Tretie desaťročie

To prvé trvalo od pádu Berlínskeho múru v novembri 1989 do septembra 2001. To druhé desaťročie sa práve končí. A je otázka, čo nám jedno a druhé desaťročie povedia v nasledujúcej dekáde. Americké desaťročie po páde komunizmu bolo desaťročím Billa Clintona. Keď komunisti prehrali už nielen v Strednej a Východnej Európe, ale aj v samotnom Sovietskom zväze (ktorý sa v decembri 1991 nadobro rozpadol), čakala Spojené štáty „mierová dividenda“. Známa esej Francisa Fukuyamu Koniec dejín, napísaná krátko pred pádom komunizmu, sa dala čítať aj ako opis svetlej budúcnosti, ktorá nemá alternatívu. Clintonových osem rokov nebolo bezproblémových – vrátane neskorej reakcie na vojnu v Bosne (a relatívne rýchlej reakcie na vojnu v Kosove) cez odignorovanú katastrofálnu občiansku vojnu v africkej Rwande až po prezidentove domáce škandály. Celkovo bol však Bill Clinton prezidentom počas pokojnej dekády, Spojené štáty mali vysoký rast ekonomiky, nízku nezamestnanosť a takmer vyrovnaný rozpočet. Keď Clintonovho viceprezidenta Al Gora porazil vo voľbách v roku 2000 George Bush mladší, malo ísť najmä o napravenie pachuti, ktorá zostala z posledných rokov Clintonovho obdobia. Toto Bushovo (a teraz na konci tak trochu aj Obamovo) desaťročie zostane zo všetkého najviac zadefinované útokmi z 11. septembra a priamymi i nepriamymi zmenami, ktoré tie útoky vyvolali: vojnami v Afganistane a v Iraku, ale aj oslabením ekonomiky, rastom rozpočtových deficitov. Amerika sa pokúsila o nažranie vlka i o záchranu kozy: krajina síce bola vo vojne proti teroru, no zároveň tú vojnu niesol na svojich pleciach iba zlomok bežných Američanov, najmä tých, ktorí slúžili v ozbrojených silách. Tentoraz sa Američania neobmedzovali a neobetovali, naopak, vládne výdavky stále stúpali, dane klesali, rozpočtový deficit rástol. Posledné takmer tri roky padli Spojené štáty, a následne aj iné bohaté (a podobne zadlžené) krajiny do hlbokej recesie. Amerika doteraz zažíva deväťpercentnú nezamestnanosť, ktorá sa stala najväčšou politickou témou krajiny. Spojené štáty síce vojensky rozprášili veľkú časť al-Káidy, no z hľadiska vyhliadok do budúcnosti krajina nebola azda nikdy taká pesimistická ako dnes. Väčšina amerických rodičov si dnes myslí, že ich deti sa budú mať horšie a budú mať menšie možnosti než mali oni sami. Ak človek žije v krajine, kde je to ešte stále naopak (napríklad na Slovensku), je ťažké si také niečo vôbec predstaviť. Clintonova aj Bushova dekáda boli aj desaťročiami mnohých ďalších zmien: razantného vstupu Číny, Indie, Indonézie, Brazílie a ďalších obrovských krajín na svetový trh. Tento rok, 2011, priniesol úplne nečakané politické zmeny v arabskom svete, následky ktorých zatiaľ nevieme predvídať. A do toho všetkého tu sú stále pokračujúce technologické zmeny, to, čo Thomas Friedman nazýva „hyperkonektivita“, a ktorých dôsledky ešte len objavujeme – jedným z nich môže byť, že čoraz viac práce sa dá čoraz ľahšie presunúť tam, kde je práca lacnejšia. Nie je náhoda, že menej vzdelaní sú dva- až štyrikrát viac nezamestnaní ako ľudia s vysokou školou, a americký Siemens napriek nezamestnanosti nemôže zohnať ľudí na dobre platené miesta technológov a inžinierov, pretože ľudí s kvalitným technickým vzdelaním je málo. Toto všetko – globalizácia, nové technológie, a zmeny v Ázii, Latinskej Amerike a na Blízkom východe – zrejme ovplyvní tretie desaťročie od konca Studenej vojny. Bude to desaťročie zodpovednejšieho hospodárenia a ohromného zápasu Ameriky a Európy o to, aby celosvetovo obstáli, pomocou inovácií  a lepšieho vzdelávania. Okolo nich sa budú viesť kľúčové diskusie nasledujúcich rokov.