.chris Slagter, konateľ holandskej firmy SF- Soepenberg, pochádza z rodinnej farmy. Doma v Holandsku mal jeho otec 60 kráv a 25 hektárov pôdy. Skúsenosti z farmárčenia teda zbieral odmala. Poľnohospodárstvo išiel aj študovať a po páde železnej opony sa začal zaujímať o možnosti podnikať v strednej a východnej Európe. Dozvedel sa, že aj na Slovensku sú družstvá s veľkou koncentráciou pôdy, a to ho lákalo. „Large scale matters,“ hovorí Slagter o tom, že pri veľkej rozlohe farmy či veľkom počte zvierat sa podniká lepšie, pretože dokážete vyrobiť produkty lacnejšie. Rodinné firmy sú podľa neho síce dobrá vec, ale v konkurenčnom boji veľmi zraniteľné. Ak je slabší rok alebo deti nepriľnú k pôde tak ako rodičia, firma môže ľahko skrachovať. Na druhej strane veľké plochy pôdy kombinované so živočíšnou výrobou sú konkurencieschopnejšie a stabilnejšie. Pravda, ak sú dobre riadené. Slagter bol na začiatku príjemne prekvapený, na akej úrovni sú slovenské družstvá, ale videl, že im chýba manažérsky prístup. „Majitelia družstiev by mali pochopiť, že nemôžu robiť všetko kvalitne. Mali by sa špecializovať na istý druh živočíšnej výroby a k nej pridružiť vhodnú rastlinnú výrobu,“ tvrdí Holanďan. .pôdu nemusím vlastniť
Slagter prišiel na Slovensko v roku 1996. Pracoval najprv pre holandskú firmu Schaap, ktorá sa zameriavala na živočíšnu výrobu. Neskôr, keď sa zorientoval na tunajšom trhu, rozbehol biznis s firmou SF- Soepenberg, ktorá sa venuje službám pri spracovaní a skladovaní priemyselného odpadu pre poľnohospodárov. Vyrába a predáva organické krmivá a hnojivá. Okrem toho má podiel v jednej farme v okolí Trnavy. „Nie som tam často, aby som ich riadil, ale sledujem, ako sa im darí,“ priznáva manažér.
V začiatkoch podnikania na Slovensku si museli cudzie firmy doniesť svoj vlastný kapitál. Slovenské banky im nepožičiavali, ale aj úroky boli vysoké. Po piatich rokoch, keď si Holanďania urobili meno, a aj banky sa ozdravili, mohli pomýšľať aj na komerčné úvery. A, samozrejme, boli tu aj dotácie. Sám Slagter nie je dotačným systémom nadšený. Tvrdí však, že majú svoju úlohu pri udržiavaní ľudí na vidieku. „Inak by sa vyľudnil a všetko by sme dovážali.“
To, že cudzinec nemôže na Slovensku stále priamo vlastniť pôdu, Slagterovi príliš neprekáža. Hovorí, že pri farmárčení nie je dôležité ani tak vlastníctvo, ako skôr riadenie farmy. Pôda sa dá dlhodobo prenajať. Okrem farmárčenia vidí veľký potenciál na Slovensku aj v agroturistike. „Máte krásnu krajinu aj prírodu. Keď sa dá robiť agroturistika v Holandsku, určite by sa mala dať robiť aj tu,“ dodáva Slagter. .farmár pragmatik
Dán Per Villumsen, spolumajiteľ firmy First Farm, ktorá vlastní niekoľko fariem na Záhorí, má s farmárčením takisto skúsenosti od detstva. „Bol som najmladšie z piatich detí, a keďže mi zomrel otec, keď som mal iba 10 rokov, musel som na rodinnej farme pomáhať,“ spomína. Zodpovednosti a ťažkej práci sa preto naučil veľmi skoro. Jeho ďalšie podnikanie sa krútilo okolo pôdy. Už v 23 rokoch bol manažérom na farme a o dva roky neskôr si kúpil vlastnú 45-hektárovú farmu. Tú neskôr predal a kúpil si veľkú farmu, ktorá mala vyše 100 hektárov. Postupne ju rozširoval až na 350 hektárov a choval na nej trištvrte milióna kurčiat. „Pred štyrmi rokmi som ju predal za veľmi dobrú cenu a kúpil som si 550-hektárovú usadlosť, 40 km južne od Paríža, kde mám v prenájme francúzskeho farmára,“ hovorí farmár. Medzitým sa rozhodol podnikať aj na Slovensku. Jeho dôvody boli pragmatické. V roku 2004, keď tu kúpil so spoločníkmi prvé družstvo, Slovensko práve vstúpilo do EÚ. Podľa údajov Svetovej banky sme vtedy patrili k 20 krajinám s najpriaznivejším podnikateľským prostredím pre investorov. „Máme tu 17 miliónov potenciálnych zákazníkov v okruhu 300 kilometrov,“ vyčísľuje dánsky farmár. .peniaze nedostávame
Villumsen neprišiel na Slovensko podnikať sám. Spočiatku bolo vo firme First Farm osem spoločníkov, z ktorých ostali dnes štyria. Keďže väčšina z nich doma v Dánsku chovala kravy, aj na Slovensku sa zamerali na produkciu mlieka. Postupne skúpili krachujúce družstvá v okolí Malaciek a Stupavy a dnes obhospodarujú vyše 8-tisíc hektárov pôdy, majú vyše dvetisíc kráv a zamestnávajú okolo 200 ľudí. Podobne ako Holanďan Slagter, aj Dán Villumsen tvrdí, že nebaží po vlastníctve slovenskej pôdy, pretože preňho sú to umŕtvené investície. „Z 8 300 hektárov vlastníme iba asi 400, najmä pod budovami, ktoré už boli vo vlastníctve spoločností pred našou kúpou, kde to má význam,“ vysvetľuje. Kupovať pôdu sa podľa neho oplatí v Rumunsku, kde je oveľa lacnejšia ako na Slovensku a tam to aj jeho firma robí. Vlastní tam už vyše 7-tisíc hektárov.
Nad výčitkami slovenských farmárov, ktorí tvrdia, že Dánom sa u nás dobre podniká, lebo sú štedro podporovaní dánskou vládou, sa farmár iba usmieva. „Počul som už tieto príbehy veľakrát a rád by som bol, keby to bola pravda, ale my sme nijaké peniaze od dánskej vlády nedostali,“ hovorí. First Farm investovala spočiatku peniaze, ktoré dánski farmári zarobili alebo si požičali doma. Neskôr, keď potrebovali dodatočný kapitál na investície, emitovali akcie a išli s nimi na burzu v Dánsku. Tam získali 60 miliónov eur od štyroch tisícov drobných akcionárov, ktorým sa musia zodpovedať za svoje podnikanie.
Dotačný systém dánsky farmár prirovnáva k transfúzií krvi z pravej ruky do ľavej, pri ktorej 90 percent tejto tekutiny stratíte. Myslí si, že dotácie iba odoberajú trhové sily zo systému. Spomína príklad, ktorý videl na Novom Zélande. Tam odbúrali dotácie naraz a veľa fariem bez nich skrachovalo. Lenže mnohé zdravé prežili a poľnohospodárstvo funguje ďalej aj bez tých, ktoré zanikli.
Laxnejšie ekologické normy na Slovensku Dánov podľa Villumsena tiež neprilákali. Tvrdí, že odkedy sme v EÚ, obe krajiny majú normy podobné. Podľa neho sa Dáni naučili obzerať sa pri podnikaní za humná od Holanďanov, ktorí v 90. rokoch prichádzali farmárčiť do Dánska. Niektorí naši farmári sa na nich tiež pozerali nepriateľsky, ale keď zistili, že vedia farmárčiť efektívnejšie, tak si z nich zobrali príklad,“ hovorí zo skúsenosti Villumsen. .fabrika na mlieko
Farmu s troma tisíckami kráv si ideme pozrieť do Plaveckého Štvrtka. Zelené pasienky s pasúcim sa dobytkom? Nič také. Kravy sú tu umiestnené v moderných stajniach s ventiláciou. Kŕmené sú strojom, výkaly z dlážky sa čistia tiež strojovo a kravy sa môžu dať aj pomasírovať masážnymi strojovými kefami. „Dostávajú namiešané krmivo, ktoré je nutrične bohaté, a preto trávu nepotrebujú,“ hovorí Villumsen. Mechanické je aj dojenie kráv. Pri obrovskom dojacom stroji, ktorý vyzerá ako kolotoč s boxmi pre kravy, asistujú iba dvaja ľudia. Tí pomáhajú mladým kravám, ktoré si ešte nezvykli na boxy. Ľudí je na farme málo, nahradili ich stroje. Kravy dokonca dostávajú z času na čas manikúru v podobne strihania kopýt, ktoré sa im na roštoch nedokážu prirodzene obrusovať. „Sme taká fabrika na mlieko,“ dodáva Villumsen. Pragmaticky sa stavia aj k ekologickej výrobe. Na Slovensku v obci Zohor mali farmu, ktorá produkovala obilie ekologicky, a teda drahšie. Cena, ktorú mohli dostať, nedokázala pokryť náklady, a preto výrobu zastavili. „Ak by sme všetci chceli vyrábať iba ekologické potraviny, tak veľa ľudí zomrie hladom,“ dodáva farmár. Autor je novinár
Slagter prišiel na Slovensko v roku 1996. Pracoval najprv pre holandskú firmu Schaap, ktorá sa zameriavala na živočíšnu výrobu. Neskôr, keď sa zorientoval na tunajšom trhu, rozbehol biznis s firmou SF- Soepenberg, ktorá sa venuje službám pri spracovaní a skladovaní priemyselného odpadu pre poľnohospodárov. Vyrába a predáva organické krmivá a hnojivá. Okrem toho má podiel v jednej farme v okolí Trnavy. „Nie som tam často, aby som ich riadil, ale sledujem, ako sa im darí,“ priznáva manažér.
V začiatkoch podnikania na Slovensku si museli cudzie firmy doniesť svoj vlastný kapitál. Slovenské banky im nepožičiavali, ale aj úroky boli vysoké. Po piatich rokoch, keď si Holanďania urobili meno, a aj banky sa ozdravili, mohli pomýšľať aj na komerčné úvery. A, samozrejme, boli tu aj dotácie. Sám Slagter nie je dotačným systémom nadšený. Tvrdí však, že majú svoju úlohu pri udržiavaní ľudí na vidieku. „Inak by sa vyľudnil a všetko by sme dovážali.“
To, že cudzinec nemôže na Slovensku stále priamo vlastniť pôdu, Slagterovi príliš neprekáža. Hovorí, že pri farmárčení nie je dôležité ani tak vlastníctvo, ako skôr riadenie farmy. Pôda sa dá dlhodobo prenajať. Okrem farmárčenia vidí veľký potenciál na Slovensku aj v agroturistike. „Máte krásnu krajinu aj prírodu. Keď sa dá robiť agroturistika v Holandsku, určite by sa mala dať robiť aj tu,“ dodáva Slagter. .farmár pragmatik
Dán Per Villumsen, spolumajiteľ firmy First Farm, ktorá vlastní niekoľko fariem na Záhorí, má s farmárčením takisto skúsenosti od detstva. „Bol som najmladšie z piatich detí, a keďže mi zomrel otec, keď som mal iba 10 rokov, musel som na rodinnej farme pomáhať,“ spomína. Zodpovednosti a ťažkej práci sa preto naučil veľmi skoro. Jeho ďalšie podnikanie sa krútilo okolo pôdy. Už v 23 rokoch bol manažérom na farme a o dva roky neskôr si kúpil vlastnú 45-hektárovú farmu. Tú neskôr predal a kúpil si veľkú farmu, ktorá mala vyše 100 hektárov. Postupne ju rozširoval až na 350 hektárov a choval na nej trištvrte milióna kurčiat. „Pred štyrmi rokmi som ju predal za veľmi dobrú cenu a kúpil som si 550-hektárovú usadlosť, 40 km južne od Paríža, kde mám v prenájme francúzskeho farmára,“ hovorí farmár. Medzitým sa rozhodol podnikať aj na Slovensku. Jeho dôvody boli pragmatické. V roku 2004, keď tu kúpil so spoločníkmi prvé družstvo, Slovensko práve vstúpilo do EÚ. Podľa údajov Svetovej banky sme vtedy patrili k 20 krajinám s najpriaznivejším podnikateľským prostredím pre investorov. „Máme tu 17 miliónov potenciálnych zákazníkov v okruhu 300 kilometrov,“ vyčísľuje dánsky farmár. .peniaze nedostávame
Villumsen neprišiel na Slovensko podnikať sám. Spočiatku bolo vo firme First Farm osem spoločníkov, z ktorých ostali dnes štyria. Keďže väčšina z nich doma v Dánsku chovala kravy, aj na Slovensku sa zamerali na produkciu mlieka. Postupne skúpili krachujúce družstvá v okolí Malaciek a Stupavy a dnes obhospodarujú vyše 8-tisíc hektárov pôdy, majú vyše dvetisíc kráv a zamestnávajú okolo 200 ľudí. Podobne ako Holanďan Slagter, aj Dán Villumsen tvrdí, že nebaží po vlastníctve slovenskej pôdy, pretože preňho sú to umŕtvené investície. „Z 8 300 hektárov vlastníme iba asi 400, najmä pod budovami, ktoré už boli vo vlastníctve spoločností pred našou kúpou, kde to má význam,“ vysvetľuje. Kupovať pôdu sa podľa neho oplatí v Rumunsku, kde je oveľa lacnejšia ako na Slovensku a tam to aj jeho firma robí. Vlastní tam už vyše 7-tisíc hektárov.
Nad výčitkami slovenských farmárov, ktorí tvrdia, že Dánom sa u nás dobre podniká, lebo sú štedro podporovaní dánskou vládou, sa farmár iba usmieva. „Počul som už tieto príbehy veľakrát a rád by som bol, keby to bola pravda, ale my sme nijaké peniaze od dánskej vlády nedostali,“ hovorí. First Farm investovala spočiatku peniaze, ktoré dánski farmári zarobili alebo si požičali doma. Neskôr, keď potrebovali dodatočný kapitál na investície, emitovali akcie a išli s nimi na burzu v Dánsku. Tam získali 60 miliónov eur od štyroch tisícov drobných akcionárov, ktorým sa musia zodpovedať za svoje podnikanie.
Dotačný systém dánsky farmár prirovnáva k transfúzií krvi z pravej ruky do ľavej, pri ktorej 90 percent tejto tekutiny stratíte. Myslí si, že dotácie iba odoberajú trhové sily zo systému. Spomína príklad, ktorý videl na Novom Zélande. Tam odbúrali dotácie naraz a veľa fariem bez nich skrachovalo. Lenže mnohé zdravé prežili a poľnohospodárstvo funguje ďalej aj bez tých, ktoré zanikli.
Laxnejšie ekologické normy na Slovensku Dánov podľa Villumsena tiež neprilákali. Tvrdí, že odkedy sme v EÚ, obe krajiny majú normy podobné. Podľa neho sa Dáni naučili obzerať sa pri podnikaní za humná od Holanďanov, ktorí v 90. rokoch prichádzali farmárčiť do Dánska. Niektorí naši farmári sa na nich tiež pozerali nepriateľsky, ale keď zistili, že vedia farmárčiť efektívnejšie, tak si z nich zobrali príklad,“ hovorí zo skúsenosti Villumsen. .fabrika na mlieko
Farmu s troma tisíckami kráv si ideme pozrieť do Plaveckého Štvrtka. Zelené pasienky s pasúcim sa dobytkom? Nič také. Kravy sú tu umiestnené v moderných stajniach s ventiláciou. Kŕmené sú strojom, výkaly z dlážky sa čistia tiež strojovo a kravy sa môžu dať aj pomasírovať masážnymi strojovými kefami. „Dostávajú namiešané krmivo, ktoré je nutrične bohaté, a preto trávu nepotrebujú,“ hovorí Villumsen. Mechanické je aj dojenie kráv. Pri obrovskom dojacom stroji, ktorý vyzerá ako kolotoč s boxmi pre kravy, asistujú iba dvaja ľudia. Tí pomáhajú mladým kravám, ktoré si ešte nezvykli na boxy. Ľudí je na farme málo, nahradili ich stroje. Kravy dokonca dostávajú z času na čas manikúru v podobne strihania kopýt, ktoré sa im na roštoch nedokážu prirodzene obrusovať. „Sme taká fabrika na mlieko,“ dodáva Villumsen. Pragmaticky sa stavia aj k ekologickej výrobe. Na Slovensku v obci Zohor mali farmu, ktorá produkovala obilie ekologicky, a teda drahšie. Cena, ktorú mohli dostať, nedokázala pokryť náklady, a preto výrobu zastavili. „Ak by sme všetci chceli vyrábať iba ekologické potraviny, tak veľa ľudí zomrie hladom,“ dodáva farmár. Autor je novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.