Máte problém? Obráťte sa na nás s čímkoľvek. Tvrdíte, že nemáte problém? Neveríme vám, každý má predsa nejaký problém. S touto šikovnou taktikou si minulý pondelok rozložili pred Úradom vlády v Bratislave svoje žlté stany Dobrovoľní duchovní Scientologickej cirkvi.
Žijeme vo svete kampaní. Ako nôž do masla vnikajú do našej mysle polarizujúce otázky. Ste ZA alebo PROTI. S túžbou pridať sa do toho správneho košiara nás – úbohých dezorientovaných občanov – lákajú raz ľudskoprávni aktivisti, inokedy tí ekologickí či odporcovia interrupcií. Všetci chcú náš zdevalvovaný hlas, sú však aj takí, ktorí chcú čosi zásadné – našu dušu, podobne ako ten vodník v slávnom českom filme s Josefom Kemrom. Do tohto preplneného pomyselného hypermarketu najnovšie s programom širokospektrálnej pomoci (od krízy v rodinách až po živelné katastrofy vo svete) vstupujú scientológovia, ktorí už pritom na Slovensku pôsobia asi pätnásť rokov. Hľadajú ľudí v núdzi, chcú im pomôcť. Cieľ je to, pravda, šľachetný.
Jeden veľký problém však majú aj sami scientológovia. Mnohí ich pod dojmom varovných správ zo zahraničia považujú za nebezpečnú sektu.
.cesta do stanu
Je to irónia dejín. Starší Bratislavčania to miesto na Námestí slobody poznajú ako bývalý „gottwalďák“, kde stálo súsošie komunistického prezidenta s krvavými rukami, ktoré po roku 1989 odstránili dynamitom. O sto metrov ďalej sídli Úrad vlády. Ideálna príležitosť, aby aj profesionálni ministri využívali služby tých dobrovoľných (anglický výraz „volunteer minister“ scientológovia prekladajú do slovenčiny ako dobrovoľní duchovní). Každý z nich má svoj problém a s každým z nich máme problém aj my ostatní.
Keď sem prídete ráno, uvidíte na okolitých lavičkách v teplých lúčoch jesenného slnka dospávať bezdomovcov. Tí zjavne o sofistikované rady nestoja. Ak však prídete podvečer, zbadáte to čudo takpovediac v plnej kráse. Obrovský žltý stan s tromi vežičkami vyžaruje svetlo, na boku emblém celosvetového hnutia Dobrovoľných duchovných, ktoré má už údajne viac ako 100-tisíc členov. Cez igelitové okno vidíte nejasné kontúry postáv, ktoré rady prijímajú a tiež postáv, ktoré rady poskytujú. Tie druhé držia v ruke akési papiere a gestikulujú. Vládne tu ticho, pokoj, harmonická atmosféra. Asi ako v didaktických príručkách na šťastný život. Až neskôr si všimnete, že v chladnom stane (vonku už býva nad nulou) je aj akési ležadlo s úhľadne zloženou dekou a vankúšom. Že by variácia legendárnej pohovky Majstra Freuda?
Podídete bližšie. Opýtate sa nesmelo mohutnej dievčiny v žltej vetrovke, ktorá stojí pri vchode s propagačnými letáčikmi v rukách, o čo tu ide. „Poďte dovnitř a uvidíte,“ povie lámanou češtinou a dodá: „Já sem Lotyško.“ Podľa reči a intonácie iných náborových pracovníkov zistíte, že tu ide vskutku o medzinárodný ansámbl.
Jedno treba uznať. Majú to ozaj perfektne zorganizované, vyrobené a inštalované. Kvalitné informačné materiály – panely, letáčiky a brožúrky –, veľkoplošná plochá obrazovka pri vchode, na ktorej „bežia“ v slučke ukážky z pomoci scientológov pri humanitárnych katastrofách vo svete. Tvrdia o sebe, že pomáhali v posledných rokoch takmer všade. Na Ground Zero po 09/11, po cunami v Ázii, po teroristických útokoch v Londýne a inde. Niet dôvodu a priori neveriť, avšak pozornému oku fotografa neunikne detail, že v snahe zvýšiť pôsobivosť brožúry nazvanej Odpoveď na svetové katastrofy – Niečo sa s tým dá urobiť sa s obrázkami manipulovalo. Scientológ v žltej bunde, ktorý na tej čiernobielej fotografii stojí a radí mladej žene na King´s Cross v Londýne po teroristickom útoku v júli 2005 je tam evidentne domontovaný. Nevadí, možno stál o pár metrov inde a grafikovi sa to hodilo takto. Nemusí byť vo všetkom konšpirácia...
Vzápätí k vám pristúpi mladý sympatický muž, scientológ z Levíc, kde vzniklo svojho času prvé dianetické (pozor, nepliesť si so slovom diabetické!) centrum na Slovensku. Hra na mačku a myš, teda na anonymného zvedavého návštevníka, vás po chvíľke prestane baviť. Predstavíte sa ako novinár a predseda správnej rady humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Mladý muž spozornie. „Vaši kolegovia z Človeka v ohrození nás minule s ponukou na spoluprácu slušne vyhodili,“ povie. A vy vysvetlíte, že sa tomu nemožno čudovať, keďže majú povesť náboženskej sekty a to jediné, čo človek na tomto svete má (okrem duše, pravda), je meno. Mladý muž sa chápajúc usmeje a vytočí na mobile číslo dvoch kolegov, šéfa európskej kampane a šéfa z Bratislavy. „Prídu o tri minúty,“ povie s úsmevom. V družnom rozhovore o svete a okolí s ním potom strávite čakajúc na šéfov dobrých dvadsať minút. Mierne omeškanie však veľkoryso odpustíte. Ako zistíte neskôr, je to jediná nepríjemnosť, ktorá sa vám tu v ten večer prihodí.
.od problémov so svokrou po cunami
Slovenský scientológ Martin Jurišič v správe agentúry TASR z 18. 9. uvádza, že účelom práve prebiehajúcej prezentácie nie je nábor nových dobrovoľníkov do krízových oblastí sveta, ale pomôcť ľuďom zvládnuť ich „každodenné katastrofy“. Do žltého stanu už prišla pani, ktorú boleli kríže. Vyšla vraj bez bolestí. Alebo mladík, ktorý má problémy s drogami či slečna, ktorú opúšťa priateľ. Instantné rady a zázraky na počkanie sú však kriticky uvažujúcim jednotlivcom vždy podozrivé.
Pre názornosť v stane rozložili aj panely demonštrujúce na fotografiách s hercami-modelmi možné problémy medziľudských vzťahov. Pripomínajú komiks. Tak napríklad smiešne pôsobí ukážka akoby z americkej „strednotriednej“ rodinky (neurotici z New Yorku?), kde si upravená babička zákerne sťažuje svojej dcére na zaťov príjem. Výsledok? Tušíte správne. Zať úhľadne učesaný ako Ken (partner Barbie) hromží na manželku, tá na neho vystiera zlostné pästičky, pričom svokra sa, sediac na gauči, na tom zabáva. Čo myslíte, pomôže nám však v podobných prípadoch posedenie v scientologickom stane? Slovenským pomerom celkom nesedí ani panel s ukážkou zasadania ekologického združenia. Opäť: úhľadne upravený mladý muž v obleku a žena v slušivom kostýme, obaja s americkým lookom (nijaký strapatý aktivista lesoochranárskeho zoskupenia VLK) na sérii obrázkov riešia problém nízkej podpory verejnosti svojmu úsiliu. Čo s tým? Opäť tušíte správne. Urobia prieskum verejnej mienky. Ten však ukáže, že až 54 percent respondentov má obavu zo zničenia pobrežia. Ťažko povedať, ako s tým naložiť na Slovensku, kde nemáme more.
Všetko sú to nepochybne vážne traumy – rodinné aj pracovné –, príklady mizernej komunikácie, ale môžeme dôvodne pochybovať, či život pripomína instantnú polievku, ktorú vysypete podľa návodu do vody a za tri minúty ju uvaríte. To už však do stanu prichádza Stephen Shinn, európsky koordinátor pre program Dobrovoľných duchovných, a spolu s ním Štefan Lopušný, riaditeľ Centra Scientológie v Bratislave. Prvá logická otázka je, v čom je ich organizácia so širokým záberom aktivít (od problémov so svokrou až po cunami) iná a lepšia oproti iným špecializovaným organizáciám či psychológom. Humanitárnu pomoc predsa odborne poskytujú humanitárne organizácie, pomoc bezdomovcom či drogovo závislým zase na to zamerané mimovládky v spolupráci s lekármi. Isteže, škrípe to, systém je nedokonalý, avšak máme ho.
„Hlavný rozdiel medzi nami a nimi spočíva v tom, že my scientológovia máme vďaka metóde L. Rona Hubbarda, nášho zakladateľa, vyššiu mieru úspešnosti. Naša organizácia zameraná v USA na pomoc drogovo závislým Narconon má až 80-percentnú úspešnosť,“ tvrdí Shinn. Podobný argument, teda vyššiu úspešnosť (s čím a ako porovnávanú?) používa aj v prípade iných oblastí, napríklad psychologickej pomoci po katastrofách.
.návod na použitie sveta?
Metóda a logistika sú jednoduché. Záujemca o pomoc môže prísť do žltého stanu a bez toho, aby sa „upísal“ scientológom – ako tvrdí Shinn – ich môže požiadať o pomoc, ktorú mu poskytnú bezplatne. Ak však príde záujemca o prácu Dobrovoľného duchovného, ktorá nie je z podstaty veci honorovaná, musí získať isté vedomosti a zručnosti. Na ten účel by si mal zakúpiť kolekciu devätnástich brožúrok po 125 korún (ide údajne o cenu zodpovedajúcu iba nákladom na tlač) a začať poctivo študovať. Až naštuduje, mal by absolvovať tréning, ktorý preverí jeho vedomosti aj etiku. Je však otázka, ako scientológovia posúdia, kto je pre nich vhodný.
„Ľudí netriedime. Zisťujeme najmä, či je daná osoba eticky a morálne na úrovni, či drží svoje slovo a hovorí pravdu. Ak nie, aj takým ľuďom sa usilujeme pomôcť,“ vysvetľuje Shinn. Jeho kolega Lopušný dodáva: „U nás nikdy nepadne otázka, kto je akého vierovyznania či politického názoru. To je každého osobná vec. My od nikoho ani nežiadame, aby zmenil svoju vieru. Chceme iba jedno. Na to, aby ste mohli pomáhať iným, musíte mať pod kontrolou svoj vlastný život. Namiesto pojmu podvedomie používame iný výraz – reaktívna myseľ. Sú to minulé bolestivé zážitky, ktoré spôsobujú, že máte problém komunikovať.“
Opäť sa s tým dá súhlasiť. Ale na to, aby niekto vstupoval do výsostne intímnych sfér druhého človeka a zodpovedne mu radil, čo má robiť, musí mať dve veci – empatiu v spojení s kvalifikáciou alebo trúfalosť. Čo z toho získa absolvent scientologického kurzu, na to už si musí odpovedať každý sám. Lopušný s úsmevom a pochopením dodáva, že prišiel za nimi jeden pán so žiadosťou o pomoc, bál sa však, že ho ovládnu. Presvedčiť ho o opaku nie je možné, možná je iba jedna rada – kto sa bojí, nech ten stan radšej obíde.
Ak sa vrátime na úvod, tak etické témy, ktoré nastoľuje dnešná doba, nepovažuje Lopušný za správne. „Otázka, či ste ZA alebo PROTI interrupciám nie je dobrá otázka. Treba sa pýtať, prečo je to 16-ročné dievča tehotné. Kde boli rodičia, a kde bola spoločnosť? Viem, to dievča potrebuje pomoc teraz a tu. Lenže bol by som hlupák, keď mi praskne radiátor, aby som donekonečna zbieral tú vodu z podlahy. Urobím to raz, potom však musím opraviť radiátor, aby sa to neopakovalo.“
V každom prípade, rozhovor s uvažujúcimi ľuďmi v žltom stane môže byť podnetný. Nič menej a nič viac. Je však nanajvýš vhodné zachovať si od tohto amerického implantátu kritický odstup, tak ako od všetkého, čo pripomína návod na použite sveta.
.andrej Bán
Žijeme vo svete kampaní. Ako nôž do masla vnikajú do našej mysle polarizujúce otázky. Ste ZA alebo PROTI. S túžbou pridať sa do toho správneho košiara nás – úbohých dezorientovaných občanov – lákajú raz ľudskoprávni aktivisti, inokedy tí ekologickí či odporcovia interrupcií. Všetci chcú náš zdevalvovaný hlas, sú však aj takí, ktorí chcú čosi zásadné – našu dušu, podobne ako ten vodník v slávnom českom filme s Josefom Kemrom. Do tohto preplneného pomyselného hypermarketu najnovšie s programom širokospektrálnej pomoci (od krízy v rodinách až po živelné katastrofy vo svete) vstupujú scientológovia, ktorí už pritom na Slovensku pôsobia asi pätnásť rokov. Hľadajú ľudí v núdzi, chcú im pomôcť. Cieľ je to, pravda, šľachetný.
Jeden veľký problém však majú aj sami scientológovia. Mnohí ich pod dojmom varovných správ zo zahraničia považujú za nebezpečnú sektu.
.cesta do stanu
Je to irónia dejín. Starší Bratislavčania to miesto na Námestí slobody poznajú ako bývalý „gottwalďák“, kde stálo súsošie komunistického prezidenta s krvavými rukami, ktoré po roku 1989 odstránili dynamitom. O sto metrov ďalej sídli Úrad vlády. Ideálna príležitosť, aby aj profesionálni ministri využívali služby tých dobrovoľných (anglický výraz „volunteer minister“ scientológovia prekladajú do slovenčiny ako dobrovoľní duchovní). Každý z nich má svoj problém a s každým z nich máme problém aj my ostatní.
Keď sem prídete ráno, uvidíte na okolitých lavičkách v teplých lúčoch jesenného slnka dospávať bezdomovcov. Tí zjavne o sofistikované rady nestoja. Ak však prídete podvečer, zbadáte to čudo takpovediac v plnej kráse. Obrovský žltý stan s tromi vežičkami vyžaruje svetlo, na boku emblém celosvetového hnutia Dobrovoľných duchovných, ktoré má už údajne viac ako 100-tisíc členov. Cez igelitové okno vidíte nejasné kontúry postáv, ktoré rady prijímajú a tiež postáv, ktoré rady poskytujú. Tie druhé držia v ruke akési papiere a gestikulujú. Vládne tu ticho, pokoj, harmonická atmosféra. Asi ako v didaktických príručkách na šťastný život. Až neskôr si všimnete, že v chladnom stane (vonku už býva nad nulou) je aj akési ležadlo s úhľadne zloženou dekou a vankúšom. Že by variácia legendárnej pohovky Majstra Freuda?
Podídete bližšie. Opýtate sa nesmelo mohutnej dievčiny v žltej vetrovke, ktorá stojí pri vchode s propagačnými letáčikmi v rukách, o čo tu ide. „Poďte dovnitř a uvidíte,“ povie lámanou češtinou a dodá: „Já sem Lotyško.“ Podľa reči a intonácie iných náborových pracovníkov zistíte, že tu ide vskutku o medzinárodný ansámbl.
Jedno treba uznať. Majú to ozaj perfektne zorganizované, vyrobené a inštalované. Kvalitné informačné materiály – panely, letáčiky a brožúrky –, veľkoplošná plochá obrazovka pri vchode, na ktorej „bežia“ v slučke ukážky z pomoci scientológov pri humanitárnych katastrofách vo svete. Tvrdia o sebe, že pomáhali v posledných rokoch takmer všade. Na Ground Zero po 09/11, po cunami v Ázii, po teroristických útokoch v Londýne a inde. Niet dôvodu a priori neveriť, avšak pozornému oku fotografa neunikne detail, že v snahe zvýšiť pôsobivosť brožúry nazvanej Odpoveď na svetové katastrofy – Niečo sa s tým dá urobiť sa s obrázkami manipulovalo. Scientológ v žltej bunde, ktorý na tej čiernobielej fotografii stojí a radí mladej žene na King´s Cross v Londýne po teroristickom útoku v júli 2005 je tam evidentne domontovaný. Nevadí, možno stál o pár metrov inde a grafikovi sa to hodilo takto. Nemusí byť vo všetkom konšpirácia...
Vzápätí k vám pristúpi mladý sympatický muž, scientológ z Levíc, kde vzniklo svojho času prvé dianetické (pozor, nepliesť si so slovom diabetické!) centrum na Slovensku. Hra na mačku a myš, teda na anonymného zvedavého návštevníka, vás po chvíľke prestane baviť. Predstavíte sa ako novinár a predseda správnej rady humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Mladý muž spozornie. „Vaši kolegovia z Človeka v ohrození nás minule s ponukou na spoluprácu slušne vyhodili,“ povie. A vy vysvetlíte, že sa tomu nemožno čudovať, keďže majú povesť náboženskej sekty a to jediné, čo človek na tomto svete má (okrem duše, pravda), je meno. Mladý muž sa chápajúc usmeje a vytočí na mobile číslo dvoch kolegov, šéfa európskej kampane a šéfa z Bratislavy. „Prídu o tri minúty,“ povie s úsmevom. V družnom rozhovore o svete a okolí s ním potom strávite čakajúc na šéfov dobrých dvadsať minút. Mierne omeškanie však veľkoryso odpustíte. Ako zistíte neskôr, je to jediná nepríjemnosť, ktorá sa vám tu v ten večer prihodí.
.od problémov so svokrou po cunami
Slovenský scientológ Martin Jurišič v správe agentúry TASR z 18. 9. uvádza, že účelom práve prebiehajúcej prezentácie nie je nábor nových dobrovoľníkov do krízových oblastí sveta, ale pomôcť ľuďom zvládnuť ich „každodenné katastrofy“. Do žltého stanu už prišla pani, ktorú boleli kríže. Vyšla vraj bez bolestí. Alebo mladík, ktorý má problémy s drogami či slečna, ktorú opúšťa priateľ. Instantné rady a zázraky na počkanie sú však kriticky uvažujúcim jednotlivcom vždy podozrivé.
Pre názornosť v stane rozložili aj panely demonštrujúce na fotografiách s hercami-modelmi možné problémy medziľudských vzťahov. Pripomínajú komiks. Tak napríklad smiešne pôsobí ukážka akoby z americkej „strednotriednej“ rodinky (neurotici z New Yorku?), kde si upravená babička zákerne sťažuje svojej dcére na zaťov príjem. Výsledok? Tušíte správne. Zať úhľadne učesaný ako Ken (partner Barbie) hromží na manželku, tá na neho vystiera zlostné pästičky, pričom svokra sa, sediac na gauči, na tom zabáva. Čo myslíte, pomôže nám však v podobných prípadoch posedenie v scientologickom stane? Slovenským pomerom celkom nesedí ani panel s ukážkou zasadania ekologického združenia. Opäť: úhľadne upravený mladý muž v obleku a žena v slušivom kostýme, obaja s americkým lookom (nijaký strapatý aktivista lesoochranárskeho zoskupenia VLK) na sérii obrázkov riešia problém nízkej podpory verejnosti svojmu úsiliu. Čo s tým? Opäť tušíte správne. Urobia prieskum verejnej mienky. Ten však ukáže, že až 54 percent respondentov má obavu zo zničenia pobrežia. Ťažko povedať, ako s tým naložiť na Slovensku, kde nemáme more.
Všetko sú to nepochybne vážne traumy – rodinné aj pracovné –, príklady mizernej komunikácie, ale môžeme dôvodne pochybovať, či život pripomína instantnú polievku, ktorú vysypete podľa návodu do vody a za tri minúty ju uvaríte. To už však do stanu prichádza Stephen Shinn, európsky koordinátor pre program Dobrovoľných duchovných, a spolu s ním Štefan Lopušný, riaditeľ Centra Scientológie v Bratislave. Prvá logická otázka je, v čom je ich organizácia so širokým záberom aktivít (od problémov so svokrou až po cunami) iná a lepšia oproti iným špecializovaným organizáciám či psychológom. Humanitárnu pomoc predsa odborne poskytujú humanitárne organizácie, pomoc bezdomovcom či drogovo závislým zase na to zamerané mimovládky v spolupráci s lekármi. Isteže, škrípe to, systém je nedokonalý, avšak máme ho.
„Hlavný rozdiel medzi nami a nimi spočíva v tom, že my scientológovia máme vďaka metóde L. Rona Hubbarda, nášho zakladateľa, vyššiu mieru úspešnosti. Naša organizácia zameraná v USA na pomoc drogovo závislým Narconon má až 80-percentnú úspešnosť,“ tvrdí Shinn. Podobný argument, teda vyššiu úspešnosť (s čím a ako porovnávanú?) používa aj v prípade iných oblastí, napríklad psychologickej pomoci po katastrofách.
.návod na použitie sveta?
Metóda a logistika sú jednoduché. Záujemca o pomoc môže prísť do žltého stanu a bez toho, aby sa „upísal“ scientológom – ako tvrdí Shinn – ich môže požiadať o pomoc, ktorú mu poskytnú bezplatne. Ak však príde záujemca o prácu Dobrovoľného duchovného, ktorá nie je z podstaty veci honorovaná, musí získať isté vedomosti a zručnosti. Na ten účel by si mal zakúpiť kolekciu devätnástich brožúrok po 125 korún (ide údajne o cenu zodpovedajúcu iba nákladom na tlač) a začať poctivo študovať. Až naštuduje, mal by absolvovať tréning, ktorý preverí jeho vedomosti aj etiku. Je však otázka, ako scientológovia posúdia, kto je pre nich vhodný.
„Ľudí netriedime. Zisťujeme najmä, či je daná osoba eticky a morálne na úrovni, či drží svoje slovo a hovorí pravdu. Ak nie, aj takým ľuďom sa usilujeme pomôcť,“ vysvetľuje Shinn. Jeho kolega Lopušný dodáva: „U nás nikdy nepadne otázka, kto je akého vierovyznania či politického názoru. To je každého osobná vec. My od nikoho ani nežiadame, aby zmenil svoju vieru. Chceme iba jedno. Na to, aby ste mohli pomáhať iným, musíte mať pod kontrolou svoj vlastný život. Namiesto pojmu podvedomie používame iný výraz – reaktívna myseľ. Sú to minulé bolestivé zážitky, ktoré spôsobujú, že máte problém komunikovať.“
Opäť sa s tým dá súhlasiť. Ale na to, aby niekto vstupoval do výsostne intímnych sfér druhého človeka a zodpovedne mu radil, čo má robiť, musí mať dve veci – empatiu v spojení s kvalifikáciou alebo trúfalosť. Čo z toho získa absolvent scientologického kurzu, na to už si musí odpovedať každý sám. Lopušný s úsmevom a pochopením dodáva, že prišiel za nimi jeden pán so žiadosťou o pomoc, bál sa však, že ho ovládnu. Presvedčiť ho o opaku nie je možné, možná je iba jedna rada – kto sa bojí, nech ten stan radšej obíde.
Ak sa vrátime na úvod, tak etické témy, ktoré nastoľuje dnešná doba, nepovažuje Lopušný za správne. „Otázka, či ste ZA alebo PROTI interrupciám nie je dobrá otázka. Treba sa pýtať, prečo je to 16-ročné dievča tehotné. Kde boli rodičia, a kde bola spoločnosť? Viem, to dievča potrebuje pomoc teraz a tu. Lenže bol by som hlupák, keď mi praskne radiátor, aby som donekonečna zbieral tú vodu z podlahy. Urobím to raz, potom však musím opraviť radiátor, aby sa to neopakovalo.“
V každom prípade, rozhovor s uvažujúcimi ľuďmi v žltom stane môže byť podnetný. Nič menej a nič viac. Je však nanajvýš vhodné zachovať si od tohto amerického implantátu kritický odstup, tak ako od všetkého, čo pripomína návod na použite sveta.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.