.atmosféra vo vládnej koalícii bola minulý pondelok pred celodennou seansou v Častej-Papierničke na bode mrazu. Celý príbeh o eurovale a konci spoločnej vlády sa začal pred dvoma týždňami na Koaličnej rade: tá najskôr prebiehala v normálnom duchu, preberal sa rozpočet, odvody a ďalšie plánované témy. Vedenie KDH (s výnimkou Lipšica) však nečakane prišlo s tézou, že sa nedá baviť o odvodoch a vôbec reformách, pokiaľ pôjde SaS tvrdo proti eurovalu. Dovtedy to pritom stálo v koalícii celkom inak: trojica SDKÚ, KDH, Most viac- menej rátala s tým, že SaS, ktorá mesiace kampaňovala proti navýšeniu a reforme prvého eurovalu, názor nezmení a diskutovalo sa skôr o tom, či, ako a kedy rokovať o podpore eurovalu s opozičným Smerom. Lenže zrazu bolo všetko inak. Ku KDH sa pripojili Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, ktorí tvrdili to isté: naša vláda stojí a padá na eurovale. Béla Bugár a Ján Figeľ v ďalších dňoch ešte priliali olej do ohňa, keď aj verejne špekulovali s nápadom spojiť hlasovanie o eurovale s dôverou vláde. Tieto úvahy verejne podporil aj Ivan Mikloš.
K zmiereniu tak malo dôjsť v Častej-Papierničke, kam mali prísť ešte pred Koaličnou radou všetci vládni poslanci aj ministri. Nie div, že SaS si presadila, aby sa celý deň rokovalo bez prítomnosti novinárov v areáli: Sulík potrebuje v tejto chvíli najmenej, aby médiá citovali ďalšie koaličné hlasy volajúce po spojení eurovalu s prežitím vlády, čím by len gradoval psychologický tlak na jeho poslancov. To, čo sa dialo v účelovom zariadení NR SR, však veľa vypovedá o morálnom stave Radičovej vlády. .situácia je napätá
Po 9.00 hod. sa zasadacia miestnosť začala pomaly plniť, až kým sa nenazbierala približne stovka ľudí. Najskôr vystúpili lídri strán, ktorí predstavili svoje známe stanoviská. Premiérka Radičová, ktorá bola aj moderátorkou tejto masovej seansy, hovorila o dôležitosti eurovalu i vládnych reforiem. Mikuláš Dzurinda sa s politikmi SaS sporil, či nemecká kancelárka Angela Merkelová má v radoch vládnych poslancov zaistenú väčšinu pre euroval (minister zahraničia tvrdil, že má, liberáli namietali, že nemá. Mimochodom, v Nemecku to v tejto chvíli netuší nikto). Prehovoril aj odporca eurovalu Igor Matovič, ktorého slová kolegovia interpretovali tak, že už nie je odporcom schválenia eurovalu.
Každý poslanec si v tejto vyberanej spoločnosti mohol povedať svoje: niektorí politici KDH či SDKÚ presviedčali kolegov zo SaS, nech predsa len zmenia názor, tí vynaliezavejší sa pokúšali sformulovať náznaky možného kompromisu. Sulíkovci trvali na svojom a nezdal sa im ani návrh, že ak zahlasujú za euroval, budú môcť pokojne odmietnúť Grécko. Keď teda Sulíkovi liberáli ponuky zamietali, z druhej strany sa ozývalo, že v takom prípade nemá spoločné vládnutie zmysel. Daniel Lipšic, ktorý v júni vo vláde hlasoval spolu s ministrami SaS proti eurovalom, vystúpil ako koaličný mierotvorca: je vraj jasné, že aj tak nikto nezmení svoj názor, nech sa teda o tom pokojne hlasuje v parlamente a ak euroval neprejde, nič hrozné sa nedeje, treba vyčkať reakciu EÚ a podľa toho postupovať ďalej.
Novinárom, čakajúcim vonku, neostávalo nič iné než citovať prvého z odchádzajúcich, Andreja Ďurkovského, ktorý priznal, že „situácia je napätá“.
Ale nielen novinári, ani viacerí poslanci si z Častej-Papierničky neodniesli hlboký zážitok. Viacerí v kuloároch tvrdili, že hromadná akcia bola naivná až smiešna – nedohodlo sa nič, lebo sa ani nemohlo. .zaťatí liberáli
Reálnejšia dráma sa tak diala až neskôr poobede. Poslanci sa takmer po siedmich hodinách rozišli a na rad prišlo rokovanie špičiek strán na Koaličnej rade, ktoré sa pretiahlo do noci. Aj tu sa nad rokujúcimi vznášala hrozba koaličnej apokalypsy. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš boli tentoraz zdržanlivejší, na hranu to stavali skôr Béla Bugár a Ján Figeľ. V niektorých okamihoch to vyzeralo, že rokovanie sa skončí buchnutím dverami – a spojením eurovalu s existenciou vlády. Lipšic opäť dôvodil, že sa tieto témy nemajú spájať a ako ústupovú cestu pre SaS navrhol, že by sa výmenou za ich „áno“ pre euroval prijal zákon, na základe ktorého by každú jednotlivú pôžičku musel schvaľovať parlament – a teda by nestačil súhlas ministra financií v Bruseli. Mikloš to podľa svedkov akceptoval, ale iba so škrípajúcimi zubami. Dzurinda vzápätí kompromis rozvinul: do parlamentu by vraj žiadosť o každú jednu pôžičku išla so súhlasom všetkých koaličných strán, teda aj vrátane SaS. Sulíkovci sa následne medzi sebou radili, ale návrh napokon odmietli. „Myslím, že v SaS je zaťatý najmä Sulík, ostatní z vedenia strany by na kompromis možno aj pristúpili,“ povedal .týždňu pod podmienkou anonymity jeden z účastníkov Koaličnej rady. .vďačný Fico
Politicky sa Slovensko za posledné dva týždne úplne zmenilo – koaličná trojka SDKÚ, KDH a Most oslobodila Roberta Fica spod akéhokoľvek tlaku a ten zacítil šancu predčasných volieb. Zástanca eurovalu Fico zaň nezahlasuje, ani keby mu prišli všetci eurosocialisti do Bratislavy zaspievať Internacionálu. Na druhej strane Richard Sulík, ktorý dlhé mesiace vnútri koalície a napokon aj verejne avizoval, že nebude súhlasiť s navýšením a reformou eurovalu ani s druhou gréckou pôžičkou, sa nečakane ocitol pred trpkou dilemou: buď zradiť svoju kľúčovú tému, alebo položiť vládu. A vysvetlovať voličom, že to za ten euroval stálo. .dnes ústupok. A zajtra?
Najskôr sa na vec pozrime európskou, menovite nemeckou optikou, lebo tá je kľúčová: v Európe už padla mantra, že je nevyhnutné zachrániť Grécko, aby sa nákaza nešírila ďalej. Der Spiegel priniesol informáciu, že sa nemecký minister financií Wolfgang Schäuble v dôvernom rozhovore so svojím holandským a fínskym kolegom na bankrote jasne zhodli, len sa sporili o tom, či má byť Grécko aj vylúčené z eurozóny. Navrhovať teda dnes Sulíkovi kompromisy typu „hlasujme spolu za euroval, hlasujme spolu proti druhej pôžičke Grékom“ už teda ani nemá zmysel, debata je inde. Líder SaS správne hovorí, že podstata problému leží v rozšírení kompetencií eurovalu, ktorý má po novom vykupovať dlhopisy krízových krajín a prilievať peniaze do bánk, napríklad do tých, ktoré stratia na krachu Grécka. Lenže Európska komisia spolu s južnými štátmi už dnes hovoria, že na upokojenie trhov nepostačí navýšený ani trvalý euroval, preto je nevyhnutné zaviesť spoločné európske dlhopisy (eurobondy), o ktorých zatiaľ nemecká kancelárka Merkelová nechce veľmi počuť – no odpor jej CDU slabne. Keby Sulík napriek všetkému, čo dosiaľ hovoril, napokon ustúpil a pod obrovským tlakom hlasoval za navýšenie a reformu eurovalu I., o niekoľko mesiacov sa konflikt zákonite zopakuje. Pôjde však o dramatickejšie veci, oproti ktorým bol euroval I. jesennou prechádzkou. Nemci chcú už do konca roka schváliť trvalý euroval. A je pravdepodobné, že eurobondy, ktoré by štáty eurozóny natlačili do jedného dlhového hrnca, budú nasledovať. Slovensko sa tak rovnako ako dnes ocitne pod európskym tlakom.
Opäť postavia koaliční partneri debatu tak, že buď Sulík zahlasuje za trvalý euroval či eurobondy, alebo padne vláda?
Liberáli zo SaS preto nemajú veľa dôvodov ustupovať. Ak by zahodili agendu, na ktorej si budujú stranícku identitu, stratili by vážnosť aj zmysel vlastnej existencie.
Pokiaľ koaličná trojica pádom vlády iba hrozí, ale ho nechce a pokiaľ nemieni vytvoriť eurovalovú koalíciou s Robertom Ficom, mala by zaradiť spiatočku. Vlastnou nešikovnosťou už nemá ako tlačiť na Fica. Môže ďalej tlačiť na SaS, ale zdá sa, že Sulík necúvne a strana sa nerozdelí. Radičová, Dzurinda a Mikloš by urobili lepšie, ak by si pre kolegov v eurozóne chystali vysvetlenie, že dohodnutý euroval je navzdory predošlým záväzkom premiérky a ministra financií na Slovensku nepriechodný. A usilovať sa o kompromis s eurozónou, ktorý zodpovedá politickej realite.
K zmiereniu tak malo dôjsť v Častej-Papierničke, kam mali prísť ešte pred Koaličnou radou všetci vládni poslanci aj ministri. Nie div, že SaS si presadila, aby sa celý deň rokovalo bez prítomnosti novinárov v areáli: Sulík potrebuje v tejto chvíli najmenej, aby médiá citovali ďalšie koaličné hlasy volajúce po spojení eurovalu s prežitím vlády, čím by len gradoval psychologický tlak na jeho poslancov. To, čo sa dialo v účelovom zariadení NR SR, však veľa vypovedá o morálnom stave Radičovej vlády. .situácia je napätá
Po 9.00 hod. sa zasadacia miestnosť začala pomaly plniť, až kým sa nenazbierala približne stovka ľudí. Najskôr vystúpili lídri strán, ktorí predstavili svoje známe stanoviská. Premiérka Radičová, ktorá bola aj moderátorkou tejto masovej seansy, hovorila o dôležitosti eurovalu i vládnych reforiem. Mikuláš Dzurinda sa s politikmi SaS sporil, či nemecká kancelárka Angela Merkelová má v radoch vládnych poslancov zaistenú väčšinu pre euroval (minister zahraničia tvrdil, že má, liberáli namietali, že nemá. Mimochodom, v Nemecku to v tejto chvíli netuší nikto). Prehovoril aj odporca eurovalu Igor Matovič, ktorého slová kolegovia interpretovali tak, že už nie je odporcom schválenia eurovalu.
Každý poslanec si v tejto vyberanej spoločnosti mohol povedať svoje: niektorí politici KDH či SDKÚ presviedčali kolegov zo SaS, nech predsa len zmenia názor, tí vynaliezavejší sa pokúšali sformulovať náznaky možného kompromisu. Sulíkovci trvali na svojom a nezdal sa im ani návrh, že ak zahlasujú za euroval, budú môcť pokojne odmietnúť Grécko. Keď teda Sulíkovi liberáli ponuky zamietali, z druhej strany sa ozývalo, že v takom prípade nemá spoločné vládnutie zmysel. Daniel Lipšic, ktorý v júni vo vláde hlasoval spolu s ministrami SaS proti eurovalom, vystúpil ako koaličný mierotvorca: je vraj jasné, že aj tak nikto nezmení svoj názor, nech sa teda o tom pokojne hlasuje v parlamente a ak euroval neprejde, nič hrozné sa nedeje, treba vyčkať reakciu EÚ a podľa toho postupovať ďalej.
Novinárom, čakajúcim vonku, neostávalo nič iné než citovať prvého z odchádzajúcich, Andreja Ďurkovského, ktorý priznal, že „situácia je napätá“.
Ale nielen novinári, ani viacerí poslanci si z Častej-Papierničky neodniesli hlboký zážitok. Viacerí v kuloároch tvrdili, že hromadná akcia bola naivná až smiešna – nedohodlo sa nič, lebo sa ani nemohlo. .zaťatí liberáli
Reálnejšia dráma sa tak diala až neskôr poobede. Poslanci sa takmer po siedmich hodinách rozišli a na rad prišlo rokovanie špičiek strán na Koaličnej rade, ktoré sa pretiahlo do noci. Aj tu sa nad rokujúcimi vznášala hrozba koaličnej apokalypsy. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš boli tentoraz zdržanlivejší, na hranu to stavali skôr Béla Bugár a Ján Figeľ. V niektorých okamihoch to vyzeralo, že rokovanie sa skončí buchnutím dverami – a spojením eurovalu s existenciou vlády. Lipšic opäť dôvodil, že sa tieto témy nemajú spájať a ako ústupovú cestu pre SaS navrhol, že by sa výmenou za ich „áno“ pre euroval prijal zákon, na základe ktorého by každú jednotlivú pôžičku musel schvaľovať parlament – a teda by nestačil súhlas ministra financií v Bruseli. Mikloš to podľa svedkov akceptoval, ale iba so škrípajúcimi zubami. Dzurinda vzápätí kompromis rozvinul: do parlamentu by vraj žiadosť o každú jednu pôžičku išla so súhlasom všetkých koaličných strán, teda aj vrátane SaS. Sulíkovci sa následne medzi sebou radili, ale návrh napokon odmietli. „Myslím, že v SaS je zaťatý najmä Sulík, ostatní z vedenia strany by na kompromis možno aj pristúpili,“ povedal .týždňu pod podmienkou anonymity jeden z účastníkov Koaličnej rady. .vďačný Fico
Politicky sa Slovensko za posledné dva týždne úplne zmenilo – koaličná trojka SDKÚ, KDH a Most oslobodila Roberta Fica spod akéhokoľvek tlaku a ten zacítil šancu predčasných volieb. Zástanca eurovalu Fico zaň nezahlasuje, ani keby mu prišli všetci eurosocialisti do Bratislavy zaspievať Internacionálu. Na druhej strane Richard Sulík, ktorý dlhé mesiace vnútri koalície a napokon aj verejne avizoval, že nebude súhlasiť s navýšením a reformou eurovalu ani s druhou gréckou pôžičkou, sa nečakane ocitol pred trpkou dilemou: buď zradiť svoju kľúčovú tému, alebo položiť vládu. A vysvetlovať voličom, že to za ten euroval stálo. .dnes ústupok. A zajtra?
Najskôr sa na vec pozrime európskou, menovite nemeckou optikou, lebo tá je kľúčová: v Európe už padla mantra, že je nevyhnutné zachrániť Grécko, aby sa nákaza nešírila ďalej. Der Spiegel priniesol informáciu, že sa nemecký minister financií Wolfgang Schäuble v dôvernom rozhovore so svojím holandským a fínskym kolegom na bankrote jasne zhodli, len sa sporili o tom, či má byť Grécko aj vylúčené z eurozóny. Navrhovať teda dnes Sulíkovi kompromisy typu „hlasujme spolu za euroval, hlasujme spolu proti druhej pôžičke Grékom“ už teda ani nemá zmysel, debata je inde. Líder SaS správne hovorí, že podstata problému leží v rozšírení kompetencií eurovalu, ktorý má po novom vykupovať dlhopisy krízových krajín a prilievať peniaze do bánk, napríklad do tých, ktoré stratia na krachu Grécka. Lenže Európska komisia spolu s južnými štátmi už dnes hovoria, že na upokojenie trhov nepostačí navýšený ani trvalý euroval, preto je nevyhnutné zaviesť spoločné európske dlhopisy (eurobondy), o ktorých zatiaľ nemecká kancelárka Merkelová nechce veľmi počuť – no odpor jej CDU slabne. Keby Sulík napriek všetkému, čo dosiaľ hovoril, napokon ustúpil a pod obrovským tlakom hlasoval za navýšenie a reformu eurovalu I., o niekoľko mesiacov sa konflikt zákonite zopakuje. Pôjde však o dramatickejšie veci, oproti ktorým bol euroval I. jesennou prechádzkou. Nemci chcú už do konca roka schváliť trvalý euroval. A je pravdepodobné, že eurobondy, ktoré by štáty eurozóny natlačili do jedného dlhového hrnca, budú nasledovať. Slovensko sa tak rovnako ako dnes ocitne pod európskym tlakom.
Opäť postavia koaliční partneri debatu tak, že buď Sulík zahlasuje za trvalý euroval či eurobondy, alebo padne vláda?
Liberáli zo SaS preto nemajú veľa dôvodov ustupovať. Ak by zahodili agendu, na ktorej si budujú stranícku identitu, stratili by vážnosť aj zmysel vlastnej existencie.
Pokiaľ koaličná trojica pádom vlády iba hrozí, ale ho nechce a pokiaľ nemieni vytvoriť eurovalovú koalíciou s Robertom Ficom, mala by zaradiť spiatočku. Vlastnou nešikovnosťou už nemá ako tlačiť na Fica. Môže ďalej tlačiť na SaS, ale zdá sa, že Sulík necúvne a strana sa nerozdelí. Radičová, Dzurinda a Mikloš by urobili lepšie, ak by si pre kolegov v eurozóne chystali vysvetlenie, že dohodnutý euroval je navzdory predošlým záväzkom premiérky a ministra financií na Slovensku nepriechodný. A usilovať sa o kompromis s eurozónou, ktorý zodpovedá politickej realite.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.