Obrana transakcie z úst tej líderky, ktorá sa okrem iného zaviazala na „nulovú toleranciu“, napĺňala pocitom trápnosti. Netreba ani nálezy dvoch mimovládok, ktoré „netransparentnosť“ či „zvýhodnenie uchádzača“ konštatovali, aby sa všetci, ktorí verili na čistejšie vládnutie, necítili podvedení. Z pozície premiéra, ale aj podpredsedníčky SDKÚ – akokoľvek izolovanej od „podstaty strany“ – bolo nemožné nedovidieť na jadro veci, ktorým ak nie je nelegálne financovanie strany, tak nesie všetky charakteristické znaky. Ak rezort šiel do biznisu navzdory ohromnému pohoršeniu, analýzam TIS i AFP, a napokon i konfliktu s premiérkou, tak musel mať náramne silnú motiváciu. Napríklad splácanie dlhu z volebnej kampane... Od premiérky, ktorá nádej na čistejšie vládnutie vo verejnosti sama utvrdzovala, by zaiste bolo principiálne, keby trvala na zrušení zmluvy s Nitra Invest. A pokiaľ minister neposlúchne, navrhnúť odvolanie. Očakávanie, že ak Radičová nebude tvrdá a nenaberie odvahu „konať“, prepadne v kľúčovom teste, čo korupčníkom a zlodejom uvoľní krídla, vyzerá legitímne i cnostne. Problém je, že mimo vlastnej predstavy o ideálnom svete všetky ostatné súvislosti neguje. To, že Radičová nedokáže z vlastnej vôle posúvať ani nomináciami iných strán bez ich súhlasu, sme už videli (Hayek!). Čelná zrážka s Miklošom (a Dzurindom), teda stranou SDKÚ, je rovná vysokému riziku, že vláda sa rozpadne. Je možné zúžiť vlastnú misiu v politike na vernosť etickým ideálom, ktoré sme si dali do erbu, a položiť hlavu na klát i tretíkrát. V role premiérky je to však fatálny konflikt s inými zodpovednosťami, ktoré funkcia nesie. Slušnosť je vlastnosťou dobrého vládnutia, no obsahom je poverenie spravovať štát v záujme voličov, a to aj v zmysle predchádzania neistotám, bezvládiu, horším časom a problémom, než sú dnešné. Žiadna vláda nie je, a to nikde na svete, zoskupením morálnych šampiónov, ale vrcholným manažmentom štátu, ktorý – zhodou zlých okolností – práve teraz na Slovensku stojí pred najťažšími rozhodnutiami, aké od vzniku štátu pred politikmi vôbec boli. A základnou súčasťou profesie politika – za čo ich verejnosť tak kráľovsky platí – je život v kompromisoch. I takých, ktoré sú neznesiteľné a ktoré by súkromník, zodpovedný iba za seba, vlastnú rodinu či firmu, nikdy neurobil. Podstatou javu, že verejné zdroje sa zneužívajú, nie sú zlé ľudské vlastnosti jednotlivých správcov, ale nastavenie systému. (Keby to tak nebolo, za 20 rokov demokracie by sa v regióne azda už objavila vláda bez škandálov.) Napríklad tak, že ani verejná súťaž nezabráni tomu, aby predmetom obstarávania bol nepotrebný statok, ani tomu, aby sa tá „správna informácia“ z úradu, napríklad daňového, nedostala v rozhodujúcom predstihu k tým „správnym ľuďom“. Takýchto dier sa historicky nakopili mraky a rok tejto koalície je správou, že medzi menšinou, ktorá sa usiluje o nápravu, a zotrvačnosťou systému vládne napätie a prebieha boj. Otázkou je, či rituálne samovraždy tých, ktorí sa o zmenu usilujú, prinesú viac, alebo menej korupcie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.