Akože príliš vľavo? To nemyslíš vážne, všetko, čo chcem, je, aby som sa nemusel báť budúcnosti. Kým som nemal dcéru, na apokalypsu som sa takmer tešil, teraz však chcem, aby svet vydržal a príliš sa to nezopsulo, lebo život je v zásade fajn a vyslovene ma baví.
Viezli sme sa odkiaľsi kamsi a tárali. Rozprával som mu o knihe, ktorú som práve dočítal. Slavoj Žižek – Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška – a ak by názov nestačil, podtitul – Proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát – nenechá nikoho na pochybách, že to nebude príjemné čítanie. A nie je, Žižek, oháňajúci sa Marxom, Lacanom, Heglom a Kantom, berie útokom našu „kapitalistickú“ prítomnosť a hoci má čitateľ tendencie brániť sa, skutočné protiargumenty hľadá iba ťažko. Mimoriadne inšpiratívne čítanie, na konci ktorého chtiac-nechtiac zostáva len beznádej. Alebo – až sa zdráham to slovo napísať, také je kontaminované inými významami ako tým, o ktorom si myslím, že ho má na mysli Žižek sám – komunizmus. A pritom vôbec nejde o politiku, ale o prežitie druhu.
Nesúhlasím, ale bez protiargumentov je to nanič, a tak sa ocitám, slovami toho kamaráta, vľavo, príliš vľavo. Nie je mi tam pohodlne, ba čo viac, uráža ma to, lenže si nedokážem pomôcť. Pridobre si uvedomujem, že každé rozhodnutie, ktoré urobím, je politické. Vyberám knihu, komiks, videohru či film a zaujímam tak politické stanovisko. Hnevá ma to o to viac, že niet na svete väčšej nehanebnosti, ako je politika.
Pokúšam sa to všetko vysvetliť tomu kamarátovi, tryská to zo mňa ako manifest zdravého rozumu, nedám sa zastaviť, až mi musí položiť ruku na úst, aby mohol dokončiť, čo sa mi snaží povedať od samého začiatku.
Vľavo, zaparkoval si príliš vľavo, nepodarí sa ti otvoriť dvere, takže nevystúpiš. A má pravdu, ak čosi skutočne potrebujem, tak vystúpiť.
Viezli sme sa odkiaľsi kamsi a tárali. Rozprával som mu o knihe, ktorú som práve dočítal. Slavoj Žižek – Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška – a ak by názov nestačil, podtitul – Proč musela utopie liberalismu zemřít dvakrát – nenechá nikoho na pochybách, že to nebude príjemné čítanie. A nie je, Žižek, oháňajúci sa Marxom, Lacanom, Heglom a Kantom, berie útokom našu „kapitalistickú“ prítomnosť a hoci má čitateľ tendencie brániť sa, skutočné protiargumenty hľadá iba ťažko. Mimoriadne inšpiratívne čítanie, na konci ktorého chtiac-nechtiac zostáva len beznádej. Alebo – až sa zdráham to slovo napísať, také je kontaminované inými významami ako tým, o ktorom si myslím, že ho má na mysli Žižek sám – komunizmus. A pritom vôbec nejde o politiku, ale o prežitie druhu.
Nesúhlasím, ale bez protiargumentov je to nanič, a tak sa ocitám, slovami toho kamaráta, vľavo, príliš vľavo. Nie je mi tam pohodlne, ba čo viac, uráža ma to, lenže si nedokážem pomôcť. Pridobre si uvedomujem, že každé rozhodnutie, ktoré urobím, je politické. Vyberám knihu, komiks, videohru či film a zaujímam tak politické stanovisko. Hnevá ma to o to viac, že niet na svete väčšej nehanebnosti, ako je politika.
Pokúšam sa to všetko vysvetliť tomu kamarátovi, tryská to zo mňa ako manifest zdravého rozumu, nedám sa zastaviť, až mi musí položiť ruku na úst, aby mohol dokončiť, čo sa mi snaží povedať od samého začiatku.
Vľavo, zaparkoval si príliš vľavo, nepodarí sa ti otvoriť dvere, takže nevystúpiš. A má pravdu, ak čosi skutočne potrebujem, tak vystúpiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.