.sankt Gallen
Sankt Gallen v Štajersku (nezamieňať s oveľa známejším švajčiarskym menovcom) je malebné mestečko obklopené národnými parkmi Gesäuse a Kalkalpen. Ideálne východisko na turistiku do okolitých vápencových masívov, zdanlivo prekvapivé miesto na stretnutie s klasikmi hudby 20. storočia Webernom, Stravinským a Satiem. „Dostávame aj štátnu podporu, no veľmi malú,“ hovorí mi pani v kancelárii festivalu, ktorý sa tu koná už dvadsaťpäť rokov. Podobné vety počúvam často, v jej hlase však nebola (v mnohom oprávnená) sebaľútosť slovenských usporiadateľov. Koncerty totiž väčšinou sponzorsky pokryjú miestne firmy a podnikatelia. Medzi nimi napríklad i penzión, kde som bol ubytovaný. Festival na „zelenej lúke“ založil nemecký manažér, domáci sa s ním však po roku rozlúčili, nadviazali kontakty s renomovanými hudobníkmi a začali formovať profil podujatia s nimi. Medzi dramaturgické konštanty patria prezentácia mladých talentov a súčasná hudba. „Páči sa mi, že tu človek nemusí riešiť, či sa predá dostatok lístkov alebo robiť dramaturgické kompromisy ako pri veľkých inštitúciách. Umelecká i ľudská komunikácia je bezprostrednejšia“ povedal mi po koncerte Alexej Ľubimov, ktorý sa do Sankt Gallenu vracia už roky. Ruský klavirista patrí k celosvetovo žiadaným umelcom, okolo ktorých však nikdy nevládol marketingový ošiaľ. V Sovietskom zväze propagoval hudbu avantgardných skladateľov zo Západu, ale i diela svojich súčasníkov Schnittkeho, Gubajduliny, Silvestrova alebo Pärta. Na záujem o „ideologicky nevyhovujúcich“ autorov aj doplatil. „Pobaltské štáty boli voči mnohým veciam otvorenejšie, no i tam som napokon narazil na niekoho, kto raz po koncerte zavolal do Moskvy a bol z toho zákaz vystupovania na sedem rokov,“ spomína. Na otázku, čo počas toho obdobia robil, odpovedá s miernou iróniou: „Mohol som robiť, čo sa mi len zachcelo.“ V telocvični miestnej školy sa o pol ôsmej večer stretáva niekoľko desiatok ľudí – predpokladám, že väčšinou priateľov a susedov. Najskôr zaznejú Webernove a Stravinského piesne s výbornou litovskou speváčkou. Potom prichádza na rad repetitívna hudba Le Fils des Etoiles Erika Satieho (1866–1925). V takmer neuvádzanom diele excentrického vizionára z prelomu storočí, ktorý inšpiroval i provokoval zároveň, pomaly plynúce tóny umocňuje videoprojekcia, v druhej časti sa pridáva tanečníčka. Exkluzívny projekt by z hľadiska náročnosti a frekvencie uvádzania spomínaných autorov patril na Slovensku na festival súčasnej hudby. „S takýmto niečím sa človek len tak nestretne,“ povedala po skončení dáma v rokoch hrdo svojej susede. A to bola na rade ešte skladba mladého litovského skladateľa Vykintasa Baltakasa... .pannonhalma
Starobylé benediktínske opátstvo v maďarskej Pannonhalme, ktoré je zapísané v zozname UNESCO a leží približne pol hodiny cesty autom z Győru smerom na Veszprém, zarezonovalo nedávno v európskych médiách v súvislosti so želaním Otta von Habsburga, aby tu pochovali jeho srdce. Na toto fascinujúce miesto sa už niekoľko rokov vraciam kvôli festivalu súčasného umenia Arcus temporum, a aj preto sa možno trochu domýšľavo domnievam, že rozhodnutiu dediča rakúsko-uhorského impéria celkom rozumiem. Rozsiahle arborétum, sady a polia levandule na kopci, ktorý dominuje okolitej mierne zvlnenej krajine, zvláštny pokoj, v ktorom sa stretáva minulosť so súčasnosťou, ale aj inšpirujúce aktivity benediktínov rovnako sa zaujímajúcich o súčasnú architektúru, divadlo alebo hudbu, robia kláštor výnimočným. Festival tento rok ponúkol kolekciu krátkych filmov egyptských tvorcov, ale aj viacero tanečných a divadelných projektov, z ktorých ma azda najviac zaujala efektná pohybová groteska Ferenca Fehéra Tao Te parodujúca bojové scény z počítačových hier. Mladý tanečník a choreograf z Konga Faustin Linyekula rozprával, tancoval a spieval o hľadaní vlastných koreňov a svojej krajine. Hoci jeho predstavenie bolo podľa mňa trochu príliš šité na mieru európskemu publiku, zaujalo osobným svedectvom, ktoré na rozdiel od novinových titulkov a televíznych správ oslovuje bezprostrednosťou vlastnej skúsenosti. Z hudby benediktíni tradične prezentujú na festivale dvojicu skladateľov – klasika a súčasníka. Do neľahkej konfrontácie s dielami Ludwiga van Beethovena tak vstúpil nemecký skladateľ Helmuth Oehring (1961). Oehring sa narodil nepočujúcim rodičom, Beethoven o sluch prišiel. Ich hudba, možno aj preto bohatá na výrazné gestá, je subjektívnou výpoveďou o zápase človeka so sebou a dráme nášho sveta. Klasik sa vzpiera, túži po katarzii, súčasník ju dokumentuje s expresiou atakujúcou precepčné možnosti publika. Ani vynikajúco hrajúci špecialisti na súčasnú hudbu ensemble mosaik ma však celkom nepresvedčili o potrebe všetkých feministických „rekvizít“, ktorými Oehring prostredníctvom textov zaťažil svoju i tak mimoriadne exaltovanú hudbu. Pri obscénne pôsobiacich gestách nepočujúcej sólistky v skladbe rummgammeln + warten uvažujem o slovách umeleckého riaditeľa festivalu Mátyása Vargu, ako benediktíni milujú tento svet láskou, ktorá im však nebráni vidieť jeho slabosti. A ako by si želali vrátiť mu pôvodnú rovnováhu. Môže im pomôcť k lepšiemu pochopeniu toho, čo sa deje „tam vonku“, takáto extrémna konfrontácia s „realitou“ ? Príjemným prekvapením bol Beethoven v interpretácii slovenských hudobníkov: huslistov Milana Paľu a Mariána Svetlíka, violistu Petra Vrbinčíka,violončelistu Jozefa Luptáka, kontrabasistu Richarda Gašpara a klaviristky Nory Škutovej. „Milan Paľa je skutočne výnimočný hudobník. Koncertuje aj mimo strednej Európy?Zastupuje ho nejaká agentúra?“ opýtal sa ma Dán Bent Sørensen, ktorý bol sídelným skladateľom Arcus temporum v roku 2008 a tentoraz sa do opátstva vrátil ako hudobný konzultant. Hanbím sa povedať, že tohto charizmatického huslistu si akosi nevšímajú ani v Slovenskej filharmónii, čo v podstate platí o väčšine hudobníkov, ktorí v Maďarsku hrali. Možno, paradoxne, najintenzívnejší zážitok som si tento rok odniesol z prezentácie plánovaných zmien interiéru nádhernej románskej baziliky, ktoré má na starosti renomovaný britský architekt John Pawson. „Kumulácia architektonickej histórie je funkciou, ktorá prináša kompromisy vo vzťahu k priestorovej a spirituálnej kvalite,“ píše sa v starostlivo pripravenej prezentácii odvážneho projektu. Keď človek vidí, ako toto miesto naozaj žije a plní svoju úlohu, ľahšie sa zmieruje s tým, že chrám skutočne nie je múzeom a benediktíni si ho prispôsobujú svojim potrebám, ako to robili už celé generácie ich predchodcov. „Nepovažujem sa za veľmi nábožensky založeného, no človek príde do Pannonhalmy, zažije tunajšiu atmosféru, vidí ako všetko do seba zapadá a musí to na neho zapôsobiť,“ povedal mi Bent Sørensen na rozlúčku. Nemôžem iné, než súhlasiť. Napokon, pestrá, otvorená a hľadajúca komunita, zložená z mníchov, študentov miestneho gymnázia, umelcov a mladých i starších ľudí najrôznejších profesií, ktorí rozhodne nepatria do kategórie „priatelia, príbuzní a známi skladateľov alebo interpretov“ ako to na festivaloch súčasnej hudby často býva, schádzajúca sa každoročne na tomto mieste, je toho najlepším dôkazom. .post scriptum
„Začiatkom tretieho tisícročia je pre mnohých ľudí domnelá nadčasovosť klasickej hudby v podstate irelevantná,“ píše vo svojej knihe Kramer a pokračuje „Problém je pravdepodobne viac kultúrny ako ekonomický a demografický. Nejde ani tak o prežitie hudby ako o jej význam pre spoločnosť.“ Myslím, že na jeho pochopenie často stačí bezprostredný kontakt. Alexej Ľubimov bude na pozvanie Stredoeurópskej hudobnej akadémie (MEMA) na Slovensku koncertovať budúci rok. Slovenských a maďarských hudobníkov si vďaka spolupráci festivalov Arcus temporum a Konvergencie bude možné vypočuť v Bratislave už posledný septembrový víkend. Autor je muzikológ.
Sankt Gallen v Štajersku (nezamieňať s oveľa známejším švajčiarskym menovcom) je malebné mestečko obklopené národnými parkmi Gesäuse a Kalkalpen. Ideálne východisko na turistiku do okolitých vápencových masívov, zdanlivo prekvapivé miesto na stretnutie s klasikmi hudby 20. storočia Webernom, Stravinským a Satiem. „Dostávame aj štátnu podporu, no veľmi malú,“ hovorí mi pani v kancelárii festivalu, ktorý sa tu koná už dvadsaťpäť rokov. Podobné vety počúvam často, v jej hlase však nebola (v mnohom oprávnená) sebaľútosť slovenských usporiadateľov. Koncerty totiž väčšinou sponzorsky pokryjú miestne firmy a podnikatelia. Medzi nimi napríklad i penzión, kde som bol ubytovaný. Festival na „zelenej lúke“ založil nemecký manažér, domáci sa s ním však po roku rozlúčili, nadviazali kontakty s renomovanými hudobníkmi a začali formovať profil podujatia s nimi. Medzi dramaturgické konštanty patria prezentácia mladých talentov a súčasná hudba. „Páči sa mi, že tu človek nemusí riešiť, či sa predá dostatok lístkov alebo robiť dramaturgické kompromisy ako pri veľkých inštitúciách. Umelecká i ľudská komunikácia je bezprostrednejšia“ povedal mi po koncerte Alexej Ľubimov, ktorý sa do Sankt Gallenu vracia už roky. Ruský klavirista patrí k celosvetovo žiadaným umelcom, okolo ktorých však nikdy nevládol marketingový ošiaľ. V Sovietskom zväze propagoval hudbu avantgardných skladateľov zo Západu, ale i diela svojich súčasníkov Schnittkeho, Gubajduliny, Silvestrova alebo Pärta. Na záujem o „ideologicky nevyhovujúcich“ autorov aj doplatil. „Pobaltské štáty boli voči mnohým veciam otvorenejšie, no i tam som napokon narazil na niekoho, kto raz po koncerte zavolal do Moskvy a bol z toho zákaz vystupovania na sedem rokov,“ spomína. Na otázku, čo počas toho obdobia robil, odpovedá s miernou iróniou: „Mohol som robiť, čo sa mi len zachcelo.“ V telocvični miestnej školy sa o pol ôsmej večer stretáva niekoľko desiatok ľudí – predpokladám, že väčšinou priateľov a susedov. Najskôr zaznejú Webernove a Stravinského piesne s výbornou litovskou speváčkou. Potom prichádza na rad repetitívna hudba Le Fils des Etoiles Erika Satieho (1866–1925). V takmer neuvádzanom diele excentrického vizionára z prelomu storočí, ktorý inšpiroval i provokoval zároveň, pomaly plynúce tóny umocňuje videoprojekcia, v druhej časti sa pridáva tanečníčka. Exkluzívny projekt by z hľadiska náročnosti a frekvencie uvádzania spomínaných autorov patril na Slovensku na festival súčasnej hudby. „S takýmto niečím sa človek len tak nestretne,“ povedala po skončení dáma v rokoch hrdo svojej susede. A to bola na rade ešte skladba mladého litovského skladateľa Vykintasa Baltakasa... .pannonhalma
Starobylé benediktínske opátstvo v maďarskej Pannonhalme, ktoré je zapísané v zozname UNESCO a leží približne pol hodiny cesty autom z Győru smerom na Veszprém, zarezonovalo nedávno v európskych médiách v súvislosti so želaním Otta von Habsburga, aby tu pochovali jeho srdce. Na toto fascinujúce miesto sa už niekoľko rokov vraciam kvôli festivalu súčasného umenia Arcus temporum, a aj preto sa možno trochu domýšľavo domnievam, že rozhodnutiu dediča rakúsko-uhorského impéria celkom rozumiem. Rozsiahle arborétum, sady a polia levandule na kopci, ktorý dominuje okolitej mierne zvlnenej krajine, zvláštny pokoj, v ktorom sa stretáva minulosť so súčasnosťou, ale aj inšpirujúce aktivity benediktínov rovnako sa zaujímajúcich o súčasnú architektúru, divadlo alebo hudbu, robia kláštor výnimočným. Festival tento rok ponúkol kolekciu krátkych filmov egyptských tvorcov, ale aj viacero tanečných a divadelných projektov, z ktorých ma azda najviac zaujala efektná pohybová groteska Ferenca Fehéra Tao Te parodujúca bojové scény z počítačových hier. Mladý tanečník a choreograf z Konga Faustin Linyekula rozprával, tancoval a spieval o hľadaní vlastných koreňov a svojej krajine. Hoci jeho predstavenie bolo podľa mňa trochu príliš šité na mieru európskemu publiku, zaujalo osobným svedectvom, ktoré na rozdiel od novinových titulkov a televíznych správ oslovuje bezprostrednosťou vlastnej skúsenosti. Z hudby benediktíni tradične prezentujú na festivale dvojicu skladateľov – klasika a súčasníka. Do neľahkej konfrontácie s dielami Ludwiga van Beethovena tak vstúpil nemecký skladateľ Helmuth Oehring (1961). Oehring sa narodil nepočujúcim rodičom, Beethoven o sluch prišiel. Ich hudba, možno aj preto bohatá na výrazné gestá, je subjektívnou výpoveďou o zápase človeka so sebou a dráme nášho sveta. Klasik sa vzpiera, túži po katarzii, súčasník ju dokumentuje s expresiou atakujúcou precepčné možnosti publika. Ani vynikajúco hrajúci špecialisti na súčasnú hudbu ensemble mosaik ma však celkom nepresvedčili o potrebe všetkých feministických „rekvizít“, ktorými Oehring prostredníctvom textov zaťažil svoju i tak mimoriadne exaltovanú hudbu. Pri obscénne pôsobiacich gestách nepočujúcej sólistky v skladbe rummgammeln + warten uvažujem o slovách umeleckého riaditeľa festivalu Mátyása Vargu, ako benediktíni milujú tento svet láskou, ktorá im však nebráni vidieť jeho slabosti. A ako by si želali vrátiť mu pôvodnú rovnováhu. Môže im pomôcť k lepšiemu pochopeniu toho, čo sa deje „tam vonku“, takáto extrémna konfrontácia s „realitou“ ? Príjemným prekvapením bol Beethoven v interpretácii slovenských hudobníkov: huslistov Milana Paľu a Mariána Svetlíka, violistu Petra Vrbinčíka,violončelistu Jozefa Luptáka, kontrabasistu Richarda Gašpara a klaviristky Nory Škutovej. „Milan Paľa je skutočne výnimočný hudobník. Koncertuje aj mimo strednej Európy?Zastupuje ho nejaká agentúra?“ opýtal sa ma Dán Bent Sørensen, ktorý bol sídelným skladateľom Arcus temporum v roku 2008 a tentoraz sa do opátstva vrátil ako hudobný konzultant. Hanbím sa povedať, že tohto charizmatického huslistu si akosi nevšímajú ani v Slovenskej filharmónii, čo v podstate platí o väčšine hudobníkov, ktorí v Maďarsku hrali. Možno, paradoxne, najintenzívnejší zážitok som si tento rok odniesol z prezentácie plánovaných zmien interiéru nádhernej románskej baziliky, ktoré má na starosti renomovaný britský architekt John Pawson. „Kumulácia architektonickej histórie je funkciou, ktorá prináša kompromisy vo vzťahu k priestorovej a spirituálnej kvalite,“ píše sa v starostlivo pripravenej prezentácii odvážneho projektu. Keď človek vidí, ako toto miesto naozaj žije a plní svoju úlohu, ľahšie sa zmieruje s tým, že chrám skutočne nie je múzeom a benediktíni si ho prispôsobujú svojim potrebám, ako to robili už celé generácie ich predchodcov. „Nepovažujem sa za veľmi nábožensky založeného, no človek príde do Pannonhalmy, zažije tunajšiu atmosféru, vidí ako všetko do seba zapadá a musí to na neho zapôsobiť,“ povedal mi Bent Sørensen na rozlúčku. Nemôžem iné, než súhlasiť. Napokon, pestrá, otvorená a hľadajúca komunita, zložená z mníchov, študentov miestneho gymnázia, umelcov a mladých i starších ľudí najrôznejších profesií, ktorí rozhodne nepatria do kategórie „priatelia, príbuzní a známi skladateľov alebo interpretov“ ako to na festivaloch súčasnej hudby často býva, schádzajúca sa každoročne na tomto mieste, je toho najlepším dôkazom. .post scriptum
„Začiatkom tretieho tisícročia je pre mnohých ľudí domnelá nadčasovosť klasickej hudby v podstate irelevantná,“ píše vo svojej knihe Kramer a pokračuje „Problém je pravdepodobne viac kultúrny ako ekonomický a demografický. Nejde ani tak o prežitie hudby ako o jej význam pre spoločnosť.“ Myslím, že na jeho pochopenie často stačí bezprostredný kontakt. Alexej Ľubimov bude na pozvanie Stredoeurópskej hudobnej akadémie (MEMA) na Slovensku koncertovať budúci rok. Slovenských a maďarských hudobníkov si vďaka spolupráci festivalov Arcus temporum a Konvergencie bude možné vypočuť v Bratislave už posledný septembrový víkend. Autor je muzikológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.