Mám rada mestá, ktoré sa nehmýria turistickými pamiatkami, zakonzervovanými a oplotenými, označenými obrími tabuľami UNESCO a spoplatnenými astronomickými eurami. Mám rada mestá, kde sa len tak vinú normálne ulice, uličky a námestia, a na tých námestiach nemusia byť kaviarničky, stačia lavičky a pár holubov. Mám rada, keď v obchodoch nedostať mapu a plavky a pohľadnice. Keď tam je len chleba, mlieko a mäso, prípadne pár čistiacich prostriedkov. A keď sú tie obchody v nedeľu zatvorené – potom je v tých uličkách ticho a džavot detí sa viacej rozlieha. Nechodia tu ulicami tisícky privandrovalcov, čo si kupujú gýčové magnetky na chladničku s názvom mestečka, chodia tu len miestni rybári, muži, ženy, deti a psi. A keď je v sobotu svadba, vie to celé mesto, a celé mesto aj na svadbu príde. Vyfintené, nevkusne, ale s pompéznosťou vlastnou malomešťanom. Mám hrozne rada byť na chvíľu súčasťou tohto mesta. Nepoznaná, zapadnutá v dave, taká istá ako oni. Mám rada sadnúť si večer na plastové stoličky do lacnej miestnej reštiky pri prístave a dať si ryby. Také mesto je ťažké nájsť. Je ťažké nájsť ho v Európe, a tobôž pri mori. Ale ešte sú. Včera som navštívila jedno také na Sicílii. Iba sme tadiaľ prechádzali, cestou z jednej turistickej atrakcie na druhú. Zo začiatku mesto vyzeralo príšerne, ohyzdné, veľké ošarpané budovy, žiadna malebnosť, nič. A potom cestou z mariny hore po schodoch sa všetko zmenilo a ja som zavítala do starého sveta. Do sveta, ktorý bol v osemdesiatych rokoch ešte aj v centre Bratislavy a ktorý si matne pamätám. Aj tu vysedávali vo dvoroch na Michalskej ulici babky, a neboli tam ešte butiky ani reštaurácie, ani čajovne, prosto nič, čo tam nepatrilo. Dole behali decká a nikto sa o ne nebál, lebo taká bola doba. Lebo sa žilo v normálnom meste. V meste, kde visela bielizeň a nie ceduľky, v meste, kde bol obyčajný život. Chodíme po dovolenkách, kupujeme si drahé exkurzie len preto, aby sme sa čo najviac vzdialili od reality daného miesta – a to tvrdíme, že spoznávame. Spoznávame často len skanzeny obyčajných miest, ktoré mávali svojho ducha. Spoznávame hotely, pláže, pamiatky...ale nie skutočné mesto. Nie jeho skutočnú atmosféru. Vôňu bielizne zmiešanú s vôňou rýb. Vyfotila som celý film, ale žiadna z vecí, ktoré som odfotila, sa nijako nevolá. Budem si ich pamätať podľa ozajstnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.