Darmo nám Hollywood ponúka čoraz sofistikovanejšie a presvedčivejšie happyendy, darmo sa nás televízie snažia baviť hedonistickými bakchanáliami nevkusu, darmo literáti píšu hlboké a v zásade dobré knihy, na dobro sa už veľmi nedá veriť, ani na tie šťastné konce. Ťažko sa čo i len predstavujú, ak žijeme v takomto marazme.
Nie, nedá sa byť optimistom a nebyť pri tom za neinformovaného blbca, hoci práve také čosi by sme potrebovali. Normálne harmonické nekomplikované dobré veci. Malé, ľudské, láskavé. Žiadne vmetanie tvrdej pravdy do tvárí, ale milosrdné, dobrotivé klamstvá, ktorým by sa dalo veriť.
Že veľký brat dáva pozor, že niekde tam vonku je stále pravda a existujú ľudia, ktorí sú ochotní ju hľadať. Že ešte existujú funkčné vzťahy a ľudia sa obyčajne ľúbia. Že ešte niekde sú veci také, aké by mali byť.
Stačí polhodinka s akýmkoľvek spravodajstvom, a ilúzia šťastia je preč, ale to nič, lebo nejde o ilúziu. Naopak, čím hlbšie strčí človek hlavu do piesku, čím intenzívnejšie ignoruje vstupy, čím viac nepozerá telku a nečíta noviny, tým je mu jasnejšie, že všetko je v poriadku a tá vonkajšková atmosféra všeobecného marazmu je len ďalší spôsob, ako nás uvrhnúť do okov strachu. No hnus, aj tá veta, aj to, o čom je. Lebo strach je, celkom paradoxne, bezpečné útočisko. Bojíme sa všetci vedno čohosi, abstraktného či konkrétneho, ako sa to momentálne hodí, bojíme sa úpadku a dúfame, že nakoniec to predsa len nejako dopadne.
A dopadne, dobre, najlepšie, ako sa dá, lebo zlé konce nemajú zmysel.
Nie, nedá sa byť optimistom a nebyť pri tom za neinformovaného blbca, hoci práve také čosi by sme potrebovali. Normálne harmonické nekomplikované dobré veci. Malé, ľudské, láskavé. Žiadne vmetanie tvrdej pravdy do tvárí, ale milosrdné, dobrotivé klamstvá, ktorým by sa dalo veriť.
Že veľký brat dáva pozor, že niekde tam vonku je stále pravda a existujú ľudia, ktorí sú ochotní ju hľadať. Že ešte existujú funkčné vzťahy a ľudia sa obyčajne ľúbia. Že ešte niekde sú veci také, aké by mali byť.
Stačí polhodinka s akýmkoľvek spravodajstvom, a ilúzia šťastia je preč, ale to nič, lebo nejde o ilúziu. Naopak, čím hlbšie strčí človek hlavu do piesku, čím intenzívnejšie ignoruje vstupy, čím viac nepozerá telku a nečíta noviny, tým je mu jasnejšie, že všetko je v poriadku a tá vonkajšková atmosféra všeobecného marazmu je len ďalší spôsob, ako nás uvrhnúť do okov strachu. No hnus, aj tá veta, aj to, o čom je. Lebo strach je, celkom paradoxne, bezpečné útočisko. Bojíme sa všetci vedno čohosi, abstraktného či konkrétneho, ako sa to momentálne hodí, bojíme sa úpadku a dúfame, že nakoniec to predsa len nejako dopadne.
A dopadne, dobre, najlepšie, ako sa dá, lebo zlé konce nemajú zmysel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.