„Zavezieš ma na tie hody, tati?“
„A čo tam, zlato?“ Moja deväťročná dcéra zaklipkala nevinne očami a navolila ten správny zasnený výraz. Je jedno, koľko majú rokov. Ženy a ich zasnené okno do duše. Vedia ho používať od narodenia. „Je tam veľa zaujímavých stánkov a ja si potrebujem kúpiť niečo ženské, čomu ty nerozumieš.“
„Aha. A koľko ma to bude stáť?“
„Nič. Peniaze mám. Tak ideme? Majú aj burčiak.“ Hody a Hana, to sú nezlučiteľné pojmy. Zato môj vzťah k dobrému burčiaku je rokmi preverený a Hana to vie. A za všetko môže neznáme sedemročné dievčatko Saly, s ktorou sa Hana zoznámila na prázdninách. Saly nosila so sebou nadrozmernú hlavu bábiky s prázdnym hororovým pohľadom a dlhými blond vlasmi. Kúpila ju vraj v nejakom stánku pri kolotočoch. Česali jej spolu vlasy, maľovali tvár a Hanka sa rozhodla zainvestovať vlastné peniaze od babky práve na túto Hlavu. Neviem, ako to tí kolotočiari robia, ale na strelnici a v stánkoch vždy majú niečo, čo vaše dieťa nevyhnutne potrebuje. Práve som dopíjal druhý pohár sladkého burčiaku, kúpená Hlava už sedela na lavičke medzi mnou a dcérou a čakala na svoj osud, keď mi zavolal syn. „Počuj, tati, tak to last minute Bulharsko asi padne. Akoš si nevšimol, že mu poslali termín od zajtra, a nie od budúcej soboty. Lenže my teraz nemôžeme. Máme zápis do školy.“ Tušil som, že Juraj u mňa hľadá dobrú radu. Oficiálna verzia by znela „Prestaň sa vešať na Akoša, je nezodpovedný, minul tvoje peniaze, pije a gate nosí otrasne nízko.“ Ale riskoval by som, že mi syn položí telefón. Tak som prijal Haninu ponuku, cucol som si z balóna a tenkým hlasom povedal do mobilu: „Tristo eur nie je málo, ale hlavne, že sme zdraví! Príď za nami na hody, je tu sranda!“ Na druhej strane spojenia sa Juraj opatrne spýtal, či som v poriadku, ale keď začul megamix hitov Michala Davida, rýchlo sa rozlúčil a zložil. Nemá ho rád. Medzičasom pribudli na Hlave Hanine okuliare a všetci traja sme si išli zajazdiť na autíčkach. Hlava bola stále medzi nami a Hanka ju morbídne škrabkala pod bradou a občas ju dabovala tenkým héliovým hlasom. Musel som uznať, že s Hlavou vie byť sranda. A potom sa to stalo. Stál som práve v rade na cigánsku a ďalší burčiak, keď pribehla rozrušená dcéra, v jednej ruke Hlava bez vlasov, v druhej vlasy. Vraj ju chcela len učesať. Došlo mi hélium, a tak som len sucho prehodil: „Aspoň vidíš, akú kvalitu sa nehanbia predávať deťom za vysokú cenu.“ Použila na mňa svoj zasnený pohľad a Hlava nekompromisný pohľad Stepfordskej paničky. Podľahol som, zrátal hotovosť a išiel si vystáť iný rad, plný plačúcich detí. Fúzatý predavač mi odmietol Hlavu vymeniť, poradil mi, že najlacnejšie ma vyjde, keď ju vystrelím na strelnici a otočil sa mi chrbtom. O pár minút už na mňa hľadeli tri páry vďačných očí – jedny Hanine a dvakrát Stepfordské paničky.
Moja peňaženka zívala prázdnotou. S cigánskou a burčiakom som sa mohol rozlúčiť. „Vidíš? Toto by sa nám spolu nikdy nestalo, tati, keby ste mi konečne začali dávať vreckové. Mala by som viac peňazí, nielen tie od babky a teraz by sme si dali cigánsku aj zmrzlinu. Radia to aj psychológovia, že od desiatich by mali mať deti vreckové. Naučí nás to hospodáriť.“
„Lenže ty ešte nemáš desať.“ Zastavil som jej vášnivý monológ o peniazoch. Našťasti,e v tej chvíli nás našiel sedieť v tráve môj dospelý syn Juraj. Jeho vreckové pokrylo všetky nasledujúce burčiaky a jednu cigánsku. Končili sme s piesňou Boney M na perách a kompletne bez peňazí. On spokojný s mojou ponukou, zaplatiť mu náhradný výlet, keď už prišiel o svoje prvé zarobené. Ja spokojný, že moje deti sú v absolútnej pohode aj bez vreckového. Taxík nás odviezol pred dom a keďže Hanka po ceste zaspala, mohli sme si dovoliť vybehnúť do jej pokladničky a zaplatiť taxikárovi. Cez otvorené okienko som sa s ním lúčil s upravenou vetou najznámejšieho gréckeho boháča Onassisa: „Keby neexistovali ženy a naše deti, všetky peniaze na svete by stratili zmysel.“
„A čo tam, zlato?“ Moja deväťročná dcéra zaklipkala nevinne očami a navolila ten správny zasnený výraz. Je jedno, koľko majú rokov. Ženy a ich zasnené okno do duše. Vedia ho používať od narodenia. „Je tam veľa zaujímavých stánkov a ja si potrebujem kúpiť niečo ženské, čomu ty nerozumieš.“
„Aha. A koľko ma to bude stáť?“
„Nič. Peniaze mám. Tak ideme? Majú aj burčiak.“ Hody a Hana, to sú nezlučiteľné pojmy. Zato môj vzťah k dobrému burčiaku je rokmi preverený a Hana to vie. A za všetko môže neznáme sedemročné dievčatko Saly, s ktorou sa Hana zoznámila na prázdninách. Saly nosila so sebou nadrozmernú hlavu bábiky s prázdnym hororovým pohľadom a dlhými blond vlasmi. Kúpila ju vraj v nejakom stánku pri kolotočoch. Česali jej spolu vlasy, maľovali tvár a Hanka sa rozhodla zainvestovať vlastné peniaze od babky práve na túto Hlavu. Neviem, ako to tí kolotočiari robia, ale na strelnici a v stánkoch vždy majú niečo, čo vaše dieťa nevyhnutne potrebuje. Práve som dopíjal druhý pohár sladkého burčiaku, kúpená Hlava už sedela na lavičke medzi mnou a dcérou a čakala na svoj osud, keď mi zavolal syn. „Počuj, tati, tak to last minute Bulharsko asi padne. Akoš si nevšimol, že mu poslali termín od zajtra, a nie od budúcej soboty. Lenže my teraz nemôžeme. Máme zápis do školy.“ Tušil som, že Juraj u mňa hľadá dobrú radu. Oficiálna verzia by znela „Prestaň sa vešať na Akoša, je nezodpovedný, minul tvoje peniaze, pije a gate nosí otrasne nízko.“ Ale riskoval by som, že mi syn položí telefón. Tak som prijal Haninu ponuku, cucol som si z balóna a tenkým hlasom povedal do mobilu: „Tristo eur nie je málo, ale hlavne, že sme zdraví! Príď za nami na hody, je tu sranda!“ Na druhej strane spojenia sa Juraj opatrne spýtal, či som v poriadku, ale keď začul megamix hitov Michala Davida, rýchlo sa rozlúčil a zložil. Nemá ho rád. Medzičasom pribudli na Hlave Hanine okuliare a všetci traja sme si išli zajazdiť na autíčkach. Hlava bola stále medzi nami a Hanka ju morbídne škrabkala pod bradou a občas ju dabovala tenkým héliovým hlasom. Musel som uznať, že s Hlavou vie byť sranda. A potom sa to stalo. Stál som práve v rade na cigánsku a ďalší burčiak, keď pribehla rozrušená dcéra, v jednej ruke Hlava bez vlasov, v druhej vlasy. Vraj ju chcela len učesať. Došlo mi hélium, a tak som len sucho prehodil: „Aspoň vidíš, akú kvalitu sa nehanbia predávať deťom za vysokú cenu.“ Použila na mňa svoj zasnený pohľad a Hlava nekompromisný pohľad Stepfordskej paničky. Podľahol som, zrátal hotovosť a išiel si vystáť iný rad, plný plačúcich detí. Fúzatý predavač mi odmietol Hlavu vymeniť, poradil mi, že najlacnejšie ma vyjde, keď ju vystrelím na strelnici a otočil sa mi chrbtom. O pár minút už na mňa hľadeli tri páry vďačných očí – jedny Hanine a dvakrát Stepfordské paničky.
Moja peňaženka zívala prázdnotou. S cigánskou a burčiakom som sa mohol rozlúčiť. „Vidíš? Toto by sa nám spolu nikdy nestalo, tati, keby ste mi konečne začali dávať vreckové. Mala by som viac peňazí, nielen tie od babky a teraz by sme si dali cigánsku aj zmrzlinu. Radia to aj psychológovia, že od desiatich by mali mať deti vreckové. Naučí nás to hospodáriť.“
„Lenže ty ešte nemáš desať.“ Zastavil som jej vášnivý monológ o peniazoch. Našťasti,e v tej chvíli nás našiel sedieť v tráve môj dospelý syn Juraj. Jeho vreckové pokrylo všetky nasledujúce burčiaky a jednu cigánsku. Končili sme s piesňou Boney M na perách a kompletne bez peňazí. On spokojný s mojou ponukou, zaplatiť mu náhradný výlet, keď už prišiel o svoje prvé zarobené. Ja spokojný, že moje deti sú v absolútnej pohode aj bez vreckového. Taxík nás odviezol pred dom a keďže Hanka po ceste zaspala, mohli sme si dovoliť vybehnúť do jej pokladničky a zaplatiť taxikárovi. Cez otvorené okienko som sa s ním lúčil s upravenou vetou najznámejšieho gréckeho boháča Onassisa: „Keby neexistovali ženy a naše deti, všetky peniaze na svete by stratili zmysel.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.