Pravdaže, ja si myslím, že sa to všetko udialo tak, ako si to pamätám ja. Lenže to isté si mysleli aj ostatní. Najzaujímavejšie bolo, že sme sa do krvi pohádali, ako keby išlo o niečo životne dôležité. Nejde o nič, Emil. Spomienkami sa len zabíja čas. A preto si človek spomína len na to príjemné, takže sa mu zdá, že kedysi to bolo rozhodne lepšie, ako je to teraz. Ja si teraz spomínam na nášho učiteľa hudobnej výchovy na strednej škole, veľký milovník vážnej hudby a chcel, aby sme sa aj my stali milovníkmi, lenže nám sa vtedy páčilo to, čo hralo rádio Luxemburg alebo Rot-Weis-Rot, Istanbul- Konstantinopolis a iné šlágre, vtedy sa to volalo šlágre a spievali sme si tajne všelijaké pesničky, ktoré sa nesmeli spievať verejne, napríklad Janči, Janči čo si spravil našej Anči, naša Anča veľmi chorá, včera bola u doktora a doktor jej tak povedal, že už niekto na nej ležal, že jej nikto nepomôže, iba baba pri pôrode. Takúto kravinu si človek pamätá šesťdesiat rokov, ale čo som mal včera na večeru, neviem. A ešte si pamätám aj na Kučerovcov, spievali piesne Tichomoria, jedna sa volala Pangajó. Pangajó, pangajó, ká mudiká rurehé, rurehé armamása rurehé. Vraj to bolo po polynézsky, ale podľa mňa si to vymysleli. A cez prestávky sme si ešte spievali všelijaké tie nedovolené, Neďaleko prístavu mali kurvy výstavu, alebo Celý svet je na p..u okrem krstných rodičú. Toto nás formovalo Emil, a nie tie budovateľské popevky, že Z národov hoc sme rôznych, všetci za jedno chceme sa biť, alebo Hej, hej slnko vychodí a otrok strhol putá pod zástavou Leninovou. Ale ako vidíš, aj to si pamätám. Z toho jasne vyplýva, že človek si pamätá najmä to, čo nepotrebuje. Inak jako, Emilko? Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.