Jedenásty september sa stal v Belgicku dňom, ktorý mnohých šokoval. Polícia rozohnala pokojnú demonštráciu a pozatýkala demonštrantov, medzi nimi aj poslanca europarlamentu. Zásah bol brutálny – najmä na pomery štátu inak pôsobiaceho mierumilovne. Čo sa vlastne stalo?
Demonštrácia proti islamizácii Belgicka bola na symbolický dátum 11. septembra ohlásená dávno. Rozruch spôsobil už jej zákaz, ktorý vydal bruselský starosta za Socialistickú stranu Freddy Thielemans. Uviedol dôvod, že demonštrácia by mohla uraziť početnú skupinu moslimských prisťahovalcov, ktorí metropolu Belgicka obývajú. Organizátori napriek zákazu potvrdili, že demonštrovať pôjdu a že zákaz je v rozpore so slobodou zhromažďovania a slobodou prejavu.
V ohlásený deň sa zhromaždili na námestí pred budovou Európskej komisie. Na tomto mieste nie sú podobné zhromaždenia ničím výnimočným. Ročne sa tu konajú desiatky demonštrácií pod najrôznejšími heslami: od protestov proti diktatúre v Zimbabwe, proti globálnemu otepľovaniu až po podporu boja proti aidsu. Polícia sa zväčša len obďaleč prizerá a organizuje dopravu. Celkom iný obraz však okoloidúci uvideli 11. septembra.
.ako za komunizmu
Na mierumilovných demonštrantov si pred budovou Európskej komisie počkali stovky policajtov, ktorí vzali pokojný dav útokom a zatkli 154 ľudí. Zhromaždených mlátili spôsobom, ktorý ešte aj politicky korektná belgická televízia nazvala „extrémne násilným“. Polícia nasadila psov a už v metre odchytávala ľudí, ktorí vyzerali, že sa plánujú zúčastniť demonštrácie. Inzultovali viceprezidenta flámskeho parlamentu, členovi Európskeho parlamentu a šéfovi strany Flámsky záujem nasadili putá a odvliekli ho do policajného auta, pričom policajt mu pred bežiacimi kamerami stláčal genitálie. Denník Washington Times to komentoval slovami, že každý americký policajt by za také správanie u polície okamžite skončil. Zatknutí boli aj taliansky a francúzsky poslanec Európskeho parlamentu a všetci zostali v policajných celách sedem hodín.
Proti brutálnemu zásahu vzniesla protest talianska vláda. Belgická vláda sa následne Taliansku formálne ospravedlnila za brutálne zatknutie Maria Borghezia, talianskeho poslanca Európskeho parlamentu. Belgický minister zahraničných vecí ubezpečil talianskeho veľvyslanca v Bruseli, že v budúcnosti urobí „všetko možné na zaručenie imunity poslancov Európskeho parlamentu“. Ešte prekvapivejšia bola reakcia mnohých médií. Organizátorov demonštrácie proti islamizácii Európy zväčša vykreslili ako „pravicových extrémistov“, hoci šlo o normálne liberálno-konzervatívne skupiny z niekoľkých európskych krajín. Na ilustráciu, belgickí policajti zatkli jednu demonštrantku – ešte pred demonštráciou – len preto, lebo na chrbte niesla priviazanú veľkú izraelskú zástavu...
Brusel, sídlo Európskej únie, ktorá má byť prístavom, kde sa zmieria národy, sa stal dejiskom násilia, aké ľuďom z postkomunistických krajín pripomína ich vlastnú nedávnu minulosť. Ako sa dá vysvetliť takýto paradox? Možno aj tým, že Belgicko nie je ani náhodou štandardnou krajinou.
.umelý štát
Žurnalista Paul Belien z Brussels Journal vidí podstatu problémov Belgicka v tom, že ide o umelý štát, v ktorom neexistuje belgické národné povedomie. Podľa neho je práve toto pri koreni problémov Belgicka. „Belgičania sú buď Flámi, alebo Valóni, ale voči Belgicku lojalitu vôbec nepociťujú. Lojalita belgického establišmentu voči štátu bola doslova kúpená: dotáciami, funkciami, titulmi. Belgický štát vlastne establišment skorumpoval. To vysvetľuje, prečo je Belgicko jedným z najskorumpovanejších štátov v západnej Európe, kde prepuká jeden škandál za druhým.“
Vyše 60 percent obyvateľov v krajine hovorí po holandsky, 32 percent po francúzsky a 1 percento používa nemčinu. Medzi komunitami Flámov a Valónov je veľmi málo kontaktov. S výnimkou kozmopolitného Bruselu, kde žijú veľké spoločenstvá moslimov a tzv. euroľudí, Flámi a Valóni žijú v rozdielnych častiach krajiny. Chodia do rozdielnych škôl, čítajú rozdielne noviny, pozerajú rozdielne televízne kanály, hlasujú za rozdielne politické strany. Zmiešané manželstvá skoro neexistujú.
.ako sa delí knižnica
Korene týchto sporov siahajú až k samým začiatkom belgického štátu v roku 1830. Prvá ústava bola napísaná vládnucou elitou vo francúzštine – oficiálnom jazyku krajiny. Už vtedy silne zneli požiadavky o zrovnoprávnenie flámčiny, tá však bola uznaná ako druhý jazyk až v roku 1898. Potom trvalo ešte ďalších 30 rokov, kým sa flámčina začala používať v školách, a až v roku 1967 – teda 137 rokov od vzniku štátu – v nej vydali aj ústavu.
V 50. a 60. rokoch, keď Flámsko začalo hospodársky ťahať celú krajinu, vzrástlo aj flámske sebavedomie. Valónske železiarne a banský priemysel upadali a po francúzsky hovoriaca časť krajiny schudobnela. Obnovilo sa staré napätie, a tak v roku 1962 došlo k jazykovému rozdeleniu krajiny – vznikli tak regióny Flámska, Valónska a dvojjazyčného Bruselu. Každý región dostal vlastnú vládu a autonómiu.
Vytvorenie regionálnych vlád malo ambíciu upokojiť jazykové komunity. Do určitej miery sa to podarilo, ale nezmizli škriepky medzi komunitami ani mentalita typu „oni a my“, najmä v niektorých oblastiach tesne okolo Bruselu. Napríklad na vernisáži v kaštieliku na flámskom predmestí Sint-Pieters-Leeuw som mal pocit, že začať konverzáciu vo francúzštine by bol značné faux pas, aj keď všetci prítomní tento jazyk ovládali.
Ďalšou kvapkou oleja do ohňa rozporov bol masívny nárast byrokracie. Vygeneroval nové vrstvy vlády, čiže ďalšie bremeno pre daňových poplatníkov, a mnohých Flámov rozčuľovala skutočnosť, že finančne držia nad vodou svojho neduživého južného partnera.
Typickým príkladom flámsko-valónskeho spolunažívania je Katolícka univerzita v Leuvene. Založená v roku 1425 patrila k najvyššie ceneným univerzitám v Európe. V 60. rokoch protestovali flámski študenti proti malému počtu vyučovacích hodín v ich rodnom jazyku. Nakoniec prinútili po francúzsky hovoriacich spolužiakov, aby si založili vlastnú frankofónnu univerzitu v mestečku Louvain-la-Neuve. Podľa typicky belgického scenára si potom univerzity rozdelili knižnicu napoly: Katolícka univerzita v Leuvene si nechala písmená A-L, Louvain-la-Neuve zobrala M-Z...
Aj Brusel je oficiálne dvojjazyčný (holandsko-francúzsky), čo sa aj dodržiava, lebo v celom meste sú všetky informačné tabule len v týchto dvoch jazykoch, čo sa na „hlavné“ európske mesto celkom nepatrí. Pôvodne to bolo flámske mesto, dnes je viac ako 85 percent jeho obyvateľov frankofónnych. Je to výsledok rôznych administratívnych opatrení a masívneho frankofónneho prisťahovalectva z bývalých francúzskych a belgických kolónií, najmä prílevu Marokáncov, Turkov a Afričanov z Konga. Flámi trpko hovoria, že im Valóni toto mesto ukradli.
.čoho sa boja?
Paul Belien sa pre .týždeň na otázku, ako riešiť budúcnosť Belgicka, vyjadril lakonicky: „Krajinu treba rozdeliť.“ Je pravda, že niektoré časti flámskej spoločnosti volajú po nezávislosti, je však otázne, či by väčšina Belgičanov za ňu hlasovala aj v referende. A tí, čo si myslia, že Belgicko predsa len zostane jednotné, ako argumenty používajú obrovský štátny dlh, Brusel a kráľovskú rodinu. Kráľovská rodina má korene v zahraničí, nie je spojená so žiadnou jazykovou komunitou, takže by mohla pôsobiť ako zjednocujúci prvok. Kráľ Albert II. nedávno vyzval Belgičanov, aby „žili v harmónii a považovali svoje kultúrne a regionálne rozdiely nie za problém, ale za obohatenie“.
Za menej vážny jednotiaci štátotvorný prvok by sa dalo označiť aj belgické pivo, ktoré sa tu vyrába od stredoveku. Začiatkom 19. storočia malo Belgicko ešte asi 3 000 pivovarov, pričom najznámejšie značky sa vyrábali v kláštoroch. Dnes sa varí pivo v 100 pivovaroch. Najväčšou špecialitou sú pivá, ktoré varili trapistickí mnísi, členovia prísneho cisterciánskeho rádu. Iba málo európskych opátstiev dokázalo doviesť tradíciu výroby piva až do 21. storočia. Belgicko ich má šesť: Westmalle, Westvleteren a Achel vo Flámsku, Chimay, Orval a Rochefort vo Valónsku. Otázne je, či hrozba straty Bruselu, kráľ a pivo udržia túto krajinku pohromade.
K problémom, ktoré sa establišment usiloval držať pod „europokrievkou“ totiž pribudol aj zásah proti demonštrantom, ktorí prišli vyjadriť nespokojnosť s prenikaním islamských hodnôt do hlavného mesta Belgicka. Pribudol k nim, a zároveň na ne výrazne upozornil. Najmä svojou brutalitou.
Zdá sa, že v pozadí zásahu proti demonštrantom neboli ani tak obavy z „netolerancie proti islamu“ či „európskej bigotnosti“. Belgická vládnuca garnitúra sa skôr bojí verejného prepierania sporov, najmä takých, ktoré môžu poukázať na faktickú slabosť belgického štátu. A tak dokazuje jeho silu obuškami.
Belgicko sa ideovo zrodilo, keď sa katolícka časť nizozemských provincií odmietla pridať k protestantským provinciám. Čo dnes drží túto krajinu pohromade? Asi najmä strach európskych inštitúcií, dobrého klienta belgického štátu, že by nevyzeralo dobre, keby neudržali dva národy v jednom štáte. Potom by ťažko presvedčili Európu, že je zdravé mať dvadsaťsedem častí jedného superštátu.
Autor pracuje v Európskom parlamente
.albert Otruba
Demonštrácia proti islamizácii Belgicka bola na symbolický dátum 11. septembra ohlásená dávno. Rozruch spôsobil už jej zákaz, ktorý vydal bruselský starosta za Socialistickú stranu Freddy Thielemans. Uviedol dôvod, že demonštrácia by mohla uraziť početnú skupinu moslimských prisťahovalcov, ktorí metropolu Belgicka obývajú. Organizátori napriek zákazu potvrdili, že demonštrovať pôjdu a že zákaz je v rozpore so slobodou zhromažďovania a slobodou prejavu.
V ohlásený deň sa zhromaždili na námestí pred budovou Európskej komisie. Na tomto mieste nie sú podobné zhromaždenia ničím výnimočným. Ročne sa tu konajú desiatky demonštrácií pod najrôznejšími heslami: od protestov proti diktatúre v Zimbabwe, proti globálnemu otepľovaniu až po podporu boja proti aidsu. Polícia sa zväčša len obďaleč prizerá a organizuje dopravu. Celkom iný obraz však okoloidúci uvideli 11. septembra.
.ako za komunizmu
Na mierumilovných demonštrantov si pred budovou Európskej komisie počkali stovky policajtov, ktorí vzali pokojný dav útokom a zatkli 154 ľudí. Zhromaždených mlátili spôsobom, ktorý ešte aj politicky korektná belgická televízia nazvala „extrémne násilným“. Polícia nasadila psov a už v metre odchytávala ľudí, ktorí vyzerali, že sa plánujú zúčastniť demonštrácie. Inzultovali viceprezidenta flámskeho parlamentu, členovi Európskeho parlamentu a šéfovi strany Flámsky záujem nasadili putá a odvliekli ho do policajného auta, pričom policajt mu pred bežiacimi kamerami stláčal genitálie. Denník Washington Times to komentoval slovami, že každý americký policajt by za také správanie u polície okamžite skončil. Zatknutí boli aj taliansky a francúzsky poslanec Európskeho parlamentu a všetci zostali v policajných celách sedem hodín.
Proti brutálnemu zásahu vzniesla protest talianska vláda. Belgická vláda sa následne Taliansku formálne ospravedlnila za brutálne zatknutie Maria Borghezia, talianskeho poslanca Európskeho parlamentu. Belgický minister zahraničných vecí ubezpečil talianskeho veľvyslanca v Bruseli, že v budúcnosti urobí „všetko možné na zaručenie imunity poslancov Európskeho parlamentu“. Ešte prekvapivejšia bola reakcia mnohých médií. Organizátorov demonštrácie proti islamizácii Európy zväčša vykreslili ako „pravicových extrémistov“, hoci šlo o normálne liberálno-konzervatívne skupiny z niekoľkých európskych krajín. Na ilustráciu, belgickí policajti zatkli jednu demonštrantku – ešte pred demonštráciou – len preto, lebo na chrbte niesla priviazanú veľkú izraelskú zástavu...
Brusel, sídlo Európskej únie, ktorá má byť prístavom, kde sa zmieria národy, sa stal dejiskom násilia, aké ľuďom z postkomunistických krajín pripomína ich vlastnú nedávnu minulosť. Ako sa dá vysvetliť takýto paradox? Možno aj tým, že Belgicko nie je ani náhodou štandardnou krajinou.
.umelý štát
Žurnalista Paul Belien z Brussels Journal vidí podstatu problémov Belgicka v tom, že ide o umelý štát, v ktorom neexistuje belgické národné povedomie. Podľa neho je práve toto pri koreni problémov Belgicka. „Belgičania sú buď Flámi, alebo Valóni, ale voči Belgicku lojalitu vôbec nepociťujú. Lojalita belgického establišmentu voči štátu bola doslova kúpená: dotáciami, funkciami, titulmi. Belgický štát vlastne establišment skorumpoval. To vysvetľuje, prečo je Belgicko jedným z najskorumpovanejších štátov v západnej Európe, kde prepuká jeden škandál za druhým.“
Vyše 60 percent obyvateľov v krajine hovorí po holandsky, 32 percent po francúzsky a 1 percento používa nemčinu. Medzi komunitami Flámov a Valónov je veľmi málo kontaktov. S výnimkou kozmopolitného Bruselu, kde žijú veľké spoločenstvá moslimov a tzv. euroľudí, Flámi a Valóni žijú v rozdielnych častiach krajiny. Chodia do rozdielnych škôl, čítajú rozdielne noviny, pozerajú rozdielne televízne kanály, hlasujú za rozdielne politické strany. Zmiešané manželstvá skoro neexistujú.
.ako sa delí knižnica
Korene týchto sporov siahajú až k samým začiatkom belgického štátu v roku 1830. Prvá ústava bola napísaná vládnucou elitou vo francúzštine – oficiálnom jazyku krajiny. Už vtedy silne zneli požiadavky o zrovnoprávnenie flámčiny, tá však bola uznaná ako druhý jazyk až v roku 1898. Potom trvalo ešte ďalších 30 rokov, kým sa flámčina začala používať v školách, a až v roku 1967 – teda 137 rokov od vzniku štátu – v nej vydali aj ústavu.
V 50. a 60. rokoch, keď Flámsko začalo hospodársky ťahať celú krajinu, vzrástlo aj flámske sebavedomie. Valónske železiarne a banský priemysel upadali a po francúzsky hovoriaca časť krajiny schudobnela. Obnovilo sa staré napätie, a tak v roku 1962 došlo k jazykovému rozdeleniu krajiny – vznikli tak regióny Flámska, Valónska a dvojjazyčného Bruselu. Každý región dostal vlastnú vládu a autonómiu.
Vytvorenie regionálnych vlád malo ambíciu upokojiť jazykové komunity. Do určitej miery sa to podarilo, ale nezmizli škriepky medzi komunitami ani mentalita typu „oni a my“, najmä v niektorých oblastiach tesne okolo Bruselu. Napríklad na vernisáži v kaštieliku na flámskom predmestí Sint-Pieters-Leeuw som mal pocit, že začať konverzáciu vo francúzštine by bol značné faux pas, aj keď všetci prítomní tento jazyk ovládali.
Ďalšou kvapkou oleja do ohňa rozporov bol masívny nárast byrokracie. Vygeneroval nové vrstvy vlády, čiže ďalšie bremeno pre daňových poplatníkov, a mnohých Flámov rozčuľovala skutočnosť, že finančne držia nad vodou svojho neduživého južného partnera.
Typickým príkladom flámsko-valónskeho spolunažívania je Katolícka univerzita v Leuvene. Založená v roku 1425 patrila k najvyššie ceneným univerzitám v Európe. V 60. rokoch protestovali flámski študenti proti malému počtu vyučovacích hodín v ich rodnom jazyku. Nakoniec prinútili po francúzsky hovoriacich spolužiakov, aby si založili vlastnú frankofónnu univerzitu v mestečku Louvain-la-Neuve. Podľa typicky belgického scenára si potom univerzity rozdelili knižnicu napoly: Katolícka univerzita v Leuvene si nechala písmená A-L, Louvain-la-Neuve zobrala M-Z...
Aj Brusel je oficiálne dvojjazyčný (holandsko-francúzsky), čo sa aj dodržiava, lebo v celom meste sú všetky informačné tabule len v týchto dvoch jazykoch, čo sa na „hlavné“ európske mesto celkom nepatrí. Pôvodne to bolo flámske mesto, dnes je viac ako 85 percent jeho obyvateľov frankofónnych. Je to výsledok rôznych administratívnych opatrení a masívneho frankofónneho prisťahovalectva z bývalých francúzskych a belgických kolónií, najmä prílevu Marokáncov, Turkov a Afričanov z Konga. Flámi trpko hovoria, že im Valóni toto mesto ukradli.
.čoho sa boja?
Paul Belien sa pre .týždeň na otázku, ako riešiť budúcnosť Belgicka, vyjadril lakonicky: „Krajinu treba rozdeliť.“ Je pravda, že niektoré časti flámskej spoločnosti volajú po nezávislosti, je však otázne, či by väčšina Belgičanov za ňu hlasovala aj v referende. A tí, čo si myslia, že Belgicko predsa len zostane jednotné, ako argumenty používajú obrovský štátny dlh, Brusel a kráľovskú rodinu. Kráľovská rodina má korene v zahraničí, nie je spojená so žiadnou jazykovou komunitou, takže by mohla pôsobiť ako zjednocujúci prvok. Kráľ Albert II. nedávno vyzval Belgičanov, aby „žili v harmónii a považovali svoje kultúrne a regionálne rozdiely nie za problém, ale za obohatenie“.
Za menej vážny jednotiaci štátotvorný prvok by sa dalo označiť aj belgické pivo, ktoré sa tu vyrába od stredoveku. Začiatkom 19. storočia malo Belgicko ešte asi 3 000 pivovarov, pričom najznámejšie značky sa vyrábali v kláštoroch. Dnes sa varí pivo v 100 pivovaroch. Najväčšou špecialitou sú pivá, ktoré varili trapistickí mnísi, členovia prísneho cisterciánskeho rádu. Iba málo európskych opátstiev dokázalo doviesť tradíciu výroby piva až do 21. storočia. Belgicko ich má šesť: Westmalle, Westvleteren a Achel vo Flámsku, Chimay, Orval a Rochefort vo Valónsku. Otázne je, či hrozba straty Bruselu, kráľ a pivo udržia túto krajinku pohromade.
K problémom, ktoré sa establišment usiloval držať pod „europokrievkou“ totiž pribudol aj zásah proti demonštrantom, ktorí prišli vyjadriť nespokojnosť s prenikaním islamských hodnôt do hlavného mesta Belgicka. Pribudol k nim, a zároveň na ne výrazne upozornil. Najmä svojou brutalitou.
Zdá sa, že v pozadí zásahu proti demonštrantom neboli ani tak obavy z „netolerancie proti islamu“ či „európskej bigotnosti“. Belgická vládnuca garnitúra sa skôr bojí verejného prepierania sporov, najmä takých, ktoré môžu poukázať na faktickú slabosť belgického štátu. A tak dokazuje jeho silu obuškami.
Belgicko sa ideovo zrodilo, keď sa katolícka časť nizozemských provincií odmietla pridať k protestantským provinciám. Čo dnes drží túto krajinu pohromade? Asi najmä strach európskych inštitúcií, dobrého klienta belgického štátu, že by nevyzeralo dobre, keby neudržali dva národy v jednom štáte. Potom by ťažko presvedčili Európu, že je zdravé mať dvadsaťsedem častí jedného superštátu.
Autor pracuje v Európskom parlamente
.albert Otruba
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.