Nie nahé, ako tá, o ktorej som ti už písal, ale oblečené čo najmenej, a to je mimoriadne provokatívne, je to v podstate horšie, ako keby boli vyzlečené, pretože sa nehanbíš na ne dívať, ale niekedy je to na nevydržanie. Človeka skrátka pichá pri srdci, keď sa díva na tie stehienka v šortkách, alebo takých krátkych sukničkách, že keby boli o niečo kratšie, tak už prakticky nie sú a vo všelijakých tých tričkách končiacich tesne nad pupkom. Je to pekný pohľad, ale končí sa vždy smutným povzdychom, akože čo bolo, bolo. Rozmýšľal som, prečo sa vlastne mladé ženy takto pretŕčajú po uliciach a prišiel som na to, že sa chcú predvádzať, že aké sú urastené, lebo, úprimne povedané, tá sezóna na predvádzanie zase netrvá večne, je to pár rôčkov, tie ubehnú ako voda a nastane neľútostná realita, ktorú by sa dalo smelo prirovnať k normalizácii. Aj za normalizácie pred štyridsiatimi rokmi si sa už nemohol príliš vytŕčať, už si musel splynúť s davom, aby si nebol na očiach. Ženy sú na tom o to horšie, že po normalizácii už žiadna obroda nepríde. Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu príhodu z hlbokej minulosti. V tom čase sa šírila povesť, že bude koniec sveta a v jednej dedinke bola stranícka schôdza v kancelárii predsedu, vedľa v miestnosti sa varila voda na kávu, čajník vybuchol, nastal rachot a predseda strany v domnení, že už nastal ten koniec sveta, vykríkol „Pane Bože, ja nie som komunista, ja sa len tak robím!“ Počul som tú príhodu rozprávať jedného sympatického politika a myslím, že máločo lepšie vystihuje nielen náš charakter, ale, povedal by som, že aj našu históriu. Myslím, že keby nás obsadili Číňania, tak si mnohí dajú u plastického chirurga zošikmiť oči. Ale čo si počnú, keď nastane koniec sveta? Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.