste. „Nechopili sme sa zbraní, aby sme žiadali demokraciu, ale aby sme pomstili tých zabitých.“
Kým v ostatných častiach Líbye vypuklo povstanie dosť rýchlo, režim si po potlačení prvých protestov vo februári udržal pod kontrolou Tripolis. Bezpečnostné sily nútili ľudí, aby otvárali obchody, a študentov nahnali späť na univerzitu. Do predminulého týždňa sa v Tripolise nemohli objaviť iné protesty, ako kde-tu grafiti na stenách a niekoľko podomácky vyrobených náloží, ktoré protikaddáfíovsky naladené skupiny hádzali v chudobných štvrtiach. „Keď sa začalo povstanie, strašne som chcel ísť do Benghází,“ spomína 25-ročný vysokoškolák Eklas Burnas. „Celá Líbya okolo nás explodovala, a my sme nemohli ani otvoriť ústa.“ .plukovník je stále môj vodca!
Teraz sa situácia dramaticky zmenila. Kaddáfí je stále nezvestný a jeho prívržencov rýchlo ubúda. Málokto v Líbyi pochybuje o úspechu revolúcie, ani len tí, ktorí plukovníka stále podporujú. Tak ako 25-ročný A. M., ktorý z obáv o svoju bezpečnosť nechce byť menovaný. „Kaddáfí vždy bol a zostane mojím vodcom,“ vysvetľuje. „Urobil chyby, zabil veľa ľudí, ale pochybujem, že tu ešte niekedy bude taká bezpečnosť a stabilita ako za jeho vlády. Ako chcú odzbrojiť všetkých tých civilistov, ktorí získali zbrane? Z niektorých sa možno stanú zločinci, z iných teroristi.“
Jeho rodina zaplatila za revolúciu vysokú cenu. Kým dvaja bratia sa dali k povstalcom, strýko a bratranec zostali lojálni Kaddáfímu. „Môjho strýka zabili v Zawaji, môjho bratranca povstalci zajali a zmizol. Nevieme, čo sa s ním stalo,“ pokračuje. „Som sklamaný.“ Tvrdí, že dosť Líbyjčanov stále Kaddáfího podporuje, ale nepredpokladá, že po jeho páde vypukne v krajine dlhá občianska vojna. „Aj ja som verný predovšetkým svojej vlasti a svojmu ľudu.“
Rovnakú predstavu má mnoho prívržencov Dočasnej rady, keď sa ich pýtam, ako treba riešiť prípady zajatcov, ako sú napríklad Awdelwahád a Fordžaniová. „Osobne som presvedčený, že tí vzdelanci, ktorí z Kaddáfího absurdných táranín robili akademické teórie, nesú viac viny ako títo vojaci,“ vysvetľuje vysokoškolský učiteľ.
„Keby sa bol Kaddáfí pred niekoľkými dňami zbalil a zmizol ako tuniský prezident Ben Alí, možno by sa boli Líbyjčania pozabíjali pri krvavom boji o moc,“ pritakáva El Garwí. „Lenže boj proti Kaddáfímu nás spojil. Tú skúsenosť máme všetci rovnakú, a tak sme pochopili, že sme všetci podobní a čo môžeme v prípadnej občianskej vojne stratiť.“ Autor je stály spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.