.do Grécka sme išli bez predsudkov. Po severe tejto, inak fascinujúcej krajiny sme najazdili asi 900 kilometrov. Potvrdilo sa, že stereotypy môžu byť aj užitočné, najmä ak sú blízke skutočnosti. A najmä ak sa pomoc Grécku stala hlavnou témou aj tu na Slovensku. .s uzom pod olivovníkom
Prešli sme od Floriny pri hranici s Macedónskom (inak, Gréci voči názvu a symbolom tohto štátu, najmä voči „privlastneniu si“ Alexandra Macedónskeho, namietajú a presadili si jeho čudný medzinárodný názov FYROM – Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko) cez historické sídlo Kastoria a takmer vyľudnené dediny v horách Epiru pri hraniciach s Albánskom, ďalej cez skalné kláštory v Meteore a horské mestečko Metsovo cez prístav Igumenitsa s ostrovom Korfu na dohľad až po moderné mesto Kozani. Pýtali sme sa ľudí, ktorých sme stretli – podnikateľa žijúceho v Nemecku, majiteľa kaviarne, hoteliera, vodiča autobusu na vidieku, študenta na brigáde v taverne, starostu mesta a iných –, a kládli sme im dve jednoduché a priame otázky: „Čo hovoríte na to, že prichádzame zo Slovenska, kde sú výrazne nižšie platy a dôchodky a ktoré si teraz musí brať pôžičky, aby v prípade potreby krylo vaše dlhy? Je správne, že chudobnejšia krajina pomáha bohatšiemu, ktorý sa správa nezodpovedne?“
Nikto nám za to nerozbil auto ani nás nezbil. Referenčnou krajinou tu nie je neznáme Slovensko, ale Nemecko. Spomínané otázky vyvolali buď úprimné pobavenie („to naozaj?“), alebo od miestnych cynických politikov odpozorovanú frázu typu „v Európskej únii si musíme všetci pomáhať“. Čo nás však naozaj zaskočilo, bola nízka, ak nie celkom nulová miera sebareflexie. Čosi také ako zahanbenie alebo nebodaj pocit viny za to, ako Grécko „zavarilo“ Európe, sme si naozaj nevšimli. Naopak, ľudia tam pripúšťajú, že za stav, v akom sa krajina ocitla, sú vinní aj ich skorumpovaní a podvádzajúci politici, no jedným dychom dodávajú, že hlavným vinníkom je Nemecko, teda krajina, ktorá im v skutočnosti najviac pomáhala – až doteraz. Dôvod? „Lebo Nemci vedeli, kam Grécko smeruje, no neupozornili nás včas, že si nemáme brať ďalšie pôžičky!“ Variáciou infantilnosti bola aj otázka, ako je možné, že Nemecko si berie pôžičky na výrazne nižší úrok ako Grécko. A argument, že Gréci predsa Nemecku pomáhajú, lebo kupujú nemecké autá a iné výrobky, azda ani netreba komentovať. Podobne absurdne znela aj veta, ktorú sme často počuli: „Merkelová musí platiť!“ Musí? A za čo? Ak už za nič iné, tak údajne za to, že nacisti počas 2. svetovej vojny napáchali v Grécku veľa zla.
Azda len na pobavenie možno dodať, že sme z Grécka odišli skôr, ako premiéra Jorgosa Papandrea a všetkých ostatných Grékov stihol poriadne rozzúriť český prezident Václav Klaus, ktorý vyslovil názor, s akým nemožno nesúhlasiť: „Neobviňujem Grékov. Každá krajina by si mohla sama vybrať, či bude žiť na pol plynu, na štvrť plynu alebo na plný plyn svojich možností. Sama by si mohla povedať: my budeme viac hodín sedieť v tieni pod olivovníkom a popíjať uzo, alebo viac pracovať. Ak sa Grécko rozhodne, že sa bude viac hodín venovať uzu, tak je to úplne v poriadku. Ale potom nemôže vstúpiť do menovej únie s Nemeckom.“ .od desiatich k piatim
Médiá počas uplynulých týždňov a mesiacov prinášajú katastrofické správy a analýzy krajiny, považovanej za kolísku európskej civilizácie. Je ich toľko, až otupili našu pozornosť. V týchto dňoch pritom svoj postoj prehodnocuje kľúčová krajina – Nemecko. Kancelárka Merkelová si pri hlasovaní o eurovale koncom septembra už nemôže byť istá podporou koaličných poslancov. „Ak chce Grécko dostať od Európskej únie ďalšie mnohomiliardové pôžičky, musí poskytnúť jasné záruky, že bude schopné postupne znížiť svoje zadlženie. V opačnom prípade by malo zvážiť svoj prípadný odchod z eurozóny,“ zaznieva nahnevane z Berlína, pričom nemeckí ekonómovia už realisticky hovoria o opätovnom zavedení drachmy ako gréckej meny a o potrebe čo najskôr odpísať polovicu gréckeho dlhu.
Zhrňme si aspoň základné fakty: V júli hrozilo, že vláda v Aténach nebude mať na výplatu dôchodkov a miezd v štátnej správe. Koncom júla sa európski lídri dohodli, že na záchrane Grécka sa bude do roku 2019 podieľať súkromný (106 miliárd eur) aj verejný sektor (109 miliárd eur od Medzinárodného menového fondu a eurozóny). Za peniaze, ktoré si Gréci požičajú z eurovalu a od MMF, budú odkupovať vlastné dlhopisy, vďaka čomu by mali znížiť svoj astronomický dlh na úrovni 340 miliárd eur čiže 150 percent hrubého domáceho produktu. Splatnosť nových úverov sa predĺži od 15 do 30 rokov, Gréci by mali platiť z pôžičiek aj o polovicu nižšie úroky. EÚ podmienila svoju pomoc aj tým, že Grécko má ručiť vlastným majetkom. Teda ak nebude splácať svoje dlhy, príde o akcie štátnych firiem – a možno aj o tie ostrovy a ostrovčeky...
Začiatkom septembra prišla studená sprcha. Medzinárodná misia prerušila v Grécku rokovanie o uvoľnení ďalšej 12-miliardovej „injekcie“ s tým, že Atény neplnia dohodu, pretože deficit verejných financií v tomto roku nebude predpokladaných 7,6 percenta, ale 8,6 percenta. Okrem toho razantné úsporné opatrenia prijaté v júni nevynášajú dostatočne a Gréci meškajú s privatizáciou, ktorá mala do konca roka naplniť štátnu kasu piatimi miliardami eur. .strach, čo bude
Do Bitoly vo FYROM jazdia Gréci z pohraničia nakupovať výrazne výhodnejšie: najmä o tretinu lacnejší benzín a potraviny. Asi 12-tisícová Florina leží hneď za hranicou. „Slováci?“ zmesou slovenčiny a poľštiny sa nám na okraji cesty prihovorí prvý človek, ktorého vidíme. Milá náhoda. Čulý chlapík sa predstaví ako Stefanos Proitsis, riaditeľ firmy. Je narodený „tutaj“, no 40 rokov žije v Nemecku, nemecký dôchodok poberá aj jeho matka. Tvrdí, že grécke problémy sa ho príliš netýkajú. Ak, tak iba do tej miery, aby sa ležérne premával pomalou rýchlosťou na svojom čiernom kabriolete Mercedes s lakťom v okne po centre mesta. A zastal, kde chce, aj na zákaze, pretože „policajti ma tu poznajú, vlastne všetci ma tu poznajú“. Tak trochu frajer, tak trochu záhadný bos, no ochotný sprievodca. Do Grécka, kde vlastní tri domy, prichádza tak raz za tri mesiace. Teraz ide do jedného z nich, na Chalkidiki k moru. Oddýchnuť si od biznisov, ktoré rozbehol v Nemecku, v Poľsku a najnovšie aj na Slovensku: „U vás v Harmanci sa dá kúpiť toaletný papier za dobrú cenu, rád by som ho vyvážal na Balkán,“ zasvietia mu oči.
Proitsis tvrdí, že najväčším problémom Grécka nie je nezodpovedné hospodárenie, ale to, že nie je práca. „V rokoch 1967 až 1974 tu bola vojenská diktatúra. Vtedy boli ľudia chudobní, odchádzali zarobiť do Nemecka. Mnohí sa nevrátili. Dediny v okolí, kde žili kedysi tisícky ľudí, sú dnes takmer vyľudnené,“ hovorí a pokračuje: „Všetci by tu chceli dobrý život. Veľké domy, pekné veci, autá. V 80. rokoch bolo zvykom mať viacero domov, teraz to nemajú z čoho splácať.“ Politikov, či už ľavicových zo strany PASOK, ortodoxných komunistov z KKE („kappa-kappa-epsilon“) alebo pravicových, ktorí sa striedajú pri moci už dekády (Karamanlis, Papandreu, Mitsotakis, Simitis), vidí všetkých ako skorumpovaných. Nemeckých politikov považuje za ich kamarátov – a teda komplicov korupcie.
„Slovensko ako malá krajina robí dobre, že nechce dať Grécku peniaze. Čo sa s nimi stane, nikto nevie. Slovensko je najlepšia krajina EÚ!“ povie prekvapujúco Proitsis a zavedie nás na pešiu zónu mestečka. Samé kaviarne a taverny, o tretej popoludní sú však takmer prázdne. „Ľudia teraz spia, v noci to všetko ožije,“ dozvedáme sa. Pri káve a drinkoch sedia najmä mladí. Majiteľom jedného z podnikov je už šesť rokov Traianos Rasaikos. Mladý muž s bradou sa nebojí povedať svoje meno ani príjmy. V čistom zarobí ročne 70- až 80-tisíc eur. Študenti, ktorí si tu privyrábajú cez leto ako čašníci, dostávajú u neho štyri eurá za hodinu. Ak platia odvody, zarobia mesačne 400 eur, teda nijako prevratný zárobok.
„Sever Grécka až do Trácie je tradične pravicový a vlastenecký. Tu neboli veľké demonštrácie, ľudia chápu nevyhnutnosť reforiem a škrtov. Najťažšie na nich doľahlo znižovanie platov vo verejnom sektore o 30 percent,“ vysvetľuje Rasaikos s tým, že aj on v kaviarni výrazne pocítil strach ľudí, čo bude. Ľudia menej utrácajú: kľúčové večerné tržby, keď je najviac hostí, mu odvlani v porovnaní s obdobím pred krízou klesli o 40 percent. A to ešte teraz začne platiť zvýšená 23-percentná sadzba na alkohol a iné vybrané tovary, základná sadzba na potraviny ostáva 13 percent. .váš plat ma nezaujíma!
V sparnom lete si to príliš neuvedomíte, no 17-tisícová Kastoria, ktorá leží na úpätí hôr pri jazere Orestiada, je slávna vďaka spracovaniu kožušín. Takmer celá produkcia ide na export, najmä do krajín bývalého Sovietskeho zväzu: v strmých uličkách tu na obchodíkoch uvidíte aj nápisy v ruštine mecha – šuby (kožušiny – kožuchy).
Didakticky výpovedný k téme kríza je aj náš pokus urobiť rozhovor s primátorom Chatzisymeonidisom (pozri rámček). Vytrvali sme a po troch hodinách nás prijal. K budove mestského úradu prichádzame o deviatej, čo je na tunajšie pomery skoro ráno. V kaviarničke na prízemí si sadajú do tieňa prví dôchodcovia. „Pán primátor vás o chvíľu prijme,“ opakuje nám počas troch hodín každých 15 minút jeho tajomník. Interiér úradu je síce plný replík antických sôch, ležérny štýl práce je však, máme pocit, skôr byzantský: jedna žena nesie na podnose kávičky pre kolegov, pri pohľade na kancelárie plné stolov a úradníkov (prezamestnanosť?) si spomíname na slová hoteliera Nikosa Ioannu z Floriny: „Problémom Grécka neboli pôžičky, ale to, že vo verejnom sektore dochádzalo k určovaniu neprimerane vysokých platov. Začínajú sa na úrovni 1 200 eur, pričom sú aj takí, spriaznení s politickou stranou, ktorá je pri moci, čo berú 20-tisíc eur. Aj ja ako súkromný podnikateľ by som chcel toľko.“ Otázka znie, čím iným – ak nie pôžičkami – mal neefektívny štát, ktorý dokáže vybrať iba 40 percent daní, tých svojich drahých a premnožených úradníkov či iných zamestnancov zaplatiť?
Nesmelo nazriem do maličkej kancelárie. Sedí v nej iba jedna osoba, mladá sympatická právnička. Jedna z dvoch, ktoré tu pracujú. Aj ona je „vysadená“ na Nemcov a na obraz Grékov ako lenivcov: „To, že sedíme stále pri káve, je veľmi povrchný názor. Študovala som právo v Heidelbergu. Nemci dlhé roky vedeli, v akej šlamastike je Grécko, a nič nerobili. Nechali nás v tom.“ Čo sa dá na to povedať? Iba toľko, že táto mladá dáma asi nie je v šlamastike a jej plat, o ktorom nechce hovoriť, sa zrejme pohybuje vysoko nad úrovňou 500 či 600 eur mesačne, ktoré tu zarábajú podľa jej slov „tí najchudobnejší“. V obradnom byzantskom štýle – s venovaním vlastnoručne podpísanej výpravnej obrazovej publikácie o dejinách mesta a spoločným fotografovaním na pamiatku – nás napokon ako hostí zo „spriatelenej krajiny“ (chudák, netušil, ako u nás dopadol prvý euroval) prijal aj primátor. A nezabudol pozvať Slovákov na dovolenku.
Námestíčko pred úradom sa medzitým zaplnilo dôchodcami. Hrajú populárnu stolovú hru tavli. A sedia dlhé hodiny pri tureckej (pardon, tu sa hovorí gréckej) káve za 80 centov. „V kaviarni oproti stojí káva jeden a pol eura, v kaviarni pri jazere až dva a pol,“ vysvetľuje nám dôchodca, ktorý pred nami ako zahraničnými novinármi jediný preventívne neutiekol. Ďalší dvaja preukázali vysokú pohyblivosť. 80-ročný pán (meno ani výšku dôchodku nechcel uviesť) pracoval celý život ako obchodník s odevmi. „Nepoviem, aký som mal zárobok, no dalo sa z toho dobre žiť. Mám aj druhý dom na Chalkidiki. Z dôchodku, ktorý dostávam od súkromnej poisťovne, nie od štátu, si teraz môžem dovoliť chodiť každú nedeľu s manželkou do reštaurácie na obed za 25 eur.“ Dôchodca sa ešte zaujíma o cenu chleba či kávy na Slovensku. Náš priemerný plat asi 800 eur je podľa neho na úrovni dôchodku upratovačky, ktorá čistila schody. „Nechcem počuť, aký máte plat!“ kričí, keď sa ho pýtam, či mu mám povedať, koľko zarábam. .bez príplatkov, no bohatí
Vyzvedanie sa na výšku zárobku či dôchodku býva obvykle prejavom elementárnej neslušnosti, no v Grécku ide skôr o základnú metódu reportérskej práce. Uvedomíme si to aj v dedinke Agioi Theodoroi, cestou ku skalným kláštorom v Meteore. Šalát z čerstvo odtrhnutej zeleniny a syra v miestnej krčmičke je výborný, no keď sa opýtame jedného z troch pri pive sediacich starších pánov, kde predtým pracoval a koľko zarábal, jeho odpoveď nám vyrazí dych: „Ako šofér autobusu som mal plat 3-tisíc eur mesačne.“
K prístavu Igumenitsa na západe Grécka sme sa dostali z vnútrozemia po úplne novej diaľnici A2. Z čoho, ak nie z eurofondov, bola asi postavená? Je taká kvalitná, až nás zarazilo, že nikde – v celej krajine – od nás ako motoristov nikde nevybrali ani cent. Prvýkrát v živote som túžil zaplatiť za cestu, no nemal som kde a komu: miesta na výber ani diaľničné známky tu neexistujú. Žeby ich nepotrebovali? Druhým prekvapením bolo zistenie, že v Igumenitsi na rozdiel od krajín bývalej Juhoslávie veľmi nenájdete ubytovanie na súkromí. Aj hotelov (a teda turistov) je tu skromne. Majiteľka pizzerie volá známeho, ten o pár minút prichádza na skútri. Sprevádza nás do apartmánu za 50 eur, čo je najnižšia možná cena v okolí. Vysvitne, že domáci pracuje v miestnej samospráve, je zodpovedný za technické regulácie ulíc a námestí. Kríza a úsporné opatrenia vlády doľahli aj na neho – predtým mal plat 1 600 eur, teraz okolo 1 200. No najmä, prišiel o všetky príplatky.
„Dostávali sme k platu rôzne bonusy. Veľkonočný príspevok 800 eur, vianočný príspevok na úrovni platu. Ďalej sme dostávali príplatok 27 eur za usilovnosť. Zrušili aj príplatok do 6-tisíc eur ročne za dochádzanie do práce štyridsať a viac kilometrov,“ hovorí nám domáci a ostávame v šoku.
Šok pokračuje aj na druhý deň, keď na neďalekej menšej pláži Strovili stretneme nemeckých turistov. Bývajú skromne v karavane. Hovoria o gréckom nočnom strážnikovi, ktorý so všetkými príplatkami zarábal 70-tisíc eur ročne. „Toľko u nás nezarába ani univerzitný profesor,“ povie jeden a dodá: „Nemecko je za tento stav spoluzodpovedné, bolo advokátom Grécka pri vstupe do EÚ aj do eurozóny. Mladí Gréci sú presvedčení, že musia byť bohatí, a berú si naďalej pôžičky. Pozeral som ceny v obchodoch, sú tu vyššie ako v Nemecku.“ Ranným slnkom zaliaty ostrov Korfu je na dohľad. Predstava, že niekto dostáva od štátu príplatok 500 eur mesačne za to, že dochádza za prácou z Trnavy do Bratislavy alebo z Brezna do Bystrice, je iba ťažko stráviteľná. No povedzte, nie je to (grécky) zázrak?
Prešli sme od Floriny pri hranici s Macedónskom (inak, Gréci voči názvu a symbolom tohto štátu, najmä voči „privlastneniu si“ Alexandra Macedónskeho, namietajú a presadili si jeho čudný medzinárodný názov FYROM – Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko) cez historické sídlo Kastoria a takmer vyľudnené dediny v horách Epiru pri hraniciach s Albánskom, ďalej cez skalné kláštory v Meteore a horské mestečko Metsovo cez prístav Igumenitsa s ostrovom Korfu na dohľad až po moderné mesto Kozani. Pýtali sme sa ľudí, ktorých sme stretli – podnikateľa žijúceho v Nemecku, majiteľa kaviarne, hoteliera, vodiča autobusu na vidieku, študenta na brigáde v taverne, starostu mesta a iných –, a kládli sme im dve jednoduché a priame otázky: „Čo hovoríte na to, že prichádzame zo Slovenska, kde sú výrazne nižšie platy a dôchodky a ktoré si teraz musí brať pôžičky, aby v prípade potreby krylo vaše dlhy? Je správne, že chudobnejšia krajina pomáha bohatšiemu, ktorý sa správa nezodpovedne?“
Nikto nám za to nerozbil auto ani nás nezbil. Referenčnou krajinou tu nie je neznáme Slovensko, ale Nemecko. Spomínané otázky vyvolali buď úprimné pobavenie („to naozaj?“), alebo od miestnych cynických politikov odpozorovanú frázu typu „v Európskej únii si musíme všetci pomáhať“. Čo nás však naozaj zaskočilo, bola nízka, ak nie celkom nulová miera sebareflexie. Čosi také ako zahanbenie alebo nebodaj pocit viny za to, ako Grécko „zavarilo“ Európe, sme si naozaj nevšimli. Naopak, ľudia tam pripúšťajú, že za stav, v akom sa krajina ocitla, sú vinní aj ich skorumpovaní a podvádzajúci politici, no jedným dychom dodávajú, že hlavným vinníkom je Nemecko, teda krajina, ktorá im v skutočnosti najviac pomáhala – až doteraz. Dôvod? „Lebo Nemci vedeli, kam Grécko smeruje, no neupozornili nás včas, že si nemáme brať ďalšie pôžičky!“ Variáciou infantilnosti bola aj otázka, ako je možné, že Nemecko si berie pôžičky na výrazne nižší úrok ako Grécko. A argument, že Gréci predsa Nemecku pomáhajú, lebo kupujú nemecké autá a iné výrobky, azda ani netreba komentovať. Podobne absurdne znela aj veta, ktorú sme často počuli: „Merkelová musí platiť!“ Musí? A za čo? Ak už za nič iné, tak údajne za to, že nacisti počas 2. svetovej vojny napáchali v Grécku veľa zla.
Azda len na pobavenie možno dodať, že sme z Grécka odišli skôr, ako premiéra Jorgosa Papandrea a všetkých ostatných Grékov stihol poriadne rozzúriť český prezident Václav Klaus, ktorý vyslovil názor, s akým nemožno nesúhlasiť: „Neobviňujem Grékov. Každá krajina by si mohla sama vybrať, či bude žiť na pol plynu, na štvrť plynu alebo na plný plyn svojich možností. Sama by si mohla povedať: my budeme viac hodín sedieť v tieni pod olivovníkom a popíjať uzo, alebo viac pracovať. Ak sa Grécko rozhodne, že sa bude viac hodín venovať uzu, tak je to úplne v poriadku. Ale potom nemôže vstúpiť do menovej únie s Nemeckom.“ .od desiatich k piatim
Médiá počas uplynulých týždňov a mesiacov prinášajú katastrofické správy a analýzy krajiny, považovanej za kolísku európskej civilizácie. Je ich toľko, až otupili našu pozornosť. V týchto dňoch pritom svoj postoj prehodnocuje kľúčová krajina – Nemecko. Kancelárka Merkelová si pri hlasovaní o eurovale koncom septembra už nemôže byť istá podporou koaličných poslancov. „Ak chce Grécko dostať od Európskej únie ďalšie mnohomiliardové pôžičky, musí poskytnúť jasné záruky, že bude schopné postupne znížiť svoje zadlženie. V opačnom prípade by malo zvážiť svoj prípadný odchod z eurozóny,“ zaznieva nahnevane z Berlína, pričom nemeckí ekonómovia už realisticky hovoria o opätovnom zavedení drachmy ako gréckej meny a o potrebe čo najskôr odpísať polovicu gréckeho dlhu.
Zhrňme si aspoň základné fakty: V júli hrozilo, že vláda v Aténach nebude mať na výplatu dôchodkov a miezd v štátnej správe. Koncom júla sa európski lídri dohodli, že na záchrane Grécka sa bude do roku 2019 podieľať súkromný (106 miliárd eur) aj verejný sektor (109 miliárd eur od Medzinárodného menového fondu a eurozóny). Za peniaze, ktoré si Gréci požičajú z eurovalu a od MMF, budú odkupovať vlastné dlhopisy, vďaka čomu by mali znížiť svoj astronomický dlh na úrovni 340 miliárd eur čiže 150 percent hrubého domáceho produktu. Splatnosť nových úverov sa predĺži od 15 do 30 rokov, Gréci by mali platiť z pôžičiek aj o polovicu nižšie úroky. EÚ podmienila svoju pomoc aj tým, že Grécko má ručiť vlastným majetkom. Teda ak nebude splácať svoje dlhy, príde o akcie štátnych firiem – a možno aj o tie ostrovy a ostrovčeky...
Začiatkom septembra prišla studená sprcha. Medzinárodná misia prerušila v Grécku rokovanie o uvoľnení ďalšej 12-miliardovej „injekcie“ s tým, že Atény neplnia dohodu, pretože deficit verejných financií v tomto roku nebude predpokladaných 7,6 percenta, ale 8,6 percenta. Okrem toho razantné úsporné opatrenia prijaté v júni nevynášajú dostatočne a Gréci meškajú s privatizáciou, ktorá mala do konca roka naplniť štátnu kasu piatimi miliardami eur. .strach, čo bude
Do Bitoly vo FYROM jazdia Gréci z pohraničia nakupovať výrazne výhodnejšie: najmä o tretinu lacnejší benzín a potraviny. Asi 12-tisícová Florina leží hneď za hranicou. „Slováci?“ zmesou slovenčiny a poľštiny sa nám na okraji cesty prihovorí prvý človek, ktorého vidíme. Milá náhoda. Čulý chlapík sa predstaví ako Stefanos Proitsis, riaditeľ firmy. Je narodený „tutaj“, no 40 rokov žije v Nemecku, nemecký dôchodok poberá aj jeho matka. Tvrdí, že grécke problémy sa ho príliš netýkajú. Ak, tak iba do tej miery, aby sa ležérne premával pomalou rýchlosťou na svojom čiernom kabriolete Mercedes s lakťom v okne po centre mesta. A zastal, kde chce, aj na zákaze, pretože „policajti ma tu poznajú, vlastne všetci ma tu poznajú“. Tak trochu frajer, tak trochu záhadný bos, no ochotný sprievodca. Do Grécka, kde vlastní tri domy, prichádza tak raz za tri mesiace. Teraz ide do jedného z nich, na Chalkidiki k moru. Oddýchnuť si od biznisov, ktoré rozbehol v Nemecku, v Poľsku a najnovšie aj na Slovensku: „U vás v Harmanci sa dá kúpiť toaletný papier za dobrú cenu, rád by som ho vyvážal na Balkán,“ zasvietia mu oči.
Proitsis tvrdí, že najväčším problémom Grécka nie je nezodpovedné hospodárenie, ale to, že nie je práca. „V rokoch 1967 až 1974 tu bola vojenská diktatúra. Vtedy boli ľudia chudobní, odchádzali zarobiť do Nemecka. Mnohí sa nevrátili. Dediny v okolí, kde žili kedysi tisícky ľudí, sú dnes takmer vyľudnené,“ hovorí a pokračuje: „Všetci by tu chceli dobrý život. Veľké domy, pekné veci, autá. V 80. rokoch bolo zvykom mať viacero domov, teraz to nemajú z čoho splácať.“ Politikov, či už ľavicových zo strany PASOK, ortodoxných komunistov z KKE („kappa-kappa-epsilon“) alebo pravicových, ktorí sa striedajú pri moci už dekády (Karamanlis, Papandreu, Mitsotakis, Simitis), vidí všetkých ako skorumpovaných. Nemeckých politikov považuje za ich kamarátov – a teda komplicov korupcie.
„Slovensko ako malá krajina robí dobre, že nechce dať Grécku peniaze. Čo sa s nimi stane, nikto nevie. Slovensko je najlepšia krajina EÚ!“ povie prekvapujúco Proitsis a zavedie nás na pešiu zónu mestečka. Samé kaviarne a taverny, o tretej popoludní sú však takmer prázdne. „Ľudia teraz spia, v noci to všetko ožije,“ dozvedáme sa. Pri káve a drinkoch sedia najmä mladí. Majiteľom jedného z podnikov je už šesť rokov Traianos Rasaikos. Mladý muž s bradou sa nebojí povedať svoje meno ani príjmy. V čistom zarobí ročne 70- až 80-tisíc eur. Študenti, ktorí si tu privyrábajú cez leto ako čašníci, dostávajú u neho štyri eurá za hodinu. Ak platia odvody, zarobia mesačne 400 eur, teda nijako prevratný zárobok.
„Sever Grécka až do Trácie je tradične pravicový a vlastenecký. Tu neboli veľké demonštrácie, ľudia chápu nevyhnutnosť reforiem a škrtov. Najťažšie na nich doľahlo znižovanie platov vo verejnom sektore o 30 percent,“ vysvetľuje Rasaikos s tým, že aj on v kaviarni výrazne pocítil strach ľudí, čo bude. Ľudia menej utrácajú: kľúčové večerné tržby, keď je najviac hostí, mu odvlani v porovnaní s obdobím pred krízou klesli o 40 percent. A to ešte teraz začne platiť zvýšená 23-percentná sadzba na alkohol a iné vybrané tovary, základná sadzba na potraviny ostáva 13 percent. .váš plat ma nezaujíma!
V sparnom lete si to príliš neuvedomíte, no 17-tisícová Kastoria, ktorá leží na úpätí hôr pri jazere Orestiada, je slávna vďaka spracovaniu kožušín. Takmer celá produkcia ide na export, najmä do krajín bývalého Sovietskeho zväzu: v strmých uličkách tu na obchodíkoch uvidíte aj nápisy v ruštine mecha – šuby (kožušiny – kožuchy).
Didakticky výpovedný k téme kríza je aj náš pokus urobiť rozhovor s primátorom Chatzisymeonidisom (pozri rámček). Vytrvali sme a po troch hodinách nás prijal. K budove mestského úradu prichádzame o deviatej, čo je na tunajšie pomery skoro ráno. V kaviarničke na prízemí si sadajú do tieňa prví dôchodcovia. „Pán primátor vás o chvíľu prijme,“ opakuje nám počas troch hodín každých 15 minút jeho tajomník. Interiér úradu je síce plný replík antických sôch, ležérny štýl práce je však, máme pocit, skôr byzantský: jedna žena nesie na podnose kávičky pre kolegov, pri pohľade na kancelárie plné stolov a úradníkov (prezamestnanosť?) si spomíname na slová hoteliera Nikosa Ioannu z Floriny: „Problémom Grécka neboli pôžičky, ale to, že vo verejnom sektore dochádzalo k určovaniu neprimerane vysokých platov. Začínajú sa na úrovni 1 200 eur, pričom sú aj takí, spriaznení s politickou stranou, ktorá je pri moci, čo berú 20-tisíc eur. Aj ja ako súkromný podnikateľ by som chcel toľko.“ Otázka znie, čím iným – ak nie pôžičkami – mal neefektívny štát, ktorý dokáže vybrať iba 40 percent daní, tých svojich drahých a premnožených úradníkov či iných zamestnancov zaplatiť?
Nesmelo nazriem do maličkej kancelárie. Sedí v nej iba jedna osoba, mladá sympatická právnička. Jedna z dvoch, ktoré tu pracujú. Aj ona je „vysadená“ na Nemcov a na obraz Grékov ako lenivcov: „To, že sedíme stále pri káve, je veľmi povrchný názor. Študovala som právo v Heidelbergu. Nemci dlhé roky vedeli, v akej šlamastike je Grécko, a nič nerobili. Nechali nás v tom.“ Čo sa dá na to povedať? Iba toľko, že táto mladá dáma asi nie je v šlamastike a jej plat, o ktorom nechce hovoriť, sa zrejme pohybuje vysoko nad úrovňou 500 či 600 eur mesačne, ktoré tu zarábajú podľa jej slov „tí najchudobnejší“. V obradnom byzantskom štýle – s venovaním vlastnoručne podpísanej výpravnej obrazovej publikácie o dejinách mesta a spoločným fotografovaním na pamiatku – nás napokon ako hostí zo „spriatelenej krajiny“ (chudák, netušil, ako u nás dopadol prvý euroval) prijal aj primátor. A nezabudol pozvať Slovákov na dovolenku.
Námestíčko pred úradom sa medzitým zaplnilo dôchodcami. Hrajú populárnu stolovú hru tavli. A sedia dlhé hodiny pri tureckej (pardon, tu sa hovorí gréckej) káve za 80 centov. „V kaviarni oproti stojí káva jeden a pol eura, v kaviarni pri jazere až dva a pol,“ vysvetľuje nám dôchodca, ktorý pred nami ako zahraničnými novinármi jediný preventívne neutiekol. Ďalší dvaja preukázali vysokú pohyblivosť. 80-ročný pán (meno ani výšku dôchodku nechcel uviesť) pracoval celý život ako obchodník s odevmi. „Nepoviem, aký som mal zárobok, no dalo sa z toho dobre žiť. Mám aj druhý dom na Chalkidiki. Z dôchodku, ktorý dostávam od súkromnej poisťovne, nie od štátu, si teraz môžem dovoliť chodiť každú nedeľu s manželkou do reštaurácie na obed za 25 eur.“ Dôchodca sa ešte zaujíma o cenu chleba či kávy na Slovensku. Náš priemerný plat asi 800 eur je podľa neho na úrovni dôchodku upratovačky, ktorá čistila schody. „Nechcem počuť, aký máte plat!“ kričí, keď sa ho pýtam, či mu mám povedať, koľko zarábam. .bez príplatkov, no bohatí
Vyzvedanie sa na výšku zárobku či dôchodku býva obvykle prejavom elementárnej neslušnosti, no v Grécku ide skôr o základnú metódu reportérskej práce. Uvedomíme si to aj v dedinke Agioi Theodoroi, cestou ku skalným kláštorom v Meteore. Šalát z čerstvo odtrhnutej zeleniny a syra v miestnej krčmičke je výborný, no keď sa opýtame jedného z troch pri pive sediacich starších pánov, kde predtým pracoval a koľko zarábal, jeho odpoveď nám vyrazí dych: „Ako šofér autobusu som mal plat 3-tisíc eur mesačne.“
K prístavu Igumenitsa na západe Grécka sme sa dostali z vnútrozemia po úplne novej diaľnici A2. Z čoho, ak nie z eurofondov, bola asi postavená? Je taká kvalitná, až nás zarazilo, že nikde – v celej krajine – od nás ako motoristov nikde nevybrali ani cent. Prvýkrát v živote som túžil zaplatiť za cestu, no nemal som kde a komu: miesta na výber ani diaľničné známky tu neexistujú. Žeby ich nepotrebovali? Druhým prekvapením bolo zistenie, že v Igumenitsi na rozdiel od krajín bývalej Juhoslávie veľmi nenájdete ubytovanie na súkromí. Aj hotelov (a teda turistov) je tu skromne. Majiteľka pizzerie volá známeho, ten o pár minút prichádza na skútri. Sprevádza nás do apartmánu za 50 eur, čo je najnižšia možná cena v okolí. Vysvitne, že domáci pracuje v miestnej samospráve, je zodpovedný za technické regulácie ulíc a námestí. Kríza a úsporné opatrenia vlády doľahli aj na neho – predtým mal plat 1 600 eur, teraz okolo 1 200. No najmä, prišiel o všetky príplatky.
„Dostávali sme k platu rôzne bonusy. Veľkonočný príspevok 800 eur, vianočný príspevok na úrovni platu. Ďalej sme dostávali príplatok 27 eur za usilovnosť. Zrušili aj príplatok do 6-tisíc eur ročne za dochádzanie do práce štyridsať a viac kilometrov,“ hovorí nám domáci a ostávame v šoku.
Šok pokračuje aj na druhý deň, keď na neďalekej menšej pláži Strovili stretneme nemeckých turistov. Bývajú skromne v karavane. Hovoria o gréckom nočnom strážnikovi, ktorý so všetkými príplatkami zarábal 70-tisíc eur ročne. „Toľko u nás nezarába ani univerzitný profesor,“ povie jeden a dodá: „Nemecko je za tento stav spoluzodpovedné, bolo advokátom Grécka pri vstupe do EÚ aj do eurozóny. Mladí Gréci sú presvedčení, že musia byť bohatí, a berú si naďalej pôžičky. Pozeral som ceny v obchodoch, sú tu vyššie ako v Nemecku.“ Ranným slnkom zaliaty ostrov Korfu je na dohľad. Predstava, že niekto dostáva od štátu príplatok 500 eur mesačne za to, že dochádza za prácou z Trnavy do Bratislavy alebo z Brezna do Bystrice, je iba ťažko stráviteľná. No povedzte, nie je to (grécky) zázrak?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.