KNIHA M. J. Hylandová: Co se stalo (Kniha Zlín 2011)
Hylandová sa narodila v Londýne írskym rodičom, veľkú časť svojho života prežila v Austrálii. V literárnom svete nie je neznáma – jej román Carry Me Down sa v roku 2006 dostal na shortlist Man Bookerovej ceny. Kniha Co se stalo, ktorú vydala Kniha Zlín v edícii Fleet a preklade Pavla Bakiča, je jej treťou. Patrick Oxtoby rieši svoje problémy ako mnoho ľudí: útekom. Od snúbenice, ktorá ho opustila, neúspechu na univerzite, rodičov, čo mu neustále niečo vyčítajú. Spočiatku sa zdá, že únik pred minulosťou vyšiel. Patricka baví byť automechanikom a aj keď vzdelaniu nedal šancu, v prostredí, kde chce začať znova, má vždy tak nejako navrch. No niečo sa stane. Nevysvetliteľný skrat, konanie v afekte, keď stačí len sekunda a zrazu je všetko úplne inak. Príbeh autorka podáva očami hlavnej postavy a my spolu s Patrickom a jeho okolím nechápeme, čo sa to vlastne stalo. Je to dokonale sugestívne a čitateľa núti konfrontovať vlastné skúsenosti zo situácií, keď sa niečo za malý okamih zvrtlo totálne iným smerom. Nie vždy to má fatálne následky, ale ten potenciál existuje vždy. Autorka majstrovsky vykresľuje každý detail do najmenších podrobností, odhaľuje zákutia mysle hlavného hrdinu, a tak nás spolu s ním znova a znova vedie k momentu, keď sa „to“ stalo a k úvahám, „čo“ to mohlo zmeniť. „Nemůžu přestat snít o tom, že se to všechno otočí.“
.eva Güttlerová KNIHA Daniel Pennac: Pes paličák (Baobab 2011)
Daniela Pennaca (1944), francúzskeho učiteľa a spisovateľa, preslávili svojsky nápadité, netradičné detektívne romány o pánu Benjaminovi Malaussenovi, mužovi so zvláštnym povolaním – bol obetným baránkom v obchodnom dome. Doma mal čudesnú početnú rodinu a smradľavo prdiaceho psa Júliusa. Jeho meno nájdeme aj v dedikácii Pennacovej najnovšej knihy Pes paličák, ktorú venoval psom, čo mu boli kamarátmi. Príbeh psa – volá sa jednoducho Pes a patrí ku gulášom, orieškom, pouličným zmeskám, krížencom –, škaredého, malého, opusteného, ale s otvoreným srdcom čakajúceho na priateľstvo a milujúcu paničku, zhltnú väčšie deti, no ani dospelí (najmä psičkári) sa nebudú nudiť, lebo Pennac svojmu remeslu stopercentne rozumie. Hovorí, že sa netreba vzdať ani báť, treba vytrvať, sledovať pachovú stopu, dobré opätovať dobrým a niekedy aj lesť použiť. A mať trochu šťastia. Inak sa z vedra s vodou, kde vás chcú hneď po narodení utopiť, jednoducho nedostanete. Inak si paničku nevychováte. Hoci sa náš hlavný hrdina nápadne podobá na obrovského potkana, súkmeňovci ho vcelku považujú za sympaťáka. Má rád rozhovory s nimi: „Tak například, co uděláš, když tě chce nějaký člověk bít?“ „Napadnu ho dřív než on mě!“ odpověděl Pes a celý se naježil. „Pitomče! Tebe by se nelekla ani moucha... Posadíš se, zatváříš se jak tuplovanej blb, skloníš hlavu, buď na jednu, nebo na druhou stranu, jedno ucho schlípneš, druhý vztyčíš a budeš na něho vejrat.“
.zuzana Mojžišová VÝSTAVA Fotografové války 1914 – 1918 (Starý Kráľovský palác v Prahe)
V Prahe na Hradčanoch sa práve skončila kultivovane nainštalovaná, objavná a unikátna výstava Fotografové války 1914 – 1918. Výstave pred dvoma rokmi predchádzala prehliadka fotografií anonymného autora Pěšky za 1. světovou válkou. Na začiatku oboch projektov bola výzva Správy Pražského hradu pre všetkých občanov: Ak máte doma fotografie alebo negatívy z prvej svetovej vojny, mohli by ste nám ich poskytnúť. Ozvalo sa päťdesiat ľudí, kurátor Jaroslav Kučera z nich vybral kolekcie štyroch autorov, všetko vojakov rakúsko-uhorskej c. k. armády: Gustava Broža, Jana Myšičku, Jana Neuberta a Jendu Rajmana. Fotografi to boli amatérski, no ich diela sú dokonale profesionálne, nielen obsahom, ale aj formálnym a technickým vyhotovením. Máme pred očami bojiská bez vojakov, ubytovne, poľné nemocnice, röntgenovanie, poľné kuchyne, operácie, dojčiacu civilistku, krojované domorodkyne, zabudnuté mŕtvoly, zvony, čo sa pretavia na kanóny, hĺbenie zákopov, kone, horiace dedinské domy, čatára s karabínou, vojnové Vianoce, rozdeľovanie vína, oddychujúcich vojakov, pochodujúcich vojakov, spiacich vojakov, sánkujúcich sa vojakov. Fotografie plné znepokojivého pokoja, ticha pred búrkou, nezachytávajú boje ako tradičné vojnové fotky, autori vystavených obrázkov totiž fotili len vtedy, keď sa nebojovalo. Keď sa bojovalo, bojovali. Preto sú ich fotky také silné. A napriek zobrazenému – krásne.
.zuzana Mojžišová
Hylandová sa narodila v Londýne írskym rodičom, veľkú časť svojho života prežila v Austrálii. V literárnom svete nie je neznáma – jej román Carry Me Down sa v roku 2006 dostal na shortlist Man Bookerovej ceny. Kniha Co se stalo, ktorú vydala Kniha Zlín v edícii Fleet a preklade Pavla Bakiča, je jej treťou. Patrick Oxtoby rieši svoje problémy ako mnoho ľudí: útekom. Od snúbenice, ktorá ho opustila, neúspechu na univerzite, rodičov, čo mu neustále niečo vyčítajú. Spočiatku sa zdá, že únik pred minulosťou vyšiel. Patricka baví byť automechanikom a aj keď vzdelaniu nedal šancu, v prostredí, kde chce začať znova, má vždy tak nejako navrch. No niečo sa stane. Nevysvetliteľný skrat, konanie v afekte, keď stačí len sekunda a zrazu je všetko úplne inak. Príbeh autorka podáva očami hlavnej postavy a my spolu s Patrickom a jeho okolím nechápeme, čo sa to vlastne stalo. Je to dokonale sugestívne a čitateľa núti konfrontovať vlastné skúsenosti zo situácií, keď sa niečo za malý okamih zvrtlo totálne iným smerom. Nie vždy to má fatálne následky, ale ten potenciál existuje vždy. Autorka majstrovsky vykresľuje každý detail do najmenších podrobností, odhaľuje zákutia mysle hlavného hrdinu, a tak nás spolu s ním znova a znova vedie k momentu, keď sa „to“ stalo a k úvahám, „čo“ to mohlo zmeniť. „Nemůžu přestat snít o tom, že se to všechno otočí.“
.eva Güttlerová KNIHA Daniel Pennac: Pes paličák (Baobab 2011)
Daniela Pennaca (1944), francúzskeho učiteľa a spisovateľa, preslávili svojsky nápadité, netradičné detektívne romány o pánu Benjaminovi Malaussenovi, mužovi so zvláštnym povolaním – bol obetným baránkom v obchodnom dome. Doma mal čudesnú početnú rodinu a smradľavo prdiaceho psa Júliusa. Jeho meno nájdeme aj v dedikácii Pennacovej najnovšej knihy Pes paličák, ktorú venoval psom, čo mu boli kamarátmi. Príbeh psa – volá sa jednoducho Pes a patrí ku gulášom, orieškom, pouličným zmeskám, krížencom –, škaredého, malého, opusteného, ale s otvoreným srdcom čakajúceho na priateľstvo a milujúcu paničku, zhltnú väčšie deti, no ani dospelí (najmä psičkári) sa nebudú nudiť, lebo Pennac svojmu remeslu stopercentne rozumie. Hovorí, že sa netreba vzdať ani báť, treba vytrvať, sledovať pachovú stopu, dobré opätovať dobrým a niekedy aj lesť použiť. A mať trochu šťastia. Inak sa z vedra s vodou, kde vás chcú hneď po narodení utopiť, jednoducho nedostanete. Inak si paničku nevychováte. Hoci sa náš hlavný hrdina nápadne podobá na obrovského potkana, súkmeňovci ho vcelku považujú za sympaťáka. Má rád rozhovory s nimi: „Tak například, co uděláš, když tě chce nějaký člověk bít?“ „Napadnu ho dřív než on mě!“ odpověděl Pes a celý se naježil. „Pitomče! Tebe by se nelekla ani moucha... Posadíš se, zatváříš se jak tuplovanej blb, skloníš hlavu, buď na jednu, nebo na druhou stranu, jedno ucho schlípneš, druhý vztyčíš a budeš na něho vejrat.“
.zuzana Mojžišová VÝSTAVA Fotografové války 1914 – 1918 (Starý Kráľovský palác v Prahe)
V Prahe na Hradčanoch sa práve skončila kultivovane nainštalovaná, objavná a unikátna výstava Fotografové války 1914 – 1918. Výstave pred dvoma rokmi predchádzala prehliadka fotografií anonymného autora Pěšky za 1. světovou válkou. Na začiatku oboch projektov bola výzva Správy Pražského hradu pre všetkých občanov: Ak máte doma fotografie alebo negatívy z prvej svetovej vojny, mohli by ste nám ich poskytnúť. Ozvalo sa päťdesiat ľudí, kurátor Jaroslav Kučera z nich vybral kolekcie štyroch autorov, všetko vojakov rakúsko-uhorskej c. k. armády: Gustava Broža, Jana Myšičku, Jana Neuberta a Jendu Rajmana. Fotografi to boli amatérski, no ich diela sú dokonale profesionálne, nielen obsahom, ale aj formálnym a technickým vyhotovením. Máme pred očami bojiská bez vojakov, ubytovne, poľné nemocnice, röntgenovanie, poľné kuchyne, operácie, dojčiacu civilistku, krojované domorodkyne, zabudnuté mŕtvoly, zvony, čo sa pretavia na kanóny, hĺbenie zákopov, kone, horiace dedinské domy, čatára s karabínou, vojnové Vianoce, rozdeľovanie vína, oddychujúcich vojakov, pochodujúcich vojakov, spiacich vojakov, sánkujúcich sa vojakov. Fotografie plné znepokojivého pokoja, ticha pred búrkou, nezachytávajú boje ako tradičné vojnové fotky, autori vystavených obrázkov totiž fotili len vtedy, keď sa nebojovalo. Keď sa bojovalo, bojovali. Preto sú ich fotky také silné. A napriek zobrazenému – krásne.
.zuzana Mojžišová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.