Po minuloročnej prehre v Arménsku sme všetci dúfali, že doma im to vrátime aj s úrokmi a zabezpečíme si dobrú pozíciu pred záverečným finišom našej kvalifikačnej skupiny. Prehra 0:4 preto pôsobí ako tá najľadovejšia sprcha.
Čo sa to vlastne stalo? Nič zvláštne – nedali sme gól. Ale to naozaj nie je nič nové, s tým máme problém vždy. V podstate je to jediný zásadný a chronický problém tohto mužstva.
Keď Vlado Weiss preberal reprezentáciu, mal k dispozícii slušnú obranu, niekoľko šikovných záložníkov, ale vpredu nijakého predátora s výrazným nosom na góly. V kvalifikácii na MS 2010 sa, našťastie, strelecky úžasne uchytil Stano Šesták, na záverečnom turnaji potom zažiaril dovtedy strelecky úplne impotentný Robo Vittek, nuž ale v kvalifikácii na Euro sa strelec jednoducho nenašiel.
Mužstvo pritom hrá čoraz lepší futbal. Systém s dvoma defenzívnymi a tromi ofenzívnymi záložníkmi sme v Írsku aj v prvom polčase doma s Arménmi hrali naozaj výborne. Tri polčasy hralo Weissovo mužstvo futbal, na ktorý bolo radosť pozerať. Akurát, že nedalo gól.
Keď dali gól Arméni, ktorí dovtedy neboli vpredu nijako zvlášť nebezpeční, bolo jasné, že Weiss musí hrať hop alebo trop. A bolo pravdepodobné, že to bude skôr ten trop. Zápas v Dubline aj prvý polčas v Žiline nás stál veľa fyzických síl a v druhom polčase to bolo cítiť. Obraz hry sa výrazne zmenil, Arméni nás jasne prekonávali v držaní lopty, ktorú výborne kontrolovali a nútili našich hráčov siahať čoraz hlbšie do energetických zásob.
Po góle bolo treba zapnúť na ešte vyššie obrátky, vôľa na to nechýbala, dokonca sme si vypracovali ďalšie vyložené šance, ale sily postupne dochádzali. Úplne jasne to bolo vidno pri druhom góle, keď Miňo Stoch stratil loptu pri postrannej čiare na polovici súpera a namiesto toho, aby o ňu okamžite znovu zabojoval, tak sa asi na sekundu zastavil. Potom sa síce spamätal a snažil sa znovu zapojiť do hry, ale už bolo neskoro. Nasledovala spanilá jazda arménskeho útočníka, pri ktorej niekoľkým našim hráčom chýbali k dobrému obrannému zákroku len desatinky sekundy, a nakoniec strela, pri ktorej sa príliš nevyznamenal ani brankár Mucha.
Ďalšie dva góly už na veci nič nezmenili. Keď Weiss striedal útočníka za obrancu, bolo jasné, že hrá úplne vabank a že šance nie sú veľké. Neuveriteľná chyba Jána Ďuricu pri poslednom góle je síce neodpustiteľná, ale v nejakom zmysle je jeho rezignovanosť ľudsky pochopiteľná.
Čo znamenajú dva také rozdielne žilinské polčasy pre budúcnosť? Z hľadiska najbližšej budúcnosti je dôležitejší druhý polčas, ktorým sme si nesmierne skomplikovali a zamotali situáciu v skupine. Na postup či na baráž môžeme pomýšľať len pri výhrach doma s Ruskom aj vonku s Macedónskom. Z hľadiska vzdialenejšej budúcnosti je dôležitejší polčas prvý. V ňom toto mladé a veľmi perspektívne mužstvo potvrdilo to, čo predtým predviedlo v Írsku. Že vie hrať veľmi atraktívny a pritom takticky vyzretý futbal. Už len toho strelca potrebujeme.
Čo sa to vlastne stalo? Nič zvláštne – nedali sme gól. Ale to naozaj nie je nič nové, s tým máme problém vždy. V podstate je to jediný zásadný a chronický problém tohto mužstva.
Keď Vlado Weiss preberal reprezentáciu, mal k dispozícii slušnú obranu, niekoľko šikovných záložníkov, ale vpredu nijakého predátora s výrazným nosom na góly. V kvalifikácii na MS 2010 sa, našťastie, strelecky úžasne uchytil Stano Šesták, na záverečnom turnaji potom zažiaril dovtedy strelecky úplne impotentný Robo Vittek, nuž ale v kvalifikácii na Euro sa strelec jednoducho nenašiel.
Mužstvo pritom hrá čoraz lepší futbal. Systém s dvoma defenzívnymi a tromi ofenzívnymi záložníkmi sme v Írsku aj v prvom polčase doma s Arménmi hrali naozaj výborne. Tri polčasy hralo Weissovo mužstvo futbal, na ktorý bolo radosť pozerať. Akurát, že nedalo gól.
Keď dali gól Arméni, ktorí dovtedy neboli vpredu nijako zvlášť nebezpeční, bolo jasné, že Weiss musí hrať hop alebo trop. A bolo pravdepodobné, že to bude skôr ten trop. Zápas v Dubline aj prvý polčas v Žiline nás stál veľa fyzických síl a v druhom polčase to bolo cítiť. Obraz hry sa výrazne zmenil, Arméni nás jasne prekonávali v držaní lopty, ktorú výborne kontrolovali a nútili našich hráčov siahať čoraz hlbšie do energetických zásob.
Po góle bolo treba zapnúť na ešte vyššie obrátky, vôľa na to nechýbala, dokonca sme si vypracovali ďalšie vyložené šance, ale sily postupne dochádzali. Úplne jasne to bolo vidno pri druhom góle, keď Miňo Stoch stratil loptu pri postrannej čiare na polovici súpera a namiesto toho, aby o ňu okamžite znovu zabojoval, tak sa asi na sekundu zastavil. Potom sa síce spamätal a snažil sa znovu zapojiť do hry, ale už bolo neskoro. Nasledovala spanilá jazda arménskeho útočníka, pri ktorej niekoľkým našim hráčom chýbali k dobrému obrannému zákroku len desatinky sekundy, a nakoniec strela, pri ktorej sa príliš nevyznamenal ani brankár Mucha.
Ďalšie dva góly už na veci nič nezmenili. Keď Weiss striedal útočníka za obrancu, bolo jasné, že hrá úplne vabank a že šance nie sú veľké. Neuveriteľná chyba Jána Ďuricu pri poslednom góle je síce neodpustiteľná, ale v nejakom zmysle je jeho rezignovanosť ľudsky pochopiteľná.
Čo znamenajú dva také rozdielne žilinské polčasy pre budúcnosť? Z hľadiska najbližšej budúcnosti je dôležitejší druhý polčas, ktorým sme si nesmierne skomplikovali a zamotali situáciu v skupine. Na postup či na baráž môžeme pomýšľať len pri výhrach doma s Ruskom aj vonku s Macedónskom. Z hľadiska vzdialenejšej budúcnosti je dôležitejší polčas prvý. V ňom toto mladé a veľmi perspektívne mužstvo potvrdilo to, čo predtým predviedlo v Írsku. Že vie hrať veľmi atraktívny a pritom takticky vyzretý futbal. Už len toho strelca potrebujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.