Väčšinu času trávime na chrbte bicykla. Okolo nás sa to hemží všelijakými potvorami. Vidíme žraloky, desaťmetrového škorpióna a trochu menšiu modlivku, chobotnica chrlí oheň do niekoľkometrovej diaľky. Vysvietené lode a z nich hudba, hučí, vibruje, občas sa bije s hudbou okoloidúcich domov a prapodivných strojov. Z dreveného móla je pekný výhľad na planinu pokrytú jemným prachom, podobne spomedzi lupienkov obrovskej kvetiny, na ktorú sa dostanete po rebríku. Lietadlá a raketoplány či mačka nadrozmernej veľkosti sa premávajú okolo svietiacich kvetov alebo stromov. Zahráme si aj biliard, gule hádžeme oboma rukami, prechádzka po zelenom plátne stola je prima. Okolo sa to čoraz viac hmýri našimi spoločníkmi, niektorí sú poobliekaní ako na najbláznivejšom karnevale, niektorí sú nahí. Väčšina má bicykle, ozdobené svetielkami, zástavami alebo štrikovanými úbormi. V Dome hromu ma zavesia na lano, konštrukcia je obvešaná kričiacimi ľuďmi, hrá tvrdá hudba, musím zápasiť s dievčaťom zaveseným na druhom lane. Whisky v salóne vymieňame za škatuľku cigariet. Nič si tu nekúpite – okrem kávy a ľadu, ostatné musíte bartrovať, stačí úsmev či objatie. Podvečer roznášajú nosiči svetla petrolejky, ktoré osvetľujú hlavné triedy púštneho mesta. Púšť je posiata sochami, po väčšine lezú ľudia. Na piaty deň zhoria prvé z nich, o deň neskôr zhorí obrovský Trójsky kôň, potom Človek. Nad púšťou lieta ohňostroj, aký sa dá vidieť len tu, ľudí je tu už veľa, tancujú, tešia sa. Deň pred odchodom zhorí krásny chrám, všetci sú ticho. Odchádza sa päťprúdovou kolónou, smer Gerlach. Sen? Áno. Splnený sen. Realita festivalu, na ktorom desaťtisíce ľudí zmení nevadskú púšť na iskrivú živú galériu plnú prívetivých ľudí. Posledná dedinka pred ňou sa volá Gerlach. Z nej sme sa dostali na vrchol. Vrchol zvaný Burning Man.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.