na začiatku septembra so železnou pravidelnosťou zacítim vo vzduchu tú zvláštnu vôňu spojenú s nástupom do školy, stačí mi zavrieť oči. Je to zmes vône nových zošitov, starých učebníc, igelitových obalov, chemického kabinetu, čerstvej maľovky, spotených prezúvok, savom vyčistených záchodíkov a priškvareného oleja zo školskej jedálne.
Tá vôňa je môj úplne prvý a najsilnejší dojem zo školy, pamätám si ho dodnes. To, že som mala novú tašku, peračník, vytúžené biele krepsilónky a dve sviatočné mašle, viem len z fotky. V pamäti mi spolu s vôňou zostal sled momentiek, snímaných vo výške očí sotva sedemročného dieťaťa. Stojím vo vestibule školy v hustom dave rodičov a detí, nevidím, čo sa deje vpredu, tam, kde pobehujú dôležité pani učiteľky, som sama, lebo moja mama-učiteľka musela už utekať do svojej školy k iným prvákom a babička, ako vždy, mešká.
Slzy mám na krajíčku. Ale zrazu je tam, cítim jej suchú teplú dlaň, vloží mi do rúk čerstvú kytičku ruží z jej záhrady a ja smelo a šťastne odkráčam po chodbe do polovice natretej zelenou, od polovice nahor bielou, za pani učiteľkou Čiernou do svojej prvej A triedy, označenej červenou stužkou. Konečne nebudem musieť poobede spať, konečne sa budem učiť tie dôležité veci ako môj starší brat, konečne budem vedieť čítať všetky jeho knižky!
.deti sa hrajú, lebo nič iné robiť nevedia
Väčšina dospelých kritizuje základné školy, že sa v nich deti málo hrajú, že sa im učivo nepodáva hravou formou, že sa na ne kladie veľmi veľa povinností, že je skostnatené a od čias Márie Terézie neprešlo žiadnou zásadnou zmenou. V mnohom majú kritici školstva zaiste pravdu, náš školský systém je možno málo tvorivý či málo motivujúci, v jednom sa však zásadne mýlia. Deti sa nechcú v škole hrať. Ony sa do začatia povinnej školskej dochádzky hrajú v podstate len preto, že nič iné robiť nevedia.
"Škola je pre ne miestom, v ktorom už nebudú tie malé deti, čo sa len hrajú. Budú už veľké, spôsobilé čítať, počítať a prevziať na seba povinnosti. Práve tu získajú uznanie."
Za prácu považujú svoju hru, odkukávajú to, čo robia dospelí. Už úplne malé dieťa, ak má na výber na hranie super-duper sofistikovanú farebnú hovoriacu, strieľajúcu či kakajúcu hračku a vedľa toho rodičovský počítač, mobil či aspoň nožík, varechu, bezpečne siahne po dospeláckom pracovnom nástroji.
.deti sa nechcú v škole hrať
Podľa profesora pedagogiky Branislava Pupalu aj všetky výskumy, ktoré sa zaoberajú očakávaniami detí predškolského veku dokazujú, že deti od školy neočakávajú, že sa v nej budú hrať. Naopak, uvedomujú si celkom presne, že v škole začnú žiť vážny život, spojený s povinnosťami a zodpovednosťou, že sa na ne začnú klásť nároky zo sveta dospelých. A práve na to sa tešia!
Škola je pre ne miestom, v ktorom už nebudú tie malé deti, čo sa len hrajú, ale získajú uznanie, že sú už veľké a spôsobilé čítať, písať, počítať a prevziať na seba povinnosti. Budú tam mať prísnejšie učiteľky, ktoré im budú dávať známky, budú mať svoje miesto v lavici, vyučovanie a prestávky, nebudú môcť voľne chodiť po triede a budú dostávať domáce úlohy.
.prechodový rituál prváčikov
Prvý deň v škole je pre život každého dieťaťa mimoriadne významný prechodový rituál, ktorý by nemal podceniť žiadny rodič a už vôbec nie škola. V ten deň sa radikálne menia životné kontexty detí aj ich rodičov a zaslúžia si pozornosť a slávnostný rámec. Na prvý pohľad na nezainteresovaného človeka môžu pôsobiť prijímacie ceremónie skostnateno, možno až šmiešne, sú však veľmi efektívnym kultúrnym nástrojom vytvorenia novej školskej identity žiaka. Sú spoľahlivou súčasťou kultúry školy a pôsobia komplexne, akoby bez slov. Aj keď sa pri nich veľa hovorí, o tie konkrétne slová nejde.
"Vyvolávaním detí podľa mena a pridelením stužky či iného označenia triedy je nová identita – žiak – symbolicky spečatená."
Ondrej Kaščák v publikácii Škola ako rituálny priestor (Veda 2010), ktorá sa snaží porozumieť tomu, čo sa deje v klasických schémach školského diania, pod ich povrchom a zdanlivým významom, rozdeľuje túto školskú slávnosť do troch zásadných fáz: oddelenie od predošlého stavu dieťaťa a škôlkara, premena na žiaka a začlenenie do nových symbolických poriadkov a hierarchií.
Oddelenie od starého statusu sa celkom zámerne odohráva mimo samotných tried na akomsi neutrálnom medzipriestore – na školskom dvore, v telocvični, jedálni či vstupných priestoroch školy, a zúčastňujú sa ho aj rodičia. Už tu sa však celom prirodzene a bez vyzvania deti oddelia od rodičov a zoskupujú sa vpredu, rodičia sa zúčastňujú len ako diváci. Úvodné príhovory nie sú len organizačnými pokynmi, ale aj verbálnymi gestami, ktoré zdôrazňujú rozdiel medzi novicmi a plnohodnotnými členmi.
Riaditeľov príhovor býva vždy veľmi formálny, a to má tiež svoj význam, pretože od tejto chvíle dieťa nemá len svoje konkrétne meno, ale aj konkrétnu školu, verejnú inštitúciu, ktorej je súčasťou – prvýkrát sa akoby zoštátňuje. Okrem riaditeľa sa novicom prihovárajú aj starší žiaci, štvrtáci alebo deviataci, dodávajú im odvahu a dávajú príklad úspešného dotiahnutia vzdelávania až na koniec prvého či druhého cyklu vzdelávania. Vyvolávaním detí podľa mena, pridelením stužky či iného označenia triedy je nová identita – žiak – symbolicky spečatená.
Potom sa deti definitívne odlúčia od rodičov a pod vedením svojho učiteľa slávnostne odkráčajú do svojich tried. To býva aj emocionálne najsilnejšia chvíľa u detí a rodičov, často sa nezaobíde bez sĺz. Od tejto chvíle rodič definitívne zveruje svoje dieťa inštitúcii a nebude mať priamy dosah na tajomné veci, ktoré sa dejú za dverami triedy. V triede na deti čakajú lavice, učebnice, pomôcky, tabule a nástenky. Učiteľ a deti sa začínajú navzájom spoznávať, vzniká celkom nová komunita, v novom svete, s novými hodnotami a pravidlami.
.hra už nie je náplň dňa
Od tej chvíle bude dieťa, teda žiak, získavať kvantum nových podnetov a zážitkov a na prvé dni v škole si spomenie možno až niekedy v dospelosti. Zabudne aj na to, že od školy ešte prednedávnom prirodzene očakával, že tam nejde za zábavou, ale za povinnosťami. Nostalgicky bude spomínať na chvíle, keď si mohol poobede zdriemnuť a namiesto úloh stavať hrady z piesku.
To však nič nemení na fakte, že jeho hra dostala až nástupom do školy ten správny zmysel a miesto v živote. Vyvažuje všetku drinu a rutinu, je odmenou za to, čo robiť musí. Ak by nič robiť nemuselo, aj hra by prestala byť zábavná. Hru si človek dokáže vychutnať práve vďaka tomu, že inak vedie vážny život, zložený z povinností a zodpovednosti.
Tento týždeň na Slovensku začne viesť vážny život 52 688 nových žiakov v 3 430 triedach. Ak máte niektorého z nich vo svojej blízkosti, nezabudnite na to, že prvý deň si bude navždy pamätať. Spomienka môže mať podobu vône, zvuku, obrazu či dotyku, prevládajúci však bude pocit, že sa udialo niečo pamätihodné.