.tie deti to spravili preto, lebo my starší sme ich v skutočnosti veľmi málo naučili. Ani rodičia, ani školy, ani naše komunity nenaučili deti rozoznávať dobro od zla. Jean Jacques Rousseau síce tvrdil, že človek je v podstate dobrý, no ešte aj on uznával, že ak sa má morálka a sebaovládanie zakoreniť v ľudskom srdci a mysli, musí sa im človek naučiť.
Rodičia však dnes príliš často predpokladajú, že ich deti sa narodili s akýmsi prirodzeným inštinktom, ktorý im umožní rozpoznať, čo je dobré a čo zlé. Oni sú totiž dospelí a morálne inštinkty sa u nich už rozvinuli. Asi preto – a aj z pohodlnosti – teraz zabúdajú, že rozdiel medzi dobrom a zlom im vysvetlili ich vlastní rodičia. .trest a morálka patria k sebe
Dieťa je dieťa. Bude dominantne prejavovať svoju moc v styku s čímkoľvek, čo vníma ako slabšie: s mladším súrodencom, s malým zvieraťom, s hmyzom. Ak sa má dieťa naučiť byť dobrým, rodičia ho musia potrestať, ak urobí niečo zlé, a odmeniť, ak koná správne.
Rodičia s ním musia zároveň tráviť dosť času, aby mu mohli byť príkladom a aby ono mohlo napodobniť ich konanie. Aby sa malo kedy naučiť, že nemôže robiť, čokoľvek chce, a zistiť, že každá voľba má svoj následok.
Dieťa sa napokon opakovaním naučí morálny kódex, ktorý sa mu časom, v priebehu dospievania, dostane do inštinktívnej roviny.
Ak sú však otcovia neprítomní a ak majú matky priveľa práce, sotva si splnia rodičovskú povinnosť a stanovia hranice, ktoré majú dieťaťu brániť, aby si len uspokojovalo čoraz sebeckejšie túžby. Rozhodnutia dieťaťa musia rodičia obmedziť, aby ho starostlivo viedli k sebaovládaniu, inak bude vždy konať len podľa svojej vôle. Ak v tomto rodičia zlyhajú, neskôr bude mladý človek pri každej morálnej voľbe úplne bezradný, neschopný odlíšiť dobro od zla.
Deti musia dostať šancu, aby si rozvinuli morálny inštinkt – presne ten, ktorý my často považujeme za samozrejmý. Inštinkt, ktorý je pre prežitie našej spoločnosti úplne podstatný. Ak dieťa dostane možnosť jesť vždy, čo chce, sedieť pred televízorom, koľko sa mu žiada, uspokojovať si svoje túžby bez ohľadu na dobro ostatných, je dosť pravdepodobné, že až sa raz ocitne pred rozhodnutím, či ukradne Xbox, alebo zostane doma a urobí si domácu úlohu, nerozhodne sa správne. Absencia hraníc, averzia k poriadku, neúcta a nedostatok ohľadov k druhým sa tak stanú hlavnými zásadami života dieťaťa a prerastú až do jeho dospelosti. .nemusíme byť experti vo všetkom
Extrémne liberálny prístup k rodičov - stvu, ktorý k týmto výtržnostiam prispel, prejavuje svoje následky aj v škole. Tak ako morálke sa človek najlepšie učí, ak obmedzia jeho voľby, v škole sa najlepšie odovzdávajú zručnosti a vedomosti, ak panuje atmosféra, v ktorej nie je možné robiť čokoľvek. No tak ako niektorí rodičia zle odhadujú, aké vedenie potrebuje dieťa, keď sa učí morálke, niektorí ľudia neuznávajú, že práve obmedzenie slobodnej voľby predmetov v škole zabezpečí, aby si dieťa osvojilo základný prístup, ktorý mu umožní získať inštinktívne vedomosti a zručnosti nutné pre úspešný život.
Myslíme si, že poskytovať deťom neobmedzený výber je dobré, ba dokonca sme presvedčení, že letmé zoznamovanie sa s témami je zábavné a zaujímavé, že intenzívne štúdium jedného predmetu je pre deti, ktoré sa predsa nedokážu nadlho sústrediť, príliš náročné. Ako však vysvetľuje Aristoteles, vytrvalosť je nesmierne dôležitá: opakovanie vedie k majstrovstvu. Malcolm Gladwell je rovnakého názoru: kto sa chce stať expertom, potrebuje danú činnosť vykonávať 10 -tisíc hodín. Naše deti nemusia byť expertmi vo všetkých predmetoch, no tie základné by mali určite ovládať. A predsa často nechápeme, že na to potrebujú opakovanie tém. .kvalifikácia, ktorá vás dostane všade
Presne toto má za úlohu systém English Baccalaureate (EBac). V jeho rámci majú deti až do šestnástich rokoch opakovať náročné akademické predmety, znovu a znovu preberať algebru aj Shakespeara. A predsa sa EBac ocitol pod paľbou kritiky – vraj obmedzuje slobodnú voľbu. Minister školstva Veľkej Británie Michael Gove nazýva EBac kvalifikáciou, ktorá vás dostane všade. Ak má žiak získať EBac, musí mať päť „céčok“: z matematiky, angličtiny, prírodných vied a z cudzieho jazyka – a potom buď z dejepisu, alebo zo zemepisu. EBac ponúka vyrovnaný prístup, široké pochopenie veľmi dôležitých oblastí ľudského poznania. V tomto zmysle má Michael Gove pravdu. Takéto vzdelanie udrží človeku otvorené dvere, pretože univerzity, ale aj budúci zamestnávatelia očakávajú od žiakov vedomosti z akademických predmetov. Až keď si uvedomíme, že až 84 percent britských detí momentálne nedosahuje päť „céčok“, známok potrebných na získanie certifikátu EBac, dôjde nám, že situácia je vážna. Veď sú to obyčajné predmety, nie? Väčšina rodín posiela deti do školy s očakávaním, že práve toto sa tam naučia: matematiku, anglický jazyk, prírodné vedy, cudzí jazyk, dejepis alebo zemepis. Deti môžu mať aj iné predmety, ale väčšina rodín považuje za základ práve tieto. .ako školy blicujú
Väčšina rodín však nevie, že mnohé školy sa týmto systémom jednoducho „preblicujú“. Kým Michael Gove systém EBac zaviedol, školy boli hodnotené iba podľa počtu žiakov, ktorí absolvovali päť skúšok typu GCSE (General Certificate of Secondary Education): z angličtiny, z matematiky a z hociktorých troch predmetov typu GCSE, ktorý chceli, aj menej náročné predmety typu Btecs.
A takáto je stále norma, podľa ktorej budú školy posudzované. Výsledky EBac majú slúžiť len na lepšie informovanie rodičov, a nie sú nástrojom posudzovania. Rodičia podľa nich vedia, či škola poskytuje žiakom príležitosť získať vedomosti z tých to akademických predmetov. Keďže však žiadny indikátor sám osebe nezhodnotí výkony školy, nie je lepšie, ak majú rodičia o škole čo najviac informácií?
„Blicovanie“ škôl v tomto systéme znamená, že mnohé školy sa usilujú udeliť čo najväčšiemu počtu detí päť skúšok GCSE – a niektoré to spravia doslova za každú cenu. Skúška GCSE zo zemepisu a dejepisu je ťažšia ako Btec z cestovného ruchu, ale za zemepis a dejepis dostane žiak len jedno GCSE a za cestovný ruch dve GCSE. Ak sa riaditeľ usiluje „preblicovať“ systémom, donúti svojich učiteľov humanitných vied vyučovať skôr cestovný ruch a opustí tradičnejší zemepis a dejepis – aby mal šancu, že viac žiakov získa viac skúšok GCSE. Prípadne neponúkne žiakom cudzie jazyky na úrovni GCSE, pretože sú príliš náročné. Prípadne všetkých žiakov prinúti na skúšky GCSE z telesnej výchovy, pretože vie, že väčšina chlapcov ich urobí. Niektoré predmety sú náročnejšie ako iné. Všetci to vieme, len to nechceme otvorene priznať.
A takéto „blicovanie“ v systéme sa deje pod rúškom „voľby“ pre dieťa. Ak štrnásť ročnému žiakovi poviete, že môže študovať „zábavný“ predmet, z ktorého získa dva alebo štyri certifikáty GCSE, alebo „náročný“ predmet, z ktorého získa iba jeden, môžete si byť istí, čo si zvolí. Niektoré deti, osobitne zo stredných vrstiev, budú cítiť aspoň tlak rodičov, ktorí trvajú na fyzike a francúzštine. Ale rodičia, ktorí školskému systému nerozumejú, ktorí od rána do večera pracujú, sa nazdajú, že škola dieťaťu ponúka len to, čo je pre dieťa dobré. Nezíde im na um, že škola sa usiluje za každú cenu prepracovať k čo najlepšiemu hodnoteniu – a obetuje pri tom aj dobro ich dieťaťa. .môže sa štrnásťročný rozhodnúť?
EBac je v tomto omnoho lepší systém. Tak ako dobrý rodič, ktorý obmedzí morálne voľby dieťaťa, aby sa dieťa naučilo rozoznať dobro od zla, systém EBac vedie tínedžera k predmetom, ktoré mu rozšíria životný obzor. Tento systém núti školy, aby obmedzili slobodný výber predmetov zo strany žiakov, ale žiaci za to dostanú solídne základy v zásadných akademických predmetoch. Napokon, žiaci si predmety na GCSE volia už v štrnástich rokoch a v tom veku pri tom rozhodne potrebujú vedenie.
EBac aspoň jasne deklaruje, ktoré predmety si univerzity cenia. To je podstatná informácia pre rodiny, ktoré nevedia, čo univerzity a zamestnávatelia od tých, ktorých môžu a nemusia prijať, očakávajú. EBac sa skladá len z piatich predmetov, a preto dieťaťu zostáva ešte päť (alebo aj viac) ďalších možností. A predmety, ktoré patria do systému EBac, nie sú vybraté náhodne. Angličtina, matematika, prírodné vedy, to všetko už bolo povinné. Cudzí jazyk bol ako predmet v skúškach GCSE povinný až do roku 2004 – vtedy sa zmenil na voliteľný, ale v podstate iba preto, lebo štát mal problém nájsť dosť učiteľov cudzích jazykov. A dejepis je povinný pre žiakov do 16 rokov v každej európskej krajine okrem Islandu a Veľkej Británie. .zažili sme chaos
Často sa predpokladá, že sloboda znamená ničím nehatenú voľbu. To však nie je vždy pravda, a najmä nie vtedy, keď ide o deti. Voľbu treba obmedziť alebo kontrolovať dosť zavčasu, aby sa dieťa naučilo, čo je správne, a čo nie. A v školstve je to nutné, aby dieťa ovládalo základné akademické predmety, ktoré sú podstatnou podmienkou jeho úspešnej budúcnosti.
Sloboda bez hraníc znamená chaos. Chaos je to, čo sme zažili na našich uliciach, keď počas výtržností horeli naše mestá. Ľudia sa stále pýtajú, ako vysvetliť fenomén, ktorý sa dnes nazýva „zdivená mládež“. Vysvetlenie je prosté. Tieto deti dostali rozsiahlu slobodu a nijaké vedenie. V ére morálneho relativizmu sa však takýto prístup málokedy spochybňuje.
Ako povedal John Stuart Mill, zakladateľ moderného liberalizmu: „Tí, ktorých stav si ešte stále vyžaduje, aby sa o nich ostatní starali, musia byť chránení pred svojimi vlastnými skutkami.“ Je našou povinnosťou, povinnosťou dospelých, obmedziť deťom slobodu voľby, aby z nich mohli vyrásť vzdelaní, morálne odvážni a skutočne slobodní ľudia. Autorka vedie novozaloženú školu v Londýne.
Článok vyšiel v časopise Standpoint
Rodičia však dnes príliš často predpokladajú, že ich deti sa narodili s akýmsi prirodzeným inštinktom, ktorý im umožní rozpoznať, čo je dobré a čo zlé. Oni sú totiž dospelí a morálne inštinkty sa u nich už rozvinuli. Asi preto – a aj z pohodlnosti – teraz zabúdajú, že rozdiel medzi dobrom a zlom im vysvetlili ich vlastní rodičia. .trest a morálka patria k sebe
Dieťa je dieťa. Bude dominantne prejavovať svoju moc v styku s čímkoľvek, čo vníma ako slabšie: s mladším súrodencom, s malým zvieraťom, s hmyzom. Ak sa má dieťa naučiť byť dobrým, rodičia ho musia potrestať, ak urobí niečo zlé, a odmeniť, ak koná správne.
Rodičia s ním musia zároveň tráviť dosť času, aby mu mohli byť príkladom a aby ono mohlo napodobniť ich konanie. Aby sa malo kedy naučiť, že nemôže robiť, čokoľvek chce, a zistiť, že každá voľba má svoj následok.
Dieťa sa napokon opakovaním naučí morálny kódex, ktorý sa mu časom, v priebehu dospievania, dostane do inštinktívnej roviny.
Ak sú však otcovia neprítomní a ak majú matky priveľa práce, sotva si splnia rodičovskú povinnosť a stanovia hranice, ktoré majú dieťaťu brániť, aby si len uspokojovalo čoraz sebeckejšie túžby. Rozhodnutia dieťaťa musia rodičia obmedziť, aby ho starostlivo viedli k sebaovládaniu, inak bude vždy konať len podľa svojej vôle. Ak v tomto rodičia zlyhajú, neskôr bude mladý človek pri každej morálnej voľbe úplne bezradný, neschopný odlíšiť dobro od zla.
Deti musia dostať šancu, aby si rozvinuli morálny inštinkt – presne ten, ktorý my často považujeme za samozrejmý. Inštinkt, ktorý je pre prežitie našej spoločnosti úplne podstatný. Ak dieťa dostane možnosť jesť vždy, čo chce, sedieť pred televízorom, koľko sa mu žiada, uspokojovať si svoje túžby bez ohľadu na dobro ostatných, je dosť pravdepodobné, že až sa raz ocitne pred rozhodnutím, či ukradne Xbox, alebo zostane doma a urobí si domácu úlohu, nerozhodne sa správne. Absencia hraníc, averzia k poriadku, neúcta a nedostatok ohľadov k druhým sa tak stanú hlavnými zásadami života dieťaťa a prerastú až do jeho dospelosti. .nemusíme byť experti vo všetkom
Extrémne liberálny prístup k rodičov - stvu, ktorý k týmto výtržnostiam prispel, prejavuje svoje následky aj v škole. Tak ako morálke sa človek najlepšie učí, ak obmedzia jeho voľby, v škole sa najlepšie odovzdávajú zručnosti a vedomosti, ak panuje atmosféra, v ktorej nie je možné robiť čokoľvek. No tak ako niektorí rodičia zle odhadujú, aké vedenie potrebuje dieťa, keď sa učí morálke, niektorí ľudia neuznávajú, že práve obmedzenie slobodnej voľby predmetov v škole zabezpečí, aby si dieťa osvojilo základný prístup, ktorý mu umožní získať inštinktívne vedomosti a zručnosti nutné pre úspešný život.
Myslíme si, že poskytovať deťom neobmedzený výber je dobré, ba dokonca sme presvedčení, že letmé zoznamovanie sa s témami je zábavné a zaujímavé, že intenzívne štúdium jedného predmetu je pre deti, ktoré sa predsa nedokážu nadlho sústrediť, príliš náročné. Ako však vysvetľuje Aristoteles, vytrvalosť je nesmierne dôležitá: opakovanie vedie k majstrovstvu. Malcolm Gladwell je rovnakého názoru: kto sa chce stať expertom, potrebuje danú činnosť vykonávať 10 -tisíc hodín. Naše deti nemusia byť expertmi vo všetkých predmetoch, no tie základné by mali určite ovládať. A predsa často nechápeme, že na to potrebujú opakovanie tém. .kvalifikácia, ktorá vás dostane všade
Presne toto má za úlohu systém English Baccalaureate (EBac). V jeho rámci majú deti až do šestnástich rokoch opakovať náročné akademické predmety, znovu a znovu preberať algebru aj Shakespeara. A predsa sa EBac ocitol pod paľbou kritiky – vraj obmedzuje slobodnú voľbu. Minister školstva Veľkej Británie Michael Gove nazýva EBac kvalifikáciou, ktorá vás dostane všade. Ak má žiak získať EBac, musí mať päť „céčok“: z matematiky, angličtiny, prírodných vied a z cudzieho jazyka – a potom buď z dejepisu, alebo zo zemepisu. EBac ponúka vyrovnaný prístup, široké pochopenie veľmi dôležitých oblastí ľudského poznania. V tomto zmysle má Michael Gove pravdu. Takéto vzdelanie udrží človeku otvorené dvere, pretože univerzity, ale aj budúci zamestnávatelia očakávajú od žiakov vedomosti z akademických predmetov. Až keď si uvedomíme, že až 84 percent britských detí momentálne nedosahuje päť „céčok“, známok potrebných na získanie certifikátu EBac, dôjde nám, že situácia je vážna. Veď sú to obyčajné predmety, nie? Väčšina rodín posiela deti do školy s očakávaním, že práve toto sa tam naučia: matematiku, anglický jazyk, prírodné vedy, cudzí jazyk, dejepis alebo zemepis. Deti môžu mať aj iné predmety, ale väčšina rodín považuje za základ práve tieto. .ako školy blicujú
Väčšina rodín však nevie, že mnohé školy sa týmto systémom jednoducho „preblicujú“. Kým Michael Gove systém EBac zaviedol, školy boli hodnotené iba podľa počtu žiakov, ktorí absolvovali päť skúšok typu GCSE (General Certificate of Secondary Education): z angličtiny, z matematiky a z hociktorých troch predmetov typu GCSE, ktorý chceli, aj menej náročné predmety typu Btecs.
A takáto je stále norma, podľa ktorej budú školy posudzované. Výsledky EBac majú slúžiť len na lepšie informovanie rodičov, a nie sú nástrojom posudzovania. Rodičia podľa nich vedia, či škola poskytuje žiakom príležitosť získať vedomosti z tých to akademických predmetov. Keďže však žiadny indikátor sám osebe nezhodnotí výkony školy, nie je lepšie, ak majú rodičia o škole čo najviac informácií?
„Blicovanie“ škôl v tomto systéme znamená, že mnohé školy sa usilujú udeliť čo najväčšiemu počtu detí päť skúšok GCSE – a niektoré to spravia doslova za každú cenu. Skúška GCSE zo zemepisu a dejepisu je ťažšia ako Btec z cestovného ruchu, ale za zemepis a dejepis dostane žiak len jedno GCSE a za cestovný ruch dve GCSE. Ak sa riaditeľ usiluje „preblicovať“ systémom, donúti svojich učiteľov humanitných vied vyučovať skôr cestovný ruch a opustí tradičnejší zemepis a dejepis – aby mal šancu, že viac žiakov získa viac skúšok GCSE. Prípadne neponúkne žiakom cudzie jazyky na úrovni GCSE, pretože sú príliš náročné. Prípadne všetkých žiakov prinúti na skúšky GCSE z telesnej výchovy, pretože vie, že väčšina chlapcov ich urobí. Niektoré predmety sú náročnejšie ako iné. Všetci to vieme, len to nechceme otvorene priznať.
A takéto „blicovanie“ v systéme sa deje pod rúškom „voľby“ pre dieťa. Ak štrnásť ročnému žiakovi poviete, že môže študovať „zábavný“ predmet, z ktorého získa dva alebo štyri certifikáty GCSE, alebo „náročný“ predmet, z ktorého získa iba jeden, môžete si byť istí, čo si zvolí. Niektoré deti, osobitne zo stredných vrstiev, budú cítiť aspoň tlak rodičov, ktorí trvajú na fyzike a francúzštine. Ale rodičia, ktorí školskému systému nerozumejú, ktorí od rána do večera pracujú, sa nazdajú, že škola dieťaťu ponúka len to, čo je pre dieťa dobré. Nezíde im na um, že škola sa usiluje za každú cenu prepracovať k čo najlepšiemu hodnoteniu – a obetuje pri tom aj dobro ich dieťaťa. .môže sa štrnásťročný rozhodnúť?
EBac je v tomto omnoho lepší systém. Tak ako dobrý rodič, ktorý obmedzí morálne voľby dieťaťa, aby sa dieťa naučilo rozoznať dobro od zla, systém EBac vedie tínedžera k predmetom, ktoré mu rozšíria životný obzor. Tento systém núti školy, aby obmedzili slobodný výber predmetov zo strany žiakov, ale žiaci za to dostanú solídne základy v zásadných akademických predmetoch. Napokon, žiaci si predmety na GCSE volia už v štrnástich rokoch a v tom veku pri tom rozhodne potrebujú vedenie.
EBac aspoň jasne deklaruje, ktoré predmety si univerzity cenia. To je podstatná informácia pre rodiny, ktoré nevedia, čo univerzity a zamestnávatelia od tých, ktorých môžu a nemusia prijať, očakávajú. EBac sa skladá len z piatich predmetov, a preto dieťaťu zostáva ešte päť (alebo aj viac) ďalších možností. A predmety, ktoré patria do systému EBac, nie sú vybraté náhodne. Angličtina, matematika, prírodné vedy, to všetko už bolo povinné. Cudzí jazyk bol ako predmet v skúškach GCSE povinný až do roku 2004 – vtedy sa zmenil na voliteľný, ale v podstate iba preto, lebo štát mal problém nájsť dosť učiteľov cudzích jazykov. A dejepis je povinný pre žiakov do 16 rokov v každej európskej krajine okrem Islandu a Veľkej Británie. .zažili sme chaos
Často sa predpokladá, že sloboda znamená ničím nehatenú voľbu. To však nie je vždy pravda, a najmä nie vtedy, keď ide o deti. Voľbu treba obmedziť alebo kontrolovať dosť zavčasu, aby sa dieťa naučilo, čo je správne, a čo nie. A v školstve je to nutné, aby dieťa ovládalo základné akademické predmety, ktoré sú podstatnou podmienkou jeho úspešnej budúcnosti.
Sloboda bez hraníc znamená chaos. Chaos je to, čo sme zažili na našich uliciach, keď počas výtržností horeli naše mestá. Ľudia sa stále pýtajú, ako vysvetliť fenomén, ktorý sa dnes nazýva „zdivená mládež“. Vysvetlenie je prosté. Tieto deti dostali rozsiahlu slobodu a nijaké vedenie. V ére morálneho relativizmu sa však takýto prístup málokedy spochybňuje.
Ako povedal John Stuart Mill, zakladateľ moderného liberalizmu: „Tí, ktorých stav si ešte stále vyžaduje, aby sa o nich ostatní starali, musia byť chránení pred svojimi vlastnými skutkami.“ Je našou povinnosťou, povinnosťou dospelých, obmedziť deťom slobodu voľby, aby z nich mohli vyrásť vzdelaní, morálne odvážni a skutočne slobodní ľudia. Autorka vedie novozaloženú školu v Londýne.
Článok vyšiel v časopise Standpoint
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.