Stalo sa to v istú teplú júnovú noc vo východnom Londýne. Zatiaľ čo Koupparisovci, rodičia deväťmesačných dvojičiek, so zaujatím sledovali televízor, privretými dverami sa do domu cez záhradu potichučky vkradla líška. Vyšla na poschodie, kde spali dievčatká, v spánku ich napadla a spôsobila im vážne zranenia na tvári a rukách. Podľa veterinárov, ktorí neskôr líšku zneškodnili, nebola besná. Potvrdilo sa, že podobné prípady sa stali už predtým, aj keď dvojičky boli exemplárnym prípadom, lebo žiadne z predchádzajúcich zranení neboli také vážne. Čosi podobné sa odohralo v roku 2002 v anglickom Kente, kde líška, ktorá sa otvorenými dverami dostala do domu, pohrýzla štvormesačného chlapca. V anglickom Dartforde zase zranila 14-týždňového chlapčeka po tom, ako sa jej tiež podarilo nepozorovane preniknúť do domu. V Edinburghu išla neskoro večer dôchodkyňa nakŕmiť mačku do záhrady, kde na ňu zaútočila líška a uhryzla ju do nohy.
Našťastie, zatiaľ ide skutočne o výnimočné prípady a doteraz veľmi nezvyčajné správanie líšok. O pohryzení detí psami, ktorých sú každý rok stovky, sa toľko nepíše, takže podobné správy môžu vyvolávať pocit, že líška je nebezpečnejšia šelma a správa sa podobne ako neurotizovaný, frustrovaný a teda aj agresívny pes. U nás sa zatiaľ nič podobné nestalo, zdá sa, že Slováci zatiaľ žijú s líškami v relatívne nekonfliktnom susedstve. .líščí kožuch dnes nefrčí
Isté je, že populácia európskych, a teda aj našich líšok sa v posledných 15-20 rokoch výrazne zväčšuje. Na Slovensku sa počas pätnástich rokov počet líšok strojnásobil, niektoré údaje (pravdepodobne ovplyvnené poľovníckym lobingom) udávajú dokonca až päťnásobný nárast populácie. Existujú dva hlavné dôvody, prečo to tak je. Prvý je ten, že líšky sa už nelovia v takom počte ako kedysi. Jednoducho, líščí kožuch už nie je trendy tak ako v minulosti a v súčasnosti frčia najmä kvalitné napodobeniny kožušín, ktoré dávajú výrobcom aj nositeľom punc zanieteného environmentalistu. A ak sa predsa len nájde niekto, kto sa z čisto dekadentného huncútstva túži odieť do líščej srsti, stačí, keď si odskočí do susedného Poľska, kde si kožuch kúpi oveľa lacnejšie.
Druhý dôvod vyšších počtov líšok je, že sa po rokoch konečne podarilo dostať pod kontrolu besnotu, ktorá v minulosti populácie týchto zvierat pravidelne a výrazne decimovala. Líšky teda v podstate nemajú okrem človeka žiadneho nepriateľa. Ale toho nemali ani v minulosti. Teoreticky môže byť ich predátorom vlk, ten však, okrem toho, že je na Slovensku zriedkavý, ak by aj ryšaňu stretol, zvysoka sa na ňu vykašle, lebo je preňho náročnou korisťou. Radšej sa poohliadne po zranenej či zoslabnutej srne alebo neduživom zajacovi.
K rozmnožovaniu líšok prispieva aj ďalší fakt, a to pribúdanie spustnutých a zanedbaných okrajov miest. Z tohto dôvodu ich pribúda napríklad v Komárne, kde niekoľko kusov žije v husto zarastených častiach okolo bášt bývalého mestského opevnenia. Majú tu pokoj, a navyše viac potravy ako vo voľnej prírode. Podobne ako medvede, aj líšky lákajú do intravilánov nedostatočne zabezpečené kontajnery a smetiská. K tomu, že si zvieratá zvykajú na ľudí, prispieva aj to, že ľudia často prikrmujú túlavé psy a mačky. .poľovnícka demagógia
Poľovníci všade vytrubujú, že líšky lovia najmä bažanty, jarabice, prepelice, zajace a treba ich preto kántriť. Pritom je už roky známe, čím sa európske populácie líšok živia. Jasno v tom spravil, ako jeden z prvých, bulharský zoológ Neno Atanassov, ktorý vyšetril vyše 200 žalúdkov európskych líšok a veľké množstvo líščích výkalov, ktoré obsahovali zvyšky nestrávenej koristi. Prišiel k zaujímavým výsledkom, ktorými by sa mali poľovníci riadiť. Hlavnou potravou líšok sú jednoznačne myšovité hlodavce, zvyšky ktorých našiel v 194 prípadoch a tvoria vyše polovice spotrebovanej potravy. Ďalšou dôležitou zložkou potravy sú zdochliny rôznych cicavcov. Zajac je pre líšky korisť príliš pohyblivá a veľká, preto našiel Atanassov zajačie zvyšky len v 22 žalúdkoch. Nasledujú iné drobné cicavce – sysle, chrčky, dokonca domáce mačky, drobné vtáky, výnimočne hydina, mláďatá stavovcov, hmyz a iné bezstavovce a ako bonus rastlinná strava. V ľudských predstavách stále pretrváva stereotyp, že každá líška má neovládateľné nutkanie hrdúsiť a kradnúť sliepky a inú hydinu a doslova sa prebíja do kurínov. Skutočnosť je taká, že ak nie sú dobre zabezpečené, okoloidúca líška sa naozaj obslúži, lebo je pre ňu jednoduchšie uloviť v obmedzenom priestore nemotorného vtáka s atrofovaným svalstvom, než sa trápiť na zelenej lúke s vyšportovanou a ostražitou jarabicou.
Napriek všetkému faktom zostáva, že líšok pribúda. Zatiaľ to nie je taký horor ako v Londýne, ale poučme sa z podobných chýb, ktorých sme sa dopustili, keď sme podcenili vynaliezavosť slovenských medveďov. Zdravé líšky zatiaľ nepredstavujú také riziko, že by sme ich museli masovo kántriť plameňometmi. Nie sú o nič horšie ani nebezpečnejšie ako túlavé psy. Treba však prezieravo myslieť na možnosť, že časom bude skutočne nutné populácie líšok redukovať. V každom prípade by v budúcnosti mali hodnotiť a riešiť prípadné problémy iba odborníci, a nie poľovníci a politici. Autor je zoológ.
Našťastie, zatiaľ ide skutočne o výnimočné prípady a doteraz veľmi nezvyčajné správanie líšok. O pohryzení detí psami, ktorých sú každý rok stovky, sa toľko nepíše, takže podobné správy môžu vyvolávať pocit, že líška je nebezpečnejšia šelma a správa sa podobne ako neurotizovaný, frustrovaný a teda aj agresívny pes. U nás sa zatiaľ nič podobné nestalo, zdá sa, že Slováci zatiaľ žijú s líškami v relatívne nekonfliktnom susedstve. .líščí kožuch dnes nefrčí
Isté je, že populácia európskych, a teda aj našich líšok sa v posledných 15-20 rokoch výrazne zväčšuje. Na Slovensku sa počas pätnástich rokov počet líšok strojnásobil, niektoré údaje (pravdepodobne ovplyvnené poľovníckym lobingom) udávajú dokonca až päťnásobný nárast populácie. Existujú dva hlavné dôvody, prečo to tak je. Prvý je ten, že líšky sa už nelovia v takom počte ako kedysi. Jednoducho, líščí kožuch už nie je trendy tak ako v minulosti a v súčasnosti frčia najmä kvalitné napodobeniny kožušín, ktoré dávajú výrobcom aj nositeľom punc zanieteného environmentalistu. A ak sa predsa len nájde niekto, kto sa z čisto dekadentného huncútstva túži odieť do líščej srsti, stačí, keď si odskočí do susedného Poľska, kde si kožuch kúpi oveľa lacnejšie.
Druhý dôvod vyšších počtov líšok je, že sa po rokoch konečne podarilo dostať pod kontrolu besnotu, ktorá v minulosti populácie týchto zvierat pravidelne a výrazne decimovala. Líšky teda v podstate nemajú okrem človeka žiadneho nepriateľa. Ale toho nemali ani v minulosti. Teoreticky môže byť ich predátorom vlk, ten však, okrem toho, že je na Slovensku zriedkavý, ak by aj ryšaňu stretol, zvysoka sa na ňu vykašle, lebo je preňho náročnou korisťou. Radšej sa poohliadne po zranenej či zoslabnutej srne alebo neduživom zajacovi.
K rozmnožovaniu líšok prispieva aj ďalší fakt, a to pribúdanie spustnutých a zanedbaných okrajov miest. Z tohto dôvodu ich pribúda napríklad v Komárne, kde niekoľko kusov žije v husto zarastených častiach okolo bášt bývalého mestského opevnenia. Majú tu pokoj, a navyše viac potravy ako vo voľnej prírode. Podobne ako medvede, aj líšky lákajú do intravilánov nedostatočne zabezpečené kontajnery a smetiská. K tomu, že si zvieratá zvykajú na ľudí, prispieva aj to, že ľudia často prikrmujú túlavé psy a mačky. .poľovnícka demagógia
Poľovníci všade vytrubujú, že líšky lovia najmä bažanty, jarabice, prepelice, zajace a treba ich preto kántriť. Pritom je už roky známe, čím sa európske populácie líšok živia. Jasno v tom spravil, ako jeden z prvých, bulharský zoológ Neno Atanassov, ktorý vyšetril vyše 200 žalúdkov európskych líšok a veľké množstvo líščích výkalov, ktoré obsahovali zvyšky nestrávenej koristi. Prišiel k zaujímavým výsledkom, ktorými by sa mali poľovníci riadiť. Hlavnou potravou líšok sú jednoznačne myšovité hlodavce, zvyšky ktorých našiel v 194 prípadoch a tvoria vyše polovice spotrebovanej potravy. Ďalšou dôležitou zložkou potravy sú zdochliny rôznych cicavcov. Zajac je pre líšky korisť príliš pohyblivá a veľká, preto našiel Atanassov zajačie zvyšky len v 22 žalúdkoch. Nasledujú iné drobné cicavce – sysle, chrčky, dokonca domáce mačky, drobné vtáky, výnimočne hydina, mláďatá stavovcov, hmyz a iné bezstavovce a ako bonus rastlinná strava. V ľudských predstavách stále pretrváva stereotyp, že každá líška má neovládateľné nutkanie hrdúsiť a kradnúť sliepky a inú hydinu a doslova sa prebíja do kurínov. Skutočnosť je taká, že ak nie sú dobre zabezpečené, okoloidúca líška sa naozaj obslúži, lebo je pre ňu jednoduchšie uloviť v obmedzenom priestore nemotorného vtáka s atrofovaným svalstvom, než sa trápiť na zelenej lúke s vyšportovanou a ostražitou jarabicou.
Napriek všetkému faktom zostáva, že líšok pribúda. Zatiaľ to nie je taký horor ako v Londýne, ale poučme sa z podobných chýb, ktorých sme sa dopustili, keď sme podcenili vynaliezavosť slovenských medveďov. Zdravé líšky zatiaľ nepredstavujú také riziko, že by sme ich museli masovo kántriť plameňometmi. Nie sú o nič horšie ani nebezpečnejšie ako túlavé psy. Treba však prezieravo myslieť na možnosť, že časom bude skutočne nutné populácie líšok redukovať. V každom prípade by v budúcnosti mali hodnotiť a riešiť prípadné problémy iba odborníci, a nie poľovníci a politici. Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.