Beirut: The Rip Tide (Pompeii)
Už pred koncertom mojich obľúbených amerických Beirut na Pohode som vedel, že na tomto novom albume nebudú natoľko folkoví a balkánski ako voľakedy a štýlom sa budú pohybovať viac v oblasti indie popu. Koncert ma sklamal – ozvučením, muzikantskými výkonmi. Navyše, Zach Condon (líder a spevák skupiny) bol asi hlasovo indisponovaný, pretože jeho spev znel akoby nepodarene napodobňoval sám seba. Novinka The Rip Tide má však stále pôvodnú príťažlivosť Beirut – melodickú, výrazovú. Nechýba ich typická melanchólia, nostalgia. Stále počuť ukulele, dychové nástroje, zmenou je hra na klavíri a výraznejšie bubnovanie, miestami ťažkopádne. Možno tam nemalo byť. Práve v tej skladbe, ktorá ma oslovila najviac, nie sú bicie – trúchlivá The Peacock, vyspievaná s pátosom. Vcelku je to však nadpriemerný album.
4/5
.miro Potoček Red Hot Chili Peppers: I´m with You (Warner)
Táto recenzia mala byť všetkým, len nie pochvalou za nový počin opustených chlapcov zo „City of Angels“. Opustil ich aj John Frusciante (je to nejaká úchylka tejto kapely, že mení iba post gitaristu?). Johna nahradil člen akvarelových Warpaint, Josh Klinghoffer, ktorý predtým s Frusciantem spolupracoval na niektorých jeho sólových albumoch. Až pri opakovanom vypočutí som si album nakoniec obľúbil. U RHCP je zvykom album plný chytľavého hitového materiálu. I´m with You nie je natoľko chytľavý a možno mu chýba výraznejší hit, ale na druhej strane nie je ani dotieravý. Koncepčne vyrovnaný, zvukovo výborne zvládnutý kúsok. Chýba však Fruscianteho osobnosť a vokály omnoho príjemnejšie ako Anthonyho kvákanie. A je možné, že počujem ako Chad Smith nedrží rytmus? Napriek tomu...
3/5
.renat Khallo
Nils Økland a Sigbjørn Apeland: Lysøen - Hommage à Ole Bull (ECM)
Ako lepšie vzdať hudobníkovi poctu než hudbou samotnou? Tej sa nedávno dočkal Ole Bull, ikona nórskeho romantizmu, najmä pre prirodzenú fúziu národného folklóru s vážnou hudbou vedenou žialivými a technicky brilantnými husľami. Na skladbách rodeného Bergenčana, ktorý objavil talent aj v Edvardovi Griegovi, stavia duo jeho krajanov: uznávaný huslista Nils Økland a Sigbjørn Apeland zodpovedný za majestátny klavír a harmónium. Pre dokonalosť sa vybrali do Bullovej pompéznej rezidencie, postavenej na jeho vlastnom ostrove Lysøen, aby spojili geniálnu jednoduchosť s pokročilou emotívnosťou. Našťastie sa títo dvaja bývalí riaditelia Akadémie Ole Bulla vo Vosse neviažu na pôvodný materiál a interpretujú ho skrze vlastné cítenie a dekády skúseností, pričom cit stavajú nad improvizáciu a efektnosť. Výsledkom je zvláštny mikrokozmos medzi minulosťou a prítomnosťou, melodrámou a nádejou, a najmä nádherný dokument nórskeho romantizmu.
4/5
.tomáš Slaninka Sato-San To: Salep (Indies Scope Records)
Českí džezmeni majú nepomerne pestrejší život ako tí naši. Minimálne neohlasujú jedinú pravú „džezovú vieru“, ale ostávajú otvorení rôznorodým vplyvom. Ako napríklad vynikajúci kontrabasista Jaromír Honzák – vedúci džezového oddelenia Ježkovho konzervatória a líder vlastných projektov (J. Honzák Quartet, Face of the Bass), ktorého trubkár Oskar Török (Vertigo) a bubeník Thom Herian „namotali“ na experimentálne jungle „hrátky“. Spoločným muzicírovaním nad elektronickými loopmi s prvkami world music vznikla spontánne ozdravujúca fúzia, ktorú zachytáva spoločný album. Tanečné plochy trojica zahalila zastretou davisovskou špinavosťou (v duchu projektov z obdobia Bitches Brew), pravidelnosť beatov pekne narúšajú domáci aj hostia. Tradičná blízkovýchodná špecialita salep ostala skutočne energetickým nápojom s afrodiziakálnymi účinkami.
4/5
.peter Motyčka
Už pred koncertom mojich obľúbených amerických Beirut na Pohode som vedel, že na tomto novom albume nebudú natoľko folkoví a balkánski ako voľakedy a štýlom sa budú pohybovať viac v oblasti indie popu. Koncert ma sklamal – ozvučením, muzikantskými výkonmi. Navyše, Zach Condon (líder a spevák skupiny) bol asi hlasovo indisponovaný, pretože jeho spev znel akoby nepodarene napodobňoval sám seba. Novinka The Rip Tide má však stále pôvodnú príťažlivosť Beirut – melodickú, výrazovú. Nechýba ich typická melanchólia, nostalgia. Stále počuť ukulele, dychové nástroje, zmenou je hra na klavíri a výraznejšie bubnovanie, miestami ťažkopádne. Možno tam nemalo byť. Práve v tej skladbe, ktorá ma oslovila najviac, nie sú bicie – trúchlivá The Peacock, vyspievaná s pátosom. Vcelku je to však nadpriemerný album.
4/5
.miro Potoček Red Hot Chili Peppers: I´m with You (Warner)
Táto recenzia mala byť všetkým, len nie pochvalou za nový počin opustených chlapcov zo „City of Angels“. Opustil ich aj John Frusciante (je to nejaká úchylka tejto kapely, že mení iba post gitaristu?). Johna nahradil člen akvarelových Warpaint, Josh Klinghoffer, ktorý predtým s Frusciantem spolupracoval na niektorých jeho sólových albumoch. Až pri opakovanom vypočutí som si album nakoniec obľúbil. U RHCP je zvykom album plný chytľavého hitového materiálu. I´m with You nie je natoľko chytľavý a možno mu chýba výraznejší hit, ale na druhej strane nie je ani dotieravý. Koncepčne vyrovnaný, zvukovo výborne zvládnutý kúsok. Chýba však Fruscianteho osobnosť a vokály omnoho príjemnejšie ako Anthonyho kvákanie. A je možné, že počujem ako Chad Smith nedrží rytmus? Napriek tomu...
3/5
.renat Khallo
Nils Økland a Sigbjørn Apeland: Lysøen - Hommage à Ole Bull (ECM)
Ako lepšie vzdať hudobníkovi poctu než hudbou samotnou? Tej sa nedávno dočkal Ole Bull, ikona nórskeho romantizmu, najmä pre prirodzenú fúziu národného folklóru s vážnou hudbou vedenou žialivými a technicky brilantnými husľami. Na skladbách rodeného Bergenčana, ktorý objavil talent aj v Edvardovi Griegovi, stavia duo jeho krajanov: uznávaný huslista Nils Økland a Sigbjørn Apeland zodpovedný za majestátny klavír a harmónium. Pre dokonalosť sa vybrali do Bullovej pompéznej rezidencie, postavenej na jeho vlastnom ostrove Lysøen, aby spojili geniálnu jednoduchosť s pokročilou emotívnosťou. Našťastie sa títo dvaja bývalí riaditelia Akadémie Ole Bulla vo Vosse neviažu na pôvodný materiál a interpretujú ho skrze vlastné cítenie a dekády skúseností, pričom cit stavajú nad improvizáciu a efektnosť. Výsledkom je zvláštny mikrokozmos medzi minulosťou a prítomnosťou, melodrámou a nádejou, a najmä nádherný dokument nórskeho romantizmu.
4/5
.tomáš Slaninka Sato-San To: Salep (Indies Scope Records)
Českí džezmeni majú nepomerne pestrejší život ako tí naši. Minimálne neohlasujú jedinú pravú „džezovú vieru“, ale ostávajú otvorení rôznorodým vplyvom. Ako napríklad vynikajúci kontrabasista Jaromír Honzák – vedúci džezového oddelenia Ježkovho konzervatória a líder vlastných projektov (J. Honzák Quartet, Face of the Bass), ktorého trubkár Oskar Török (Vertigo) a bubeník Thom Herian „namotali“ na experimentálne jungle „hrátky“. Spoločným muzicírovaním nad elektronickými loopmi s prvkami world music vznikla spontánne ozdravujúca fúzia, ktorú zachytáva spoločný album. Tanečné plochy trojica zahalila zastretou davisovskou špinavosťou (v duchu projektov z obdobia Bitches Brew), pravidelnosť beatov pekne narúšajú domáci aj hostia. Tradičná blízkovýchodná špecialita salep ostala skutočne energetickým nápojom s afrodiziakálnymi účinkami.
4/5
.peter Motyčka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.